Bez vody

Chodím okolo rieky niekoľkokrát v týždni. Väčšinou rýchlo, často behom. Stretávam ľudí, ktorí tam chodia so psami, veľa na korčuliach a na bicykloch. Mnohí sa autom dopravia až celkom na breh. Tam si užívajú krásy rybačky alebo pikniku. Hrádza v Šamoríne nie je ako bratislavská. Nikdy som ju nezažila preľudnenú. Je príjemná, chodci aj bežci sa zdravia, cyklisti si občas kývnu. S mnohými sa z videnia poznáme.

Pred dvoma týždňami sa Dunaj zmenil. Nehoda lode a oprava hrádze pripravila rieku o vodu. Niekde vodu zastavili a viac ako deň nenapĺňala koryto. Neviem, ako sa to technicky dá, vyráža mi dych, že sa dá prehradiť stovky metrov široký tok, ale stalo sa. Dunaj sa stratil. K bójkam sa dalo prejsť suchou vodou. Ostrovčeky neďaleko pozorovateľne vtáctva sa zmenili na obrovské pobrežie.

Vtáky sucho vyhnalo na druhý breh. Mala som chuť ujsť tiež. Páchnuce bahno plné korýtok, vodných rastlín a kadečoho bola celkom iná káva, ako voňavá rieka. Na bicykli to okolo išlo celkom rýchlo, našťastie. Sledovala som z cesty skupinky ľudí, ako fascinovane kráčajú po dne rieky a snažia sa dôjsť čo najďalej.

Tam, kde je zvyčajne hĺbka a silný prúd, zbierali kamienky a mušle. Prechádzali sa po dne Dunaja, ukazovali si, ako je zrazu druhý breh blízko. Naozaj bol, na dosah. Prázdna rieka zmenšila okolitý svet. Bol to zvláštny pohľad.

O dva dni už bolo zas všetko ako predtým. Vtáky na svojich miestach a bójky kývajúce sa na vlnkách. Doma nám ostali len detské tenisky ušpinené od svetlého blata, ktoré sa nijako nedá umyť.

A vo mne pocit, že mám rada, keď sa dobré veci nemenia. A viera, že už nikdy nezažijem, že sa rieka stratí zas. Minimálne nie z dôvodov, ktoré tentoraz nenadiktuje loď, ale príroda. Bez tej krásnej rieky by bola hrádza smutná. A svet by sa veľmi, žalostne a určite aj fatálne zmenil.