Učiteľ nemá byť rozhodca, ktorý deťom odpíska fauly, ale tréner, ktorý ich privedie k lepšiemu výsledku

Dnes si mentorom učiteľov, no sám máš veľa učiteľských skúseností. Kde všade si učil?

Začal som na klasickej dedinskej škole vo Vištuku, čo je asi 30 kilometrov od Bratislavy. Prvých pár mesiacov som dochádzal z Bratislavy. Ráno som vždy vystúpil na polceste medzi Šenkvicami a Vištukom. Došli tam vždy chalani, deviataci, ktorí priniesli ešte jeden bicykel navyše a hrali sme polhodinku basketbal. Potom sme fičali do školy tých zvyšných 2,5km na bicykloch, takže som prišiel vždy spotený. Učil som tam asi štyri roky, potom som učil v Bratislave na klasickej veľkej štátnej škole, asi tiež štyri roky. Chvíľu som bol mimo školstva, ale po pol roku som išiel znova učiť do súkromnej školy, kde som bol necelé dva roky.

Následne som pracoval na národnom projekte KomPrax, v rámci ktorého sme so stredoškolákmi a vysokoškolákmi robili workshopy zamerané na neformálne vzdelávanie. Takže v tom období to bola kopa rôznych základných, stredných i vysokých škôl.

Z Kompraxu som prišiel už sem do Leafu, kde sa od začiatku venujem mentoringu pre učiteľov. Učím aj teraz, ale už len tak pre zábavu. Medzičasom som spolu s kamarátmi založil školu Félix, kde občas učím a učím aj tak kadejako – v Poprade som učil na gymnáziu, minulý rok som bol aj na východe v Ždani. Keď je niekde príležitosť, tak učím rád.

Čo ťa viedlo k tomu, že si sa stal učiteľom? Bol to tvoj detský sen?

Nebolo to tak, že byť učiteľom bol môj celoživotný sen a učenie som si vybral, skôr by som povedal, že si to učenie vybralo mňa.

Keď o sebe rozprávaš, hovoríš o sebe ako o učiteľovi, alebo mentorovi?

Mne sa to začína zlievať. V ideálnom svete je rola učiteľa aj mentora rovnaká – byť sprievodcom. Aj na SCIO škole nemajú učiteľov, ale volajú ich sprievodcovia. Pod mentorom si často ľudia predstavujú prísneho inšpektora, ktorý príde a vymenuje všetky chyby, ktoré niekto urobil, ale to je mylná predstava V skutočnosti je mentor sprievodca, ktorý s tebou kráča a občas, keď potrebuješ podoprieť, tak ťa podoprie, no necháva dostatok slobody, aby človek mohol rásť.  A to je moja predstava  ideálneho učiteľa.

Aký je rozdiel medzi klasickým učiteľom-šéfom a učiteľom-sprievodcom?

Učiteľ-šéf organizuje, prikazuje, zakazuje, opatruje, chráni, je nadradený (veď šéf).  Učiteľ sprievodca je je deťom rovnocenným partnerom, ktorý má možno trošku viac životných skúseností, aj sa mu podarilo párkrát v živote zlyhať a tým pádom dokáže byť empatický a sprevádzať žiakov aj vo chvíľach, keď im to nejde. Je to ako rozdiel medzi trénerom a rozhodcom. Klasický učiteľ je rozhodcom, ktorý príde, odpíska fauly a podčiarkne výsledok. Oproti tomu, rola učiteľa–trénera je v tom, aby svojim zverencom pomohol rásť a zlepšovať sa, vďaka čomu dosiahnu nabudúce lepší výkon.

Myslíš si, že v podmienkach dnešnej školy je možné nebyť rozhodcom?

To bola zatvorená otázka a v mentoringu sa zatvorené otázky nekladú (smiech). Ale áno, dovolím si tvrdiť, že to možné je. V Košiciach som napríklad videl hodinu Zuzky Réveszovej, ktorú v rámci Komenského inštitútu mentorujem a ktorá učí na špeciálnej škole. Ona je jednoznačne učiteľ – tréner. Alebo Tomáš Macko zo ZŠ v Spišskom Štvrtku, alebo Viktor Križo zo ZŠ Dubová, alebo Dávid Laco z Gymnázia CSL. Tí všetci a mnohí ďalší, bez ohľadu na to, na akej škole učia, dokazujú, že to možné je.

Chceli by ste Dávida Králika za mentora? Ak ste pedagogický pracovník, prihláste sa do nového ročníka Komenského inštitútu. Ako účastník programu automaticky získavate možnosť dostať od organizácie LEAF vlastného mentora. Viac informácií o prihlasovaní a programe nájdete na www.komenskehoinstitut.sk

V čom je iné ich nastavenie?

Vážia si žiakov, majú s nimi rovnocenný vzťah a ich cieľom nie je odpískať žiakom fauly, ale pomôcť im, aby sa nabudúce faulom vyhli a zvládli danú úlohu lepšie.

Sú učitelia ochotní pustiť ťa na hodinu? Nevnímajú ťa ako inšpekciu?

Pred prvou návštevou má väčšina z učiteľov rešpekt. Po nej takmer vždy príde obrovské prekvapenie, že návšteva mentora je celkom iný zážitok, mnohokrát príjemný a zaujímavý. V závere programu robíme taký dotazník spokojnosti, v rámci ktorého si pýtame od učiteľov tipy na zlepšenie programu. Najčastejšie tam odznieva: „Vaši mentori by mohli chodiť častejšie a program by mal trvať dlhšie.“

S čím potrebuje bežný učiteľ od teba najčastejšie pomôcť?

Najčastejšie je to chýbajúca motivácia a pasivita žiakov.

A pre teba je čo najťažšie, keď učíš?

Nebyť hviezdou večera (smiech). Deťom sa to asi aj páči, aj chodia rady na hodiny, ale ja to vnímam ako vlastné zlyhanie.  Druhou veľkou témou je objem učiva, ktorý chcem natlačiť do jednej hodiny. Neraz to prepálim a potom sa mi stáva, že rýchlosť a povrchnosť vytlačí hĺbku a kvalitu hodiny.

Inovatívni učitelia často narážajú na predstavy rodičov, ktorí sa boja experimentovať a robiť veci inak, ako učili ich. Ako pracovať s rodičmi?

Prvý krok je jasný – prvé rodičovské treba po piatich minútach zabaliť a ísť spolu s rodičmi na pivo do krčmy. To o 200 % zvýši účasť, lebo nabudúce nepríde jeden rodič, ale obaja.

Keď na to ale odpoviem vážne, je to o tom, že rodič má obavu. Nemyslí to zle. Jednoducho má strach, sám bol vychovávaný v nejakom type školstva, ktoré, nech bolo akokoľvek nedokonalé, je preňho čitateľné a zrozumiteľné.

Vo vzťahu učitelia – rodičia by mohlo platiť to isté, čo vo vzťahu učitelia – žiaci. Mali by si vybudovať vzťah, niektoré školy už zavádzajú programy, v rámci ktorých chodia otcovia čítať do škôl, rannú kávu, či stanovačky aj s rodičmi. Ale videl som aj školu, kde na dverách svietil nápis: „Prísny zákaz vstupu rodičov do školy.“ To mi prišlo veľmi silné. Namiesto toho, aby sme rodičov prizývali a hľadali cestu, ako to môže byť spoločná aktivita rodiča a učiteľa, tak my im postavíme múr.

Ty si sám rodič aj učiteľ. Akého by si ako rodič chcel mať učiteľa pre svoje deti?

Veselého, múdreho, skromného, priateľského, zvedavého, dôsledného, ľudského a dobre zaplateného.

Ako sa buduje dôvera s rodičmi?

Už som spomínal rannú kávu, čítanie otcov, stanovačky. Ale pridám ešte jednu, ktorá sa mi veľmi osvedčila. Pozval som rodičov, aby do triedy, kde sú ich deti, prišli odučiť jednu hodinu, kde by sa venovali svojmu zamestnaniu. Takto bola u nás v škole záchranárka, či kameraman. Rodičia dostali príležitosť byť súčasťou vzdelávania a bolo to zaujímavé aj pre ich deti. Dostali vhľad do zamestnaní a zorientovali sa v tom, čo ktoré z nich obnáša. Snažme sa rodičov vťahovať vyučovacieho do procesu a robiť spoločné aktivity.

Mnoho učiteľov sa sťažuje, že nemajú na škole dostatok slobody. Čo si o tom myslíš?

Voľakedy robili taký pokus s opicami, ktoré zavreli do klietky s rebríkom. Navrch klietky pripevnili banány, no keď ktorákoľvek opica vyliezla po rebríku za banánmi, tak všetky opice poliali studenou vodou. Postupne začali opice vymieňať. Vždy jednu zobrali a namiesto nej tam dali jednu novú, až kým ich nevymenili všetky. Časom opice vodou už nepolievali, no vždy, keď sa jedna opica pokúsila vyjsť hore, ostatné ju zbili. Áno, v našich školách je kopec byrokratických somarín a obmedzení a máme ministerstvo, ktoré nie a nie dať školám slobodu a príležitosť zmysluplne fungovať, no i napriek tomu si myslím, že tým najväčším zdrojom neslobody mnohých učiteľov, nie reálne nebezpečenstvo, len ich strach.

Na Komenského inštitúte sa venujú učitelia svojim pedagogickým mikroprojektom, kde sa snažia meniť školstvo zdola. Je podľa teba správnou cestou meniť školstvo zdola?

Zmena školstva má, podľa mňa, dve úrovne, ktoré sú vzájomne prepojené: legislatívne zmeny a reálne zmeny v triedach. Ministerstvo nemá šancu zmeniť to, ako sa učí a učitelia nemajú dosah na podmienky v školách, takže pre mňa, jasná deľba práce: Legislatívne zmeny a podpora musí prísť zhora, zmena priamo v triedach, zas zdola.

Keby si bol ministrom školstva, aké zmeny by si urobil ty?

Najskôr by som asi urobil upratovačke kávu, aby sa jej páčilo na ministerstve a tiež, aby tam pravidelne upratovala, lebo neporiadok na ministerstve, znamená neporiadok v školstve a to jeden minister nemôže dopustiť. (Smiech). Školstvo je obrovitánsky kolos, dokonca aj teraz premýšľam, že oni to na ministerstve asi ani nemyslia zle, len je to tak veľký moloch, že sami nevedia, čo s tým spraviť. Je velikánskou otázkou, ako na to. Ale tak dobre, skúsim odpovedať, asi hlavne za základné školy a možno trošku za stredné. Každopádne, bude to odpoveď pocitová, možno aj celá nesprávna.

Ako bývalému učiteľovi mi hlavou okamžite prebehne myšlienka: „Nieeeeee, ďalšia reforma už nieeeeee.“  Takže vopred vravím, žiadna zhora riadená reforma ani deforma by odo mňa nehrozila.  Keďže sa ale zhodneme, že momentálne je to v našich školách na milú kedveš, tak by som predsa len čosik podnikol. Dal by som školám sloboda, zodpovednosť a podporu, pričom by som trval len na slušnosti a bezpečí.

Sloboda znamená, že školy a učitelia dostanú takmer absolútnu mieru autonómie v oblasti obsahu a rozsahu vzdelávania, či spravovania financií. Školy budú fungovať ako samostatné jednotky, alebo ak chcete, ako malé rodinné firmy. Budem radikálny a poviem, čo si myslím. Žiadne ministerstvo nebude určovať, čo sa majú žiaci učiť a kedy a už vôbec nie ako. Žiadne monitory, ministerské testy, kontrola, koľko toho žiaci vedia. To všetko bude v réžii školy.

Ak hovoríme o zodpovednosti, škola bude zodpovedná za to, že z jej brán vyjdú slušní, múdri, šikovní, absolventi, ktorí dostatočne poznajú svoje silné stránky i slabiny a vedia, ako byť prospešní svetu i sebe. V prípade základnej školy, bude škola zodpovedná za to, že svojich žiakov pripraví na stredné školy a v prípade strednej školy, zas bude zodpovednosťou školy a učiteľa, aby pripravila žiaka na VŠ.

Slušnosť a bezpečie znamená to, že sa môže na škole i na konkrétnej hodine diať akákoľvek zmysluplná aktivita, ktorá nikoho neohrozí na zdraví, alebo na živote a tiež nepôjde proti základným hodnotám morálky a slušnosti. Všetko ostatné je dovolené.

Nuž a podpora? Jednak by som som učiteľom, ktorí by radi začali robiť veci inak, dal možnosť bezplatne získať podporu odborníkov, mentorov, koučov, metodikov a podobne. Druhou zásadnou vecou, čo sa podpory škôl týka, sú financie. Hneď prvý deň svojho ministrovania by som vyzval všetkých učiteľov na celoštátny neobmedzený štrajk, pričom by som bol jedným zo štrajkujúcich. Cieľom štrajku by bolo významné navýšenie rozpočtu ministerstva školstva. Financie by som následne prerozdelil priamo školám a tie by sa slobodne rozhodli, ako ich zmysluplne využiť pre svoje ďalšie fungovanie.

Ako bonus by som okamžite zrušil inšpekcii štatút kontrolného orgánu a zmenil by som na podporný orgán, ktorý by mohol prísť na školu napomôcť zvyšovaniu kvality, ak by ho škola pozvala. Pozvanie plne v kompetencii školy.

A čo známkovanie? Ponechal by si ho?

Veď som vravel: Sloboda. V preklade to znamená, kto chce, známkuje. Kto nie, nie. A keď vravím, neznámkuje, tak myslím, neznámkuje!

Jedným z návrhov, ktorý mal priniesť do škôl zmenu bola možnosť napísať si vlastné kurikulá.

Ehm…Sloboda. Kto chce, napíše si vlastné kurikulá. Kto chce, ide podľa starých. Sloboda škôl, učiteľov, žiakov je totiž až na prvom mieste.

Ako by podľa teba mala vyzerať príprava učiteľov, aby sa k tomu mohli priblížiť?

Doprial by som budúcim učiteľom minimálne rok praxe už počas vysokej školy, , kedy by pravidelne učili a rozoberali svoje hodiny so skúsenejšími kolegami priamo na škole, kde praxujú priamo na škole, poprípade so svojimi prednášajúcimi na VŠ. Tiež by som sprísnil kritéria, kto môže učiť na VŠ. Nie, nemyslím tituly pred menom ani za ním, skôr by mali mať osobnostné a odborné predpoklady. Predsa len, prednášajúci by mal byť pre budúcich učiteľov role model, ktorý im svojim správaním a prístupom priamo na hodinách ukazuje, ako majú nešťastné komenského zásady vyzerať v praxi.

Keď si bol pozrieť na hodinách účastníkov Komenského inštitútu, boli v niečom iní? Akí boli?

Sú úžasní a pre mňa je veľkou cťou, aspoň nakrátko sprevádzať takých výnimočných ľudí. A v čom sú iní? Namiesto hľadania dôvodov, prečo sa niečo nedá, hľadajú spôsob, ako sa veci spraviť dajú.

Dávi;D Králik (42)
Celkom obyčajný učiteľ, ktorý neprestajne žasne nad krásou a zázrakmi tohto sveta. Spoluzakladateľ školy Felix, koordinátor mentoring programu pre učiteľov IRPU v rámci neziskovej organizácie LEAF, učiteľ, bloger, mentor, školiteľ, medzinárodný rozhodca a tréner šermu, autor jednej veľmi nechutnej hmyzej knižky pre deti „Ja, pojedač hmyzu“. Miluje Beatles, pivo, písanie, gitaru, stanovanie, (m)učenie, dobrodružstvo a hlavne svoju ženu, vďaka ktorej je dnes tým, kým je.

---

Chcete sa o inovatívnych prístupoch k učeniu dozvedieť viac? Ak ste pedagogický pracovník, prihláste sa do nového ročníka Komenského inštitútu. Viac informácií o prihlasovaní a programe nájdete na www.komenskehoinstitut.sk