fbpx
Enviro

Ekológ: Stavať v 21. storočí priehrady do riek je neospravedlniteľné

Malé vodné elektrárne, ktoré sa stavajú priamo na hlavnom toku, vyrobia minimum energie, pričom poškodia riečny ekosystém, hovorí v rozhovore ekológ TOMÁŠ DERKA, ktorý sa špecializuje na riečne ekosystémy.

Voda cirkuluje a nikdy sa neminie. Je to správny pohľad na vec? Môžeme jej míňať, koľko chceme?

V zásade je to tak, vody je na Zemi dosť. Jediný problém je, že je nerovnomerne rozložená. Sladkej vody na kontinentoch je len 2,75 % z celkového množstva vody na Zemi. Väčšina z toho je viazaná v ľadovcoch. V podzemných vodách sa nachádza asi 0,7 %, v jazerách 0,01 % a v riekach len 0,0001 %. V priemere padne na Zemi asi 1000 mm zrážok ročne, ale opäť je to nerovnomerne rozložené. Takže niekde je vody naozaj dostatok a inde chýba.

Keď je sladká voda taká vzácna, mali by sme sa o ňu riadne starať.

Nepochybne. Ale nejde iba o čistotu a množstvo vody. Napríklad rieky majú veľa rozličných funkcií. Odvádzajú prebytočnú vodu z krajiny, keď veľa prší, je na ne viazaná veľké množstvo organizmov a majú aj obrovskú produkčnú schopnosť. Mokrade viazané na rieky sú najproduktívnejšie ekosystémy na Zemi. Produkujú biomasu zelených rastlín a na to viazané živočíchy. Pre nás ľudí produkujú predovšetkým ryby, ktoré jeme. A toto všetko robia najlepšie čisté nezregulované rieky. Také u nás už prakticky nemáme. Do riek sme si naviac zvykli vypúšťať viac alebo menej prečistené odpadové vody, ktoré tam „nejako zmiznú“. Rieky majú totiž vynikajúcu samočistiacu schopnosť. Vďaka nej to nie je tak, ako si mnohí myslia, že keď v Bratislave vypustím do Dunaja záchod, tak bude hovienko plávať až niekam do Čierneho mora (smiech). Ono v skutočnosti ďaleko nedopláva, lebo je v riečnom toku „zjedené“ organizmami, ktoré tam žijú. Voda sa vyčistí sama a to je veľmi dôležité. Samočistiaca schopnosť však zasa najlepšie funguje v neupravených riekach. Zregulované rieky zvyčajne plnia nejakú dominantnú funkciu, ktorú sme im určili, napríklad výrobu elektrickej energie, a všetky ostatné sú tým pádom potlačené.

Tomáš Derka. FOTO - Archív TD
Tomáš Derka. FOTO – Archív TD

Zhruba aké percento riek je dnes na Slovensku v pôvodnom stave?

Čísla sa líšia podľa toho, či sa bavíme o počte alebo dĺžke vodných tokov. Celková dĺžka vodných tokov na Slovensku je takmer 50 000 km. Drvivá väčšina kilometrov vodných tokov sú menšie horské potoky, ktoré sú v relatívne dobrom stave. Čím sú toky väčšie, tým viac ich je upravených. Zo stredných a veľkých riek nemáme v pôvodnom stave nič. Druhý Dunaj neexistuje, ani druhý Váh, ani druhý Hron, či Latorica. Všetky boli nejakým spôsobom upravené a ekologicky zdevastované. Na mnohých miestach sú tieto úpravy samozrejme potrebné, ale často sú úplne zbytočné a samozrejme škodlivé.

Existuje plán postaviť na Slovensku ďalších 400 vodných elektrární. Čo by sa stalo, keby ich postavili všetky?

To číslo je veľmi hrozivé. Bola by to katastrofa. Aká veľká záleží aj od toho, ako sa postavia. Tak, ako sa dnes väčšinou stavajú, teda s haťou priamo v koryte rieky, menia na istom úseku rieky tečúcu vodu na takmer stojatú. To je úplne najhorší scenár. A k tomu ešte aj zabraňujú migrácii živočíchov. Stavitelia sa síce tvária, že na elektrárňach robia aj rybovody, kadiaľ by ryby mohli preplávať, ale ich fungovanie je veľmi otázne. Celkovo je podľa mňa úplne chorý prístup postaviť na toku bariéru a potom riešiť vzniknutý problém nejakým rybovodom. Elektrárne by sa mali stavať na derivačných kanáloch odklonených od hlavného toku. Ale aj tu záleží kde a ako sa to postaví, hlavne koľko vody sa nechá v pôvodnom koryte a či sa pri stavbe nezlikviduje nejaký iný cenný ekosystém. Investori chcú zvyčajne využiť rieku na maximum, čo ale zvyčajne znamená maximálne ekologické škody. Okrem toho, stavať mimo toku na súkromných pozemkoch je komplikovanejšie a drahšie, než postaviť elektráreň priamo v toku, ktorý je štátny a stavitelia sa tak nemusia naťahovať so žiadnymi súkromnými majiteľmi pozemkov. Pre mňa je nepochopiteľné, že nikto nehľadí na to, že to je najhoršia varianta pre život v rieke.

Druhý Dunaj neexistuje, ani druhý Váh, ani druhý Hron, či Latorica. Všetky boli nejakým spôsobom upravené a ekologicky zdevastované.

Aké ešte ďalšie vplyvy majú na rieku takéto vodné elektrárne?

Napríklad sú pri nich upravené brehy, čím sa likvidujú pôvodné biotopy. Je to ale celé aj otázkou miery. Keby boli napríklad na Hrone aj dve-tri takéto zle postavené elektrárne, tak to s ním až takú strašnú hrôzu nemusí spraviť. Najmä ak by v nich fungovali rybovody. Ale ak chcú takéto diela stavať každých päť – šesť kilometrov, teda v podstate tak, že kde jedno vzdutie vodnej hladiny končí, začína sa ďalšie, tak sa ekosystém rieky kompletne zmení. Zmeníme rieku na sústavu hatí. Substrát na dne sa z piesku zmení na bahno, z prúdiacej tam bude stojatá voda a namiesto lipňov tam budú plávať kapre. Musíme si totiž uvedomiť, že pre riečny ekosystém je charakteristické, že je dynamický v čase aj priestore. Je dôležité, aby prichádzala aj povodeň, ktorá napríklad strhne kus brehu alebo vytvorí štrkové lavice, ktoré zarastajú rastlinami a potom opäť príde veľká voda a celé sa to vyčistí. Na tento cyklus je viazané obrovské množstvo druhov. Napríklad topoľovo-vŕbový lužný les začne rásť len na takomto obnaženom povrchu, tak isto rybárik si hniezdo urobí len v kolmom brehu. Rieky prirodzene menia svoje koryto. Tam, kde sú povodňové vlny zrušené, nedochádza k takémuto znovuobnoveniu celého procesu a to má za následok, že ekosystém starne. V prípade odrezaných riečnych ramien sa začína viac podobať napríklad mení na jazero, ktoré sa prirodzene postupne zazemňuje a po čase zanikne.

Ale nestane sa z nej mŕtva rieka?

Nestane, život tam je, ale iný ako predtým.

Mnohí ľudia vnímajú rieku ako taký kanál, do ktorého niekde voda vtečie a niekam odíde. V skutočnosti je to ale oveľa zložitejšie.

Áno, mnohí to tak vnímajú. Hlavne tí, ktorí sa starajú, aby povodne nerobili škody potom k rieke aj pristupujú ako ku kanálu a nie komplexnému ekosystému. A to je vidieť všade na Slovensku. Keď sme pri tom odtekaní vody, pre horské a podhorské rieky je veľmi dôležitá pozdĺžna spojitosť. Teda, aby na nich neboli bariéry a anorganické sedimenty a detrit, čo sú hlavne kúsočky odumretých listov stromov, ale aj iné zvyšky organizmov, sa mohli presúvať dole prúdom do nižších častí vodného toku. Keď zachytíme organickú hmotu a štrky priehradou, tak v nižších častiach rieky chýba potrava pre zvieratá a na dne zas chýba štrk a rieka začne erodovať. Rieka totiž spolu s prúdom odnáša materiál z dna, ktorý sa tam opäť doplní z vyšších častí toku, keď príde veľká voda. Bez prísunu sedimentov, ktoré ostanú v priehradách, rieka materiál z dna len odnáša a preto sa zahlbuje do podložia. To, že dno je hlbšie nie je samo o sebe problém. Odrezávajú sa tým však od hlavného toku riečne ramená, ktoré sa na rozdiel od neho nezahlbujú. Keďže hladina vody v rieke a podzemnej vody v riečnej nive sú spojené, poklesáva aj hladina podzemnej vody a celá riečna niva vysychá. Máme preto aj menej podzemnej vody. A toto už prebieha všelikde na Slovensku, napríklad na strednom toku Váhu, ktorý sa zarezáva kvôli Vážskej kaskáde.

Keďže hladina vody v rieke a podzemnej vody v riečnej nive sú spojené, poklesáva aj hladina podzemnej vody a celá riečna niva vysychá. Máme preto aj menej podzemnej vody.

Problematické sú nielen priehrady. Ľudia sa v petícii Za živé rieky vyjadrujú aj proti úpravám tokov hrádzami, kedy rieka tečie v podstate kanálom.

Áno, najmä u nížinných riek je dôležitá možnosť rozliať sa do šírky, do riečnej nivy. Väčšina produkcie riečneho ekosystému prebieha práve v riečnej nive, kde sa striedajú záplavy s vysychaním. S vodou sa tam dostane množstvo látok, ktoré slúžia ako potrava pre živočíchy a živiny pre rastliny. Keď voda opadne a riečna niva vyschne, tak na súši ostanú vodné rastliny a bahno, z čoho zas profituje suchozemský ekosystém. Keď zrušíme povodne buď priehradami alebo hrádzami, kvôli ktorým rieka tečie už len kanálom, tak sa produkcia ekosystému zníži a zároveň zmizne množstvo druhov, ktoré tam žili. Napríklad sa nemajú kde množiť žaby, či komáre, ale množiť sa nemajú kde ani mnohé druhy rýb. Rybári ich musia množiť umelo, čo je drahé.

Do akej miery sú naše ryby pri množení odkázané na pomoc rybárov?

Ako ktoré druhy. Tie, ktoré potrebujú tiahnuť ďaleko do prítokov, narazia na priehrady, ktoré sme nastavali. Ak ich nedokážu prekonať, tak sú odpísané. Napríklad jesetery dnes umelo vytierajú rybári a napríklad vyza, čo je tiež jeseterovitá ryba, už v strednom a hornom Dunaji úplne vyhynula. Kedysi sme na Dunajci a Poprade mali aj lososy, ale aj tie už kvôli priehradám na Visle tiež skončili. Šťuky sa zas chodili neresiť z Dunaja cez Čiernu vodu až do Jurského Šúru, ale ten už je tiež odrezaný. Ryby sa teda nemajú kde chodiť množiť a ekosystém je aj preto oveľa menej produktívny, je ako zanedbaná záhradka.

Rieka ako kanál v Rimavskej Sobote. FOTO – Ladislav Luppa (Own work) [CC BY-SA 3.0 (http://creativecommons.org/licenses/by-sa/3.0)], via Wikimedia Commons
Problém pri vodných stavbách je s ich posudzovaním. Mnohé malé vodné elektrárne nemuseli prejsť ani cez posudzovanie vplyvov na životné prostredie EIA, lebo vraj na životné prostredie nebudú mať vplyv.

To sú samozrejme všetko nezmysly. Je to čistá politika, ktorá nijako nesúvisí s odbornosťou. Samozrejme, že každá takáto stavba má vplyv na životné prostredie. Plán výstavby vodných elektrární na Hrone sa mal predovšetkým posúdiť ako celok, pričom sa malo stanoviť, koľko priehrad tam môže byť, kde a ako sa môžu stavať a či by napríklad nebolo lepšie Hron zrevitalizovať a namiesto elektrární tam rozvíjať vodnú turistiku. Keby tú EIA robili tak, ako sa má, tak by sa možno spravil kompromis, postavilo by sa zopár elektrární, ale mimo koryta rieky, a dnes by sme neplakali, že splav Hrona je už iba pre masochistov. Jednoducho, stavať v 21. storočí priečne bariéry do riek je z odborného hľadiska absolútne neospravedlniteľné.

Prečo sa to potom stále robí?

Lebo peniaze. Nemám iné vysvetlenie. Z pôsobenia ministra Žigu, ale aj jeho predchodcov na ministerstve životného prostredia, mám dojem, že tam neboli preto, za čo ich platíme, teda aby presadzovali verejný záujem. Z toho, čo sa dialo a deje okolo malých vodných elektrární a vôbec celého vodného hospodárstva mi vychádza, že politici a vysokí štátni úradníci sú tam na to, aby presadzovali záujmy investorov a dohadzovali kšefty spriazneným ľuďom. A idú aj cez mŕtvoly riek. Malé vodné elektrárne nepotrebujeme, je to celé len o peniazoch. Je to tunelovanie verejných zdrojov, lebo malé vodné elektrárne sú dotované a ešte to aj ničí riečne ekosystémy. To je celé zle, nedá sa to chápať ináč ako čistý bohapustý lobing a korupcia. Inak, podobne to je aj pri mnohých projektoch regulácií vodných tokov. Aj celý proces EIA je na Slovensku úplne zlý. Hlavný problém je, že ho platí investor, ktorý si aj vyberá, kto bude vplyv jeho zámeru na životné prostredie posudzovať. To je ako keby som mal byť súdený a nielen, že si zaplatím sudcu, ale ešte si aj vyberiem, ktorý presne ma bude súdiť. Je tam síce ešte proces nezávislej oponentúry posudku EIA, ale o jeho nezávislosti si myslím svoje.

Malé vodné elektrárne nepotrebujeme, je to celé len o peniazoch. Je to tunelovanie verejných zdrojov, lebo malé vodné elektrárne sú dotované a ešte to aj ničí riečne ekosystémy.

Malé vodné elektrárne vraj zvyšujú cenu elektrickej energie.

Nepochybne. Elektrickú energiu z nich sú odberatelia nútení vykupovať za oveľa vyššiu cenu, ako je trhová cena. Ten rozdiel zaplatíme my spotrebitelia. Naviac sú dotované oveľa viac ako klasické vodné elektrárne. Preto sa teraz mnohí investori vraj zaoberajú myšlienkami, že napríklad na Vážskej kaskáde nastavať malé vodné elektrárne na úkor existujúcich väčších. Ja nie som proti tomu, aby boli podporované obnoviteľné zdroje energie, lebo povedzme fotovoltaika na streche je asi dobrý nápad, ale toto? To predsa nie je žiadna moderná technológia, ktorú treba spočiatku dotovať, aby sa uchytila. Toto je stará, dávno vymyslená technológia. Rieky sú ňou zastavané, kde sa dalo, všetko je zničené a ešte ideme stavať ďalej?! Po revolúcii sme čakali, že pôjdeme opačným smerom. Že budeme rieky revitalizovať a vracať do prírode blízkeho stavu. A tam, kde sa to ukáže ako lepšie riešenie, aj vodné elektrárne a priehrady dokonca búrať. Veď v severnej Amerike už zrušili viac ako tisíc priehrad. A u nás sa naopak stavajú stále ďalšie, aj keď to nemá z ekonomického hľadiska absolútne žiadne opodstatnenie a o negatívnych vplyvoch na riečny ekosystém dobre vieme. Každý takýto zásah do prírody je negatívny. Je politickou otázkou, či je to, čo týmto negatívnym zásahom do prírody získame, viac ako to, čo stratíme. A pritom, keby neboli malé vodné elektrárne dotované, sú stratové… Ja si myslím, že dnes by mala byť prioritou kvalita života a s tou je späté kvalitné životné prostredie.

Koľko musí MVE fungovať, aby sa splatila jej výstavba?

To sa isto nedá všeobecne povedať. Napríklad vodné dielo Gabčíkovo sa už vraj zaplatilo. Ale do ceny nikto neráta takzvané externality, teda straty, ktoré takýmito stavbami vznikajú. Napríklad na riečnom ekosystéme, rekreačnej funkcii a podobne. Mnohé malé vodné elektrárne by bez dotácie nestavali, neoplatí sa to. Ale nie som expert na ekonomiku vodných elektrární, aby som sa vedel zodpovedne vyjadriť.

Keď sa nejaká priehrada zbúra, za koľko sa dokáže riečny ekosystém obnoviť?

Veľmi rýchlo. Robili sa rôzne experimenty a najviac sa osvedčilo priehradu naraz odstreliť, aj keď to na chvíľu spraví v rieke obrovskú šarapatu. Priehrady sú totiž plné blata, ktoré môže byť aj toxické. Takže, ak sa vybagruje, zas ho treba vyviezť niekde na skládku. Riečne ekosystémy ale majú veľmi dobrú schopnosť obnovy, takže je to otázka niekoľkých mesiacov. Riečni ochranári vidia výsledky svojej práce prakticky ihneď. Akurát na Slovensku sa v tomto smere zatiaľ nemáme veľmi z čoho tešiť.

Kebyže to zhrnieme, tak zelená energia z malých vodných elektrární, ktoré sa stavajú na Slovensku, nie je zelená.

Samozrejme, že nie je. Celkovo je termín zelená energia podľa mňa pomýlený. Každý spôsob výroby energie má nejaký vplyv na životné prostredie, len v niektorých prípadoch je škoda takmer nulová. Treba to však posudzovať prípad od prípadu v kontexte lokality a regiónu. Keď urobím malú elektráreň na potôčiku, akých mám okolo ďalších tristo, tak sa nič hrozné nestane. Ale keď Gabčíkovom zničím Dunaj, ktorý je len jeden, to je rozdiel.

Mnohé malé vodné elektrárne by bez dotácie nestavali, neoplatí sa to.

Sú na Slovensku aj nejaké dobré príklady? Dajú sa MVE postaviť tak, že prírodu neovplyvnia?

Jasné, je ich viac. Jedna je napríklad v Podbrezovej na Hrone. Je to derivačný variant a tí, čo ju pred sto rokmi stavali, neboli pahltní a vzali z toku Hrona len primerané množstvo vody. Druhú poznám pod Poľanou na rieke Hučava, kde výskumníci nezistili prakticky žiaden vplyv na vodné živočíchy. Ale isto je takých viac, ale systematicky to nesledujem. Potom sú tu ešte také, ktoré sú postavené na mieste, kde je rieka tak zničená, že je to jedno. Napríklad v Dobrohošti postavili MVE na kanáli, ktorý privádza vodu do ramennej sústavy. Za súčasného stavu to už nemali ako zhoršiť, tak aspoň vyrobia nejakú elektrinu.

Autor: Caroig - Vlastné dielo, CC BY-SA 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=2882027
Prvá slovenská obecná vodná elektráreň v Necpaloch. Autor: Caroig – Vlastné dielo, CC BY-SA 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=2882027

So stavom riek súvisí aj iná vec – rúbanie stromov na brehoch. Prečo by sa to nemalo robiť?

Brehové porasty majú množstvo funkcií. Čím je vodný tok menší, tým dôležitejšie sú pre riečny ekosystém. Malé potoky totiž získavajú väčšinu potravy pre živočíchy práve z listov stromov, ktoré do nich napadajú. Keď zlikvidujeme brehové porasty, tak tam to lístie nepadá, tok nie je zatienený stromami a voda sa začne prehrievať, vďaka čomu sa v nej zvýši primárna produkcia – začnú tam rásť rastliny, hlavne riasy. Tými sa však živia iné zvieratká, než tie, čo tam dovtedy žili. Ďalšia vec je, že tie popadané listy chýbajú aj nižšie na toku. Brehové porasty pomáhajú aj zachytávať znečistenie, napríklad splachy z polí. A sú biotopom pre množstvo rastlín a živočíchov. Pre nás ľudí majú aj estetickú funkciu. Pohľad na pôvodnú rieku so stromami na brehoch je aspoň pre mňa príjemnejší, ako na holý betónový kanál. Takže, keď sa stromy na brehoch rúbu vo veľkom, tak je to zlé.

Existuje na rúbanie brehov nejaký plán, nejaké usmernenie alebo sa rúbu podobne ako cestná zeleň, teda len na základe oznámenia?

Pokiaľ viem, tak správca toku môžu rúbať do päť metrov od brehu len na základe oznámenia, teda bez toho, aby si pýtal povolenie. Tvrdia, že to sú protipovodňové opatrenia, že stromy by mohli zachytiť ľady, alebo, že napadané stromy by mohli strhnúť mosty. To je síce aspoň čiastočne pravda, ale často sa to používa len ako zámienka na nejaký tender na drevoštiepku. Drevo v riekach má tiež svoj význam. Formuje koryto, vytvára úkryty pre ryby a iné živočíchy. Keď som bol na Amazonke, tak tam plávalo tak veľa stromov, že sme museli pomedzi ne v člne neustále kľučkovať. U nás pláva stromov v rieke minimum. To, že stromy padajú do riek a potokov je normálne. Nenormálne je, že v tam nie sú.

Bratislavu teraz pobúril plán lesníkov vyrúbať veľkú časť ostrova Sihoť na Dunaji, ktorý je vodným zdrojom a nedostupným kusom prírody v meste. Lesníci tvrdia, že tým chcú chrániť vodu od zhnitých koreňov mŕtvych stromov.

To, že tým chcú chrániť vodu, sú absolútne nezmysly. Chcú z ostrova vyťahať drevo, aby ho predali a mali z toho peniaze. Tak isto, ako keď tam potom budú vysádzať náhradnú výsadbu a dostanú ďalšie peniaze. Robia si tým len svoju robotu. Funkciou lesníka je produkovať drevo, nie chrániť les. Les netreba chrániť, pomôže si sám. Ak ho treba chrániť, tak iba pred ľuďmi. Lesníci chránia akurát drevo. Samozrejme je úplne legitímne získavať v produkčných lesoch drevo. Drevo potrebujeme a preto potrebujeme aj lesníkov. Lesníci ale menia prirodzenú skladbu lesa na takú, kedy na danom území vyprodukujú viac dreva. Keď to preženú, nasadia monokultúry a o taký „les“ sa skutočne treba starať, lebo je nestabilný a prirodzené procesy by ho zmenili spôsobom, ktorý lesníkom nevyhovuje. Topoľová plantáž nie je les, aj keď na nej rastú stromy. Napríklad v Španielsku sadia takéto plantáže poľnohospodári na podmáčaných pozemkoch. Sihoť je územie, ktoré býva zaplavované, takže by tam mohol byť úplne prirodzený lužný les. Nech tam teda lesníci postupne tie šľachtené topole aspoň z časti vyrúbu a nechajú to zarásť samé. Problémom pre podzemnú vodu pritom môžu byť práve samotní pilčíci. Hrozí, že im tam potečie benzín, či sa niečo pokazí na nákladiaku alebo harvestore a vyleje sa olej. Ide tu však o princíp. Veď tam kvôli vodným zdrojom nepustili cyklistov! Sihoť má byť chránené územie s prioritnou ochranou vodných zdrojov. Tá je úplne v súlade s ochranou pôvodných lužných lesov. Sú tam štátne lesy a nikto v tomto štáte peniaze z dreva, ktoré tam rastie, nepotrebuje. Mali by tam spraviť rezerváciu a nech tam ten les rastie sám od seba. Veď to je ideálne miesto!

Sihoť má byť chránené územie s prioritnou ochranou vodných zdrojov. Sú tam štátne lesy a nikto v tomto štáte peniaze z toho dreva, čo tam rastie, nepotrebuje.

Takže sme si prešli tri hlavné ohrozenia našich riek – malé vodné elektrárne, regulácie vodných tokov, výruby brehov. Čo ešte ohrozuje naše rieky?

Veľkými problémami sú aj znečistenie vody a invázne druhy rastlín a živočíchov. Znečistenie už dnes nie je až také veľké ako v minulosti, ale problém to stále je. Bodové zdroje sa riešia ľahko čističkami, ale plošné zdroje nikto nerieši. Koľko živín, pôdy a pesticídov odteká do riek z našich polí? Invázne druhy rastlín a živočíchov sú dnes jedným z kľúčových ekologických problémov, ktoré sa skúmajú. A najslabšie sa im vedia brániť práve riečne ekosystémy oslabené reguláciami a priehradami, ktoré majú slabú „imunitu“.

Zaujala vás problematika riek a chceli by ste sa vyjadriť za ich ochranu? Podpíšte petíciu kampane Za živé rieky.


TOMÁŠ DERKA je docentom na Katedre ekológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Špecializuje sa ekológiu vodných tokov.

Kľúčové slová:

vodné elektrárne

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

Andrea Uherková

Staré odrody jabloní nie sú len slovenské a žiadne iné

Na stole mám celú jeseň misu s ovocím. Dnes si z nej vyberám nenápadné žlté jablko. Po zahryznutí je chrumkavé a šťavnaté, s jemnou chuťou. Je to môj favorit medzi starými odrodami – Batul. Pôvod tejto odrody siaha do Rumunska v 18. storočí.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Esemeska z Česka

„Myslím na teba, posledné týždne, žiaľ, v súvislosti s ohrozením slobody slova, kultúry, vzdelanosti a rastúcim populizmom.“ Zatvorila som esemesku, lebo som naozaj nevedela, čo odpovedať. Nie, že by v Česku, kde kamarát býva, bolo všetko ukážkové. Jeho správa ma zarazila. Iba som mu zaželala k narodeninám a čakala tak maximálne „ďakujem“. Tak takto rozmýšľa o ľuďoch na Slovensku?

Tomáš Kušnír

Nečakané spojenectvá môžu vzniknúť kdekoľvek

Dva roky a dvaja ľudia, ktorí ešte mohli žiť. Juraja a Matúša som nepoznal. Do Teplárne som nechodil a v tom čase som nežil v Bratislave. Napriek tomu som sa vďaka svedectvám ich blízkych dozvedel, ako milovali život a žili v láske. Majú dnes kvír ľudia na Slovensku väčší pocit bezpečia?

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Zachráni spojenie vedy a umenia ľudstvo?

Pred pár dňami som v rakúskom Linzi, meste vedy a kultúry, prevzala pre našu mimovládnu organizáciu Živica a jej platformu Hurá von! čestné ocenenie v rámci prestížnej európskej ceny European Union Prize for Citizen Science. Nielen samotné ocenenie, ale celý galavečer ma utvrdil v tom, že prepájať umenie s vedou a umelou inteligenciou (AI) vo vzdelávaní je možno ešte dôležitejšie ako sme si mysleli.

Andrea Uherková

Čo mi dala Cesta hrdiniek SNP?

Začiatkom augusta sme si s kamarátkou naložili na plecia ťažké turistické batohy, aby sme s nimi prešli dvesto kilometrov z Devína do Trenčína po „Ceste hrdiniek SNP“ – ako sme si ju premenovali. Tušila som, čo nás čaká, lebo sme celú trasu prešli pred pár rokmi, len v opačnom smere – z Dukly na Devín. Čo ma naučilo putovanie po Slovensku? Prečítajte si moje zápisky z cesty.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner