Waldorfská škola sa snaží pôsobiť aj na hodnoty detí, ktoré ju navštevujú. Nechce s nimi len trénovať správne odpovede, ale naučiť ich hľadať vlastné riešenia, hovoria v rozhovore riaditeľka a učiteľka slovenského a anglického jazyka XÉNIA ČINIČUROVÁ a špeciálna pedagogička MIROSLAVA HERIBANOVÁ.
Keby som bol rodič a chcem dať ku vám dieťa, čo by som mal o vašej škole vedieť?
MH: Dôležité je to, že na začiatku postupuje Waldorfská škola oveľa pomalšie ako ostatné školy, čo môže u rodičov vyvolávať určitý typ frustrácie, keď porovnávajú svoje deti s rovesníkmi z bežných škôl. Tým ale umožňuje deťom sa stať sa rozumnejšími, dozrieť, spevnieť. Vo vyšších ročníkoch je naopak rýchlosť nadobúdania poznatkov oveľa rýchlejšia ako na iných školách, lebo deti majú vyššiu motiváciu sa učiť.
Idete na začiatku pomalšie, lebo máte pocit, že deti ešte nie sú dostatočne zrelé na to, čo vyžaduje bežná škola?
MH: Vôbec nie. Robíme veľmi podrobné testovanie školskej zrelosti. Na každé dieťa si berieme pol hodinu, aby sme videli, či dieťa je zrelé nielen v kognitívnej, ale aj v pohybovej a sociálnej oblasti, schopnosti orientovať sa a zvládať úlohy. Máme teda naozaj vybrané deti, ktoré sú zrelé a mnoho z nich nastupuje vo svojich siedmich rokoch. Postupujeme pomalšie z jednoduchého dôvodu. Snažíme, aby deti čo najviac kultivovali svoj pohyb, svoj prejav, svoje správanie, aby boli čo najviac prítomné, dokázali sa sústrediť na úlohu a zvládali ju s určitou dávkou slobody. Slobody nie v zmysle, že robím si čo chcem, ale že úlohu pojmem kreatívne, osobne. Deti, ktoré nie sú zrelé, buď odmietnu úlohu urobiť alebo ju vykonajú presne podľa inštrukcií.
Waldorf je spájaný aj s určitým náboženstvom – antropozofiou. Ako sa to prejavuje v bežnom chode školy?
MH: Antropozofia je skôr svetonázor. Viera v niečo tam je jedným z rysov, preto by sme nehovorili o náboženstve. Hovorí o mnohých otázkach životného štýlu. Je to pomoc pre učiteľa, aby videl, čo dieťa potrebuje.
Každý učiteľ musí prejsť výcvikom z antropozofie?
MH: Máme tu vzdelávanie pre učiteľov, kde sa učíme pozerať na dieťa tak, aby sme videli, ako sa vyvíja, v akom veku nadobúda určité schopnosti a zručnosti a či prúd jeho vývinu zodpovedá jednotlivým vývojovým štádiám.
Ak by som ako učiteľ chcel ku vám prísť učiť napríklad chémiu, musel by som prejsť vzdelávaním v antropozofii?
XČ: Každý učiteľ u nás musí absolvovať waldorfské vzdelávanie, ktoré trvá tri roky. Prvý rok je aj pre rodičov a je formulovaný tak, aby všetci pochopili, o čom je waldorfská škola ako celok. Druhý a tretí ročník už sú venované pedagogike a metodike, čoho súčasťou je aj oboznamovanie sa s antropozofiou.
MH: Zmyslom toho je, aby učiteľ pochopil význam toho, čo robí a ako sa deti vyvíjajú. Nie je to o tom, že sa musíme naučiť, aké sú nejaké anjelské hierarchie alebo čo (úsmev). To pre nás naozaj nie je podstatné ani praktické. Je to otázka slobodnej vôle človeka, ako sa k tomu potom stavia. My potrebujeme, aby sa učitelia zoznámili s pedagogickou časťou antropozofie.
Ja ako laik neviem, čo to je antropozofia. Čo z toho musím ovládať ako učiteľ, ak by som u vás učil?
XČ: Základ je, že to nie je materialistický svetonázor. Prináša pohľad na človeka ako na komplexnú bytosť, ktorá má niekoľko vrstiev. Okrem tej materiálnej a fyzickej stránky, čo je aj vo vede, rozlišujeme aj ducha a dušu. Duch je spojený s individualitou, poslaním človeka vo svete a duša je to, čo momentálne rieši – pocity a myšlienky, ktoré momentálne má. Waldorfská škola je zameraná na vývoj osobnosti, smerovanie k tomu duchovnému, k jadru človeku, k tomu „ja“, čo je pre človeka jedinečné a tomu napomáha aj antropozofia. Dôležité je teda poznanie človeka, aby sme nemali na človeka len plošný pohľad, ale komplexný.
Stretol som sa aj s rodičmi, ktorí vás silno verejne kritizovali za nevedecké metódy. Napríklad, že rastlinky vytláča spod zeme škriatok. Aký je váš pohľad na tie výhrady, ktoré mali?
MH: Každý z nás má právo na názor. Ak sa u nás rozpráva o škriatkoch, tak určite len v prvej triede v obrazoch a rozprávkach. To, čo sa rozpráva ako rozprávka, určite nenazývame učenie (úsmev). Nemá to nič spoločné s tým, čo chceme, aby deti kognitívne ovládali. Rozdiel u nás je aj v tom, že v prvých ročníkoch nekladieme dôraz na kognitívne vyučovanie, ale snažíme sa, aby deti mali možnosť čo najviac zažiť a skúsiť, stretnúť sa s prekážkami a prekonať ich.
XČ: Svet a kognitívne poznanie im podávame v obrazoch. A v tých obrazoch môže byť aj oživená príroda, teda tam môžu byť aj škriatkovia. Hľadáme obrazy, aby sa to priblížilo detskej duši, ale robíme tak maximálne po tretí ročník.
MH: Staršie deti by nám to už jednoducho „nezožrali“ (smiech). V mladšom veku je to ale pre deti úplne prirodzená realita. To nie je niečo, čo by sme si pre nich špeciálne vymýšľali, ale používame staré rozprávky, ktoré sa dlho tradujú a majú v sebe skutočnú hodnotu a silu. Teda nie sú to umelé produkty, ktoré napasujeme na nejakú našu ideológiu.
O vašej škole je známe, že nepoužívate učebnice. Prečo je to tak?
XČ: Učiteľ ich môže použiť. Ja napríklad učím v osmičke a deviatke a používam normálne učebnice, lebo ich považujem za veľmi dobré. Problém ale je v tom, že učebnice majú presne povedané, čo sa tam ide riešiť. Je tam nadpis a deti tak dostanú hotovú vec. Vedia, čomu sa idú venovať. Ja preto vždy musím najprv zlikvidovať nadpis. Deti potom nevedia, čo ideme riešiť, dám im množstvo problémových otázok, robíme cvičenia, skúmame to a až ako posledný krok riešime nadpis, teda si robíme záver. Takže na toto sú učebnice nevhodné, aj keď majú lekcie a cvičenia urobené fajn a tvorivo. My teda učebnice používame, ale tak, že si z nich vyberáme to, čo potrebujeme. A nerobíme to všetci rovnako. Naším cieľom je, aby sa na to každý pozrel iným spôsobom.
MH: Cieľom je aj to, aby sme vytvorili vyučovanie, ktoré je našité na mieru pre konkrétnu triedu. Napríklad, aby sme dosiahli, že trieda začne spolupracovať, že sa tam zmenia sociálne vzťahy, že zakomponujeme do vyučovania niečo, čo nám pomôže vytiahnuť nejaký negatívny fenomén, ktorý sa v triede deje. Vyučovanie u nás teda má aj preventívny charakter. Chceme, aby deti vnímali, čo je dobré a čo je správne. Napríklad v siedmej triede máme predmet správny životný štýl, kde sa neučíme o tom, akým spôsobom sú drogy škodlivé, ale o tom, čo môže človek urobiť preto, aby si zachoval do čo možno najvyššieho veku všetku svoju životnú silu, aby mohol realizovať to, čo tu chce robiť.
Učebnice teda má len učiteľ. Z čoho sa učia deti?
XČ: Všetko majú v zošite. Nie sú to klasické zošity ako na štátnych školách, že si do nich len píšu cvičenia či definície. Je tam celý výskum – ako sme k tomu prišli, čo z toho vyplýva, zapisujú si rôzne zdroje – čo sa dopočujú od učiteľa, čo si prečítajú, čo nájdu na internete aj s ilustráciami. Deti si teda robia vlastné učebnice.
Ako to učitelia zvládajú? To musí byť extrémne náročné na prípravu.
XČ: Je to nesmierne ťažké, ale zároveň, keďže je to tvorivý proces a napasujeme celé učivo na danú triedu, veľmi nás to baví a radi to robíme. Napríklad v deviatke učím žiaka, ktorý do školy prináša aj politické témy z pohľadu extrémistov. Vedela som preto, že s nimi potrebujem nejako ošetriť to, čo sa stalo deje v našej spoločnosti napríklad dnes s Kotlebovcami. Keby som si otvorila klasickú učebnicu, nenájdem tam nič, čo by som na to mohla použiť, ale keďže čítam, vedela som, že máme skvelého autora Leopolda Laholu zo Slovenského štátu, ktorý písal krátke poviedky o tom, ako sa vtedy správali tu k Židom. Jednu z tých poviedok som deťom prečítala a boli hotoví. Opýtala som sa ich, v ktorej krajine sa príbeh odohral a otipovali celý svet. Až keď boli úplne zúfalí, jedna žiačka neveriaco povedala, že Slovensko?! A tejto téme sme venovali celú epochu. My teda takto vsúvame do štátneho učiva naše témy. Dokonca to funguje tak, že každý deviaty ročník je iný a musím si materiály na hodiny stále meniť. Môžem znovu použiť len pár vecí.
Spomenuli ste slovo epocha. Čo to je?
XČ: Epocha je na Waldorfskej škole prvá dvojhodinovka od pol deviatej do štvrť na jedenásť. Je venovaná každý deň počas celého mesiaca jednému predmetu. Takže napríklad v septembri majú slovenčinu, v októbri matematiku a tak ďalej. Je to komplexné vyučovanie, ktoré tým, že je v celku, umožňuje učiteľom prebrať oveľa viac, ako na normálnych hodinách. Ja to viem, lebo napríklad deviatacke učivo na slovenčine je dosť náročné a je ho veľa, ale napriek tomu si môžem dovoliť urobiť epochu úplne podľa seba. Témou je osud človeka a cez literárne diela si všímame, ako človeka od detstva až po koniec života formujú udalosti, prečo sa tak správa, ako reaguje a ako reagujú ostatní. Toto je nosné a k tomu pridám teóriu literatúry, ktorú vyžaduje štát.
Teraz je trend na školách používať tablety a počítače. Aký je váš postoj k týmto veciam?
XČ: Je to nepodstatné, je to nástroj. Deti ho ovládajú od malička doma a nemyslíme si, že sa potrebujú nejako špeciálne učiť, ako s tým pracovať. To, čo chýba v dnešnej dobe je práve kontakt z očí do očí, diskusia s dospelým, zdieľanie a nie nástroj, ktorý niečo urýchľuje.
Máte počítačovú učebňu?
MH: Máme počítače aj predmet informatika, ale nie je to niečo, čo by sme museli nejako veľmi rozvíjať. Skôr nám ide o to, aby deti mali určitú odolnosť voči tomu veľkému tlaku, keď je mediálna technika všade okolo nich.
Veľa detí máva na školách mobily schované v laviciach a hrajú sa s nimi. Na Waldorfe nemáte s týmto problém?
XČ: Waldorf je zóna bez mobilov. Deti odovzdávajú mobily na začiatku vyučovania do košíčka. Po vyučovaní im ich odovzdáme naspäť.
Vaša škola má dosť odlišný systém výučby oproti bežným školám. Koľko detí prestúpi na inú školu a ako prestupy zvládajú?
XČ: Štatistiku nemáme, ale je to veľmi zriedkavé. Väčšinou odídu kvôli sťahovaniu. Teraz sa nám stalo, že nám dvaja štvrtáci odišli kvôli tomu, že sme sa zapojili do štrajku, ale napriek tomu museli platiť školné. Skôr je to naopak, máme neustále záujem zo strany nových žiakov. Vždy, keď má triedny učiteľ možnosť, dieťa vezme. Aj do deviatky. Jediné, kde nám viac detí odchádza je v ôsmom ročníku, keď prestupujú na bilingválne gymnáziá. Tí najlepší sa skoro všetci dostanú.
Ako to zvláda dieťa, keď napríklad v piatom ročníku odíde na štátnu školu?
MH: To je veľmi individuálne, u každého dieťaťa je to iné. Keď už sa stane, že sa niekto rozhodne odísť a vieme o tom skôr, pomôžeme dieťaťu pripraviť sa na prestup. Je to aj otázka toho, akým spôsobom sa dovtedy dieťa zúčastňovalo na vyučovaní.
Ako môžu rodičia ovplyvňovať vyučovanie a chod školy?
XČ: Môžu ísť kedykoľvek ktorémukoľvek učiteľovi na hodinu a využívajú to. Môžu sa s učiteľom porozprávať a samozrejme sú tu aj pravidelné rodičovské združenia. Na webstránke máme učebné osnovy a rozdiely oproti štátnej škole. Rodičia ale nezasahujú do vyučovacieho procesu. Môžu sa pýtať a dávať pripomienky. A rodičia nám môžu ešte pomáhať buď finančne, organizačne, alebo aj s prácami na škole. Vždy je tu skupina aktívnych rodičov, ktorí pomáhajú.
O waldorfskej škole sú aj také predstavy, že je to škola pre umelcov.
XČ: To je nepochopenie toho, čo je to umenie. Tretina deviatakov ide na umelecké školy. Zvyšné dve tretiny idú na gymnáziá alebo odborné školy.
MH: Pomerne veľa detí sa dostane na bilingválne gymnázium aj napriek tomu, že nie sme jazyková škola, aj keď od prvého ročníka máme aj anglický aj nemecký jazyk. Nemáme ale za cieľ ich špeciálne trénovať v jazykových schopnostiach, je to teda o talente dieťaťa.
XČ: Umenie na Waldorfe nie je umením pre umenie, ale spôsobom vnímania sveta. Je to citlivosť, jemnocit. Používame ho na to, aby sme u každého dieťaťa, aj toho, ktoré sa vôbec nebude umeniu venovať, vyvinuli schopnosť vnímať drobnosti, pozerať sa na svet nielen pragmaticky, ale aj esteticky.
MH: Zároveň tým vyrovnávame aj danosti dieťaťa – keď je napríklad niekto silno intelektuálne zameraný, je krásne, keď sa môže rozpustiť v umeleckom aspekte, alebo keď je niekto zameraný silovo, umenie ho môže kultivovať.
Máte už prvých vysokoškolákov aj stredoškolákov. Ako sa im darí?
MH: Hovoria, že po prechode na strednú školu u nich nastal kultúrny šok v zmysle toho, že prečo sa tu šíri taký chlad? Veď učiť sa dá aj ľudsky, nie je nevyhnutné, aby sme mali taký odstup! Priznali, že sa niektoré veci museli ešte doučiť. Ale zároveň hovoria aj to, že učivu rozumeli oveľa lepšie, hlbšie. Napríklad chémia sa u nás učí pokusmi, aby deti rozumeli, čo je jej podstatou. Teda to množstvo chemických vzorcov sa musia doučiť, ale zároveň vedia vysvetľovať spolužiakom, o čom tie pokusy vlastne sú. Čiže majú silu premyslieť, čo sa deje a tie technické záležitosti musia trošku dohnať.
Pozeral som si vašu stránku, ale chýba tam misia a vízia školy. Čo to teda je? Na aký život deti pripravujete?
XČ: Pripravujeme deti na to, aby sa po vyjdení zo školy nezaradili do systému a pokračovali ako súčasť nejakého mechanizmu, ale aby mali vlastný názor, vlastné nápady a aby vedeli meniť tento svet. To je základná vízia. Preto ich vedieme cez umenie ku kreativite, aby vedeli riešiť veci iným spôsobom, než sa tradične riešia. Aby vedeli vystúpiť z konvenčných spôsobov a nachádzali vlastné cesty životom.
Dnes sa veľa hovorí o mladých ľuďoch a kritickom myslení. Ako na škole pracujete s kritickým myslením?
XČ: Názory sú vecou citu. Vo voľbách sa napríklad ľudia rozhodujú citovo, zriedkakedy racionálne. A naša škola neustále pracuje s citovou zložkou osobnosti – učíme ich cit pre pravdu, cit pre krásu a cit pre dobro. Myslenie ich učíme napríklad cez pokusy, aby neprijímali veci hotové, ale aby vedeli veci odsledovať, všímať si detaily. Nedostávajú hotové poznatky, ako som vám hovorila pri príklade s učebnicou. Musia na to prísť sami. Toto je podľa mňa najlepšia cesta – kritické myslenie spolu s citom pre isté hodnoty.
MH: V súčasnosti sa nekladie dôraz na to, aby sme veci poriadne videli a aby sme ich dobre pozorovali. Potom sa stáva, že preferujeme rýchle závery. Dnes čím rýchlejšie poviete odpoveď, tým ste akože lepší. U nás je to presne naopak – dáme deťom čas, aby poriadne pozorovali a popísali úplne všetko, čo videli. A potom žiadna definícia nepríde od učiteľa, ale deti sa z toho, čo vidia, snažia pochopiť, prečo to tak je. Nie je to tak, že sa naučia definíciu a tým sme skončili.
Ministerstvo školstva dlho nechcelo vašu školu schváliť. Prečo im to tak dlho trvalo?
XČ: Bolo to tajné, nechceli nám to povedať. Vždy sme sa dopočuli iba to, že niektorí odborníci sa voči niečomu vyhradili a keď sme ich požiadali, aby nám otvorene povedali, v čom je problém, nikdy nám nič nepovedali. Hodnotíme to ako predsudky, ktoré sa dostali na ministerstvo a strach, aby im neušlo niečo, čomu nerozumejú.
Z čoho môžu mať strach?
MH: Je to veľmi ťažko povedať. Štátny pedagogický ústav desať rokov porovnával náš vzdelávací plán a odporúčal túto pedagogiku aj pre iné školy. A ŠPÚ podľa mňa zahŕňa metodikov, ktorí sa v tých predmetoch naozaj vyznajú a oni schválili každý jeden náš predmet.
XČ: Chodili na hospitácie, pozorovali naše hodiny a z toho všetkého im vyšlo, že toto si zaslúži celé Slovensko. A napriek tomu ministerstvo, hoci ŠPÚ je jeho odborný orgán, vydalo rozhodnutie, že waldorfská škola môže byť len v Bratislave a Košiciach.
Métou mnohých škôl je Testovanie 9. Ako sa k nemu staviate vy?
XČ: Akékoľvek testovanie je pre nás absurdita, ale keďže je to štátne, tak to rešpektujeme.
MH: Keď kohokoľvek testujete, vytvárate umelú situáciu. Keď sa vás ja budem pýtať otázky, na ktoré poznám odpoveď, budete sa snažiť vcítiť do toho, ako by som odpovedala ja. Nie je tam teda žiaden osobný prínos, individualita, kreativita. Ste vlastne iba také nahrávacie zariadenie na správne odpovede.
Ako teda hodnotíte žiakov?
MH: Od štvrtého ročníka sa snažíme deti viesť k tomu, aby robili napríklad projekty na tému, ktorá ich zaujíma a je im blízka. Venujú sa jej dlhodobo a učia sa ju prezentovať tak, aby to bolo prínosné aj pre iných. Na konci školského roka máme slovné hodnotenie a na to, aby sme to vedeli skutočne objektívne posúdiť, máme pozorovacie hárky. Pozeráme sa tam nielen na to, ako je na tom dieťa kognitívne, ale aj ako dozrelo v oblasti zručností, sociálnych schopností, orientácie, pamäte. Dívame sa na množstvo skutočností, aby sme videli, kde potrebuje dieťa trochu podporiť a ktorá je zas jeho silná stránka.
XČ: Od šiesteho ročníka mávame aj drobné testy, ale to tvorí tak 30 percent hodnotenia.
A aké majú vaši žiaci v Testovaní 9 výsledky?
XČ: Od štátneho vzdelávacieho programu sa odlišujeme aj v tom, že pre nás je deviaty ročník už stredoškolský. Naše deti sú teda popredu a keď prídu na strednú školu, prvý rok majú voľno, lebo to máme už všetko prebraté. V Testovaní 9 teda patríme k najlepším školám na Slovensku.
MH: V piatom ročníku sme ale naopak mali slabšie výsledky ako je priemer, lebo ich vedieme k tomu, čo potrebujú a nie k nejakému testovaniu. My nechceme deti formovať k tomu, aby vedeli správne odpovedať na správnu otázku, ale chceme ich viesť k tomu, aby boli celkovo zdraví.
Vyberá sa u vás školné. Učitelia majú teda nadštandardný plat?
XČ: Bohužiaľ nie. Stále hľadáme nové zdroje. Táto škola so svojimi nárokmi na estetiku a kvalitu vecí si vyžaduje veľa investícií. Možno sú tu platy mierne nadštandardné, najmä u začínajúcich pedagógov, ale u starších to môže byť niekedy aj nižšie. Snažíme sa to ale držať zhruba na rovnakej úrovni ako je to inde.
Keby ste boli vy oslovené stať sa ministerkou školstva, čo by ste urobili?
XČ: Nič nepomôže, len dať slobodu školám a dôveru učiteľom, že urobia tú školu najlepšie, ako vedia. Pokiaľ budeme stále normovaní byrokratmi spoza stolov, tak sa toto školstvo nikdy nezmení. Chýba tu elementárna dôvera v učiteľa.
MH: Ja len dodám, že byrokratické zaťaženie učiteľov je neúnosné. Všetky tie testovania, ktoré robíme zo strachu, či učitelia učia dobre, vlastne iba obmedzujú nielen žiakov, ktorí sa učia hádať správne odpovede, aby prešli nejakým sitom, ale aj učiteľov a to, čo môžu skutočne s triedou dosiahnuť.
XČ: A toto je nesmierne škodlivé, lebo školy vlastne účelovo vedú deti k tomu, ako treba vyplniť nejaký formulár. A to má dôsledky pre filozofiu myslenia, životný štýl a postoje. My to cítime, je aj u nás obrovský tlak rodičov, že prečo ešte netestujeme, prečo ešte nenacvičujeme testy? Ale my tu nenacvičujeme testy ako nejaké opičky!
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.
