Neuróny, pivá a platenie

S neurológom Martinom Janom Stránským z Yale university sme mali za sebou náročný deň. Skončil poslednú prednášku na festivale Showcrates, blížila sa desiata hodina večer a ja som sa už videl v posteli. Hlasivky mi už len chrčali a teplomer radšej roky nepoužívam.

Lenže doktora obstúpil zástup mladých ľudí, ktorí chceli ďalej diskutovať. Spásu som hľadal u manželky Stránskeho. Mal som tušenie, že my dvaja sme na tom rovnako. Kývla, aby som ho z obkľúčenia vyslobodil a ideme na hotel. S tou ženou som si od začiatku rozumel.

Pána doktora som začal vyslobodzovať. Už mal na sebe aj sako, bral si tašku a ja som už bol mysľou pod perinou. „Juraj, kam ideme teraz diskutovať?“ Mám halucinácie a radšej by som si mal skutočne tú teplotu zmerať? Môj hosť bol zjavne ďalej pripravený viesť rozhovory o neurónoch a synapsiách.

Myslel som, že pôjdeme na hotel, dáme si čaj a ideme spať. Až keď spolu s nami kráčali aj všetci tí študenti, čo stáli v sále okolo neho, došlo mi, že sa schyľuje k veľkej intelektuálnej debate. Vydoloval som posledné zvyšky energie a usadil sa v pivárni. Ešte som mal tú silu, aby som sa začal trápiť, kto nakoniec zaplatí túto intelektuálnu rozpravu. Donorom ťažko budem obhajovať bratislavské ležiaky a červené víno v rozpočte.

Po pravej ruke si ku mne prisadli dvaja chalani. S bázňou a nadšením počúvali ako im pedagóg jednej z najlepších univerzít sveta vysvetľuje záhady slobodnej vôle. Od začiatku mi boli sympatickí. Definitívne si ma získali, keď si objednali len bylinkový čaj. To v rozpočte dokážem obhájiť, aj zo svojich to prípadne zvládnem zaplatiť. Zlatí chlapci.

Zaujímalo ich všetko. Zapísali si do svojich zošitov, kedy bude prednáška ďalšieho amerického lektora Daniela Everetta v Bratislave. Spýtali sa ma, kde je to mestečko Zaježová, kde sa študuje na Sokratovom inštitúte. Takto ešte nikdy tie roztrúsené domčeky na lazoch pod Javorím nenazval. Boli sme zapadákov, diera sveta, v lepšom prípade dedinka. Ale mestečko nikdy. Stále pili len bylinkový čaj, rozprávali veľmi rozumne, takže z opileckých rečí som ich nepodozrieval.

Jeden z nich si odbehol zavolať. Vrátil sa a s radosťou kamarátovi oznamoval, že môžu ostať. Rodičia im to dovolili. Tak títo študenti pijú bylinkový čaj, dokonca zavolajú rodičom domov a ešte s obrovským nadšením hlboko do noci diskutujú. Nedalo mi a spýtal som sa ako sa im páči štúdium. Jednému sa celkom pozdávalo, druhý bol frustrovaný. Vraj nemá stimuly pre mozog. Bolo vidno, že z večernej prednášky o neurofilozofii a fungovaní mozgu si niečo odniesol.

Pozrite si záznam z prednášky o neurofilozofii na festivale Sokratovho inštitútu Showcrates.

Blížili sme sa k polnoci. Chalani dopili svoj čaj a chceli ho zaplatiť. Pán doktor im povedal, aby to nechali tak. Do prdele, takže to platím ja. Všetky moje neuróny sa zapojili, aby zrátali, koľko budem za ležiaky a vínka platiť.  Chlapci sa ešte raz ospravedlnili za svoj skorší odchod. Ráno majú nultú hodinu.

Títo dvaja mladí chalani, dychtivo túžiaci poznávať a učiť sa, mali šestnásť rokov. Hľadali stimuly pre svoj mozog, lebo väčšina našich škôl skôr študentov uvádza do bdelej kómy.  S radosťou by som za nich zaplatil aj sto bylinkových čajov, len aby neutiekli do zahraničia. Ale len čaje ich v tejto krajine neudržia.

Prišiel účet a ja som už zmierený lovil peňaženku vo vrecku. „Toto je samozrejme na mňa. Je to tradícia z Yale, kde učiteľ platí útratu aj za študentov.“ Pozoruhodný večer plný neurónov, dychtivých študentov a tradícii z Yale.

Na Sokratovom inštitúte počas jedného roka zažiješ 11 intenzívnych vzdelávacích workshopov so špičkovými lektormi zo Slovenska aj zahraničia. Stretneš ľudí, ktorí majú chuť a potenciál meniť svoje okolie a spoločnosť k lepšiemu. Prehĺbiš si vedomosti, získaš inšpiráciu a cenné kontakty, a pri vlastnom celoročnom projekte prenesieš svoje nápady do praxe.

Prihlás sa na www.sokratovinstitut.sk