Uluru len z diaľky

Austráliu som poznala len z kníh a filmov. Vedela som, že niekde uprostred je najväčší svetový monolit Uluru, ktorý počas dňa a v rôznom počasí mení farby. A vedela som, že pôvodným obyvateľom sa hovorí Aborigéni. Až keď som sa do Austrálie a k Uluru dostala, zložila sa mi skladačka, ktorá je veľmi zaujímavá, ale predovšetkým dáva zmysel a mohla by byť inšpiratívna aj pre iné miesta sveta.

Uluru je srdcom národného parku. Celý ho dnes vlastnia starajú sa pôvodní obyvatelia, ale nebolo to tak vždy. Aborigéni v Austrálii a v okolí Uluru žijú asi 30 tisíc rokov. Podľa historikov je to najstaršia živá civilizácia na svete. Prví Európania – Holanďania – sem na toto miesto prišli okolo roku 1860. Našli krajinu kde dokopy nič nebolo – cez deň boli aj zvieratá zalezené, uprostred červených pieskov nenašli veľa rastlín, nerasty nehľadali. A tak miestu nevenovali veľa pozornosti.

Domorodci hasiči

Austrálska vláda miesto objavila až neskôr, v roku 1873. Nič sa zas dlho nedialo, až v tridsiatych rokoch 20. storočia Austráliu postihla kríza. Vláda vtedy vyhlásila vojnu premnoženým psom dingo a platila za kože zastrelených. Tunajším Aborigénom – kmeňu Ananu – na ich posvätnej pôde strieľali alebo ich samých najímali na lov dobrodruhovia, ktorí ich samých chceli zatvárať do rezervácií. Rezignovali a zem bielym mužom nechali.

Až asi o 30 rokov neskôr si predstavitelia pôvodných kmeňov na pôdu začali nárokovať. Austrálska vláda sprvu nesúhlasila. A popálila sa – doslova. V oblasti vypukli obrovské požiare a zničili asi tri štvrtiny všetkej vegetácie. Keďže rastliny sú to jediné, čo tunajšie duny a pôdu drží pokope, vláda pochopila, že takto to nejde.

Mohla prísť o všetko. Vláda si uvedomila, že Aborigéni, so svojím unikátnym systémom zakladania kontrolovaných malých požiarov, starostlivosťou o zvieratá a zem, môžu krajine pomôcť. Stáročia sa o zem starali, vedia presne, kde a kedy zapáliť oheň, ktorý ak dlho nehorí, premnožia sa niektoré rastliny a utlačia iné, čo má vplyv na zvieratá a krajinu. Tak raz za čas tie rastliny vypália. Pri veľkom požiari prídu zvieratá o domov na veľkom území, ale pred malými požiarmi stihnú ujsť. Plus malé požiare spôsobujú, že ak predsa vypukne veľký oheň, nešíri sa ďaleko, lebo nemá čo horieť. Takto Ananuovia dokázali to, že krajina je tisícročia rovnaká a krásna. A tak austrálska vláda Aborigénom  v roku 1987 územie dala. Patrí teraz im a oni ho strážia, starajú sa a prevádzkujú tu cestovný ruch.

Zranenia aj znečistenie

Načo to dlhé antré… Presuňme sa do súčasnosti. Oblasť Uluru navštívi ročne 300 tisíc turistov. Nájdu dve pohoria, Kata Tjuta a horu Uluru. Je pochopiteľné, že mnohým nestačí sa na hory len pozerať, ale majú chuť vyšliapať po nej hore. Aj ja som chcela. Nepochodila som.

Od výstupu na horu nás totiž každý odrádzal. Je to extrémne nebezpečné. Je to 300 metrov vysoká hora, s úplne hladným povrchom. Je to asi dvojhodinový výstup, len prvá tretina je opatrená reťazami, vyššie už nie sú. Fúka tam, šmýka sa, ide sa tam skoro po štvornožky. Na hore zahynulo za 30 rokov 39 ľudí. Niektorí sa zabili pri páde, niektorí umreli na infarkt po návrate. Okrem toho nám sprievodkyňa vysvetlila, že je to posvätné miesto a mali by sme to ctiť. Ananuovia sa cítia za turistov zodpovední, aj keď ich výstupu odrádzajú, a mrzí ich každé zranenie.

A navyše, po ceste hore treba piť, a potom hore cikať a všetko sa to vždy spláchne do napájadiel a vodných zdrojov, ktoré pijú aj ľudia a tie sú už teraz turistami zhora veľmi znečistené. Plus, ak by každý, kto sem príde, išiel na horu, veľmi skoro by začala strácať svoj tvar a príroda by dostala priveľa jaziev.

Kamienky smoly

Nezazlievam Ananuom, že navyše vytvorili príbeh o kamienkoch smoly. Vraj sa odtiaľ nesmú brať, lebo so sebou nesú zlú karmu. A ľudia si ich predsa berú – a potom ich zasielajú späť s prosbou, aby ich vrátili späť pod horu, lebo odkedy ich odtiaľ odniesli, sprevádza turistov smola.

Aj takto sa dá bojovať o zem a chrániť ju. Rozprávaním, príbehmi, vysvetľovaním. V Uluru to funguje. S vládou majú Aborigéni dohodu, že v momente, keď počet tých, č vystúpia na horu, klesne pod 20% návštevníkov, horu budú môcť celkom zatvoriť. Snáď sa mi to, v mene prírody, raz podarí.