Mnohí ľudia majú predstavu, že štát tu je na to, aby sa o nich staral. Mne sa takáto predstava prieči, hovorí v rozhovore právnička z Via Iuris a lektorka Sokratovho Inštitútu EVA KOVÁČECHOVÁ. Štát nie je na to, aby sa o nás o všetkých staral, štát je tu na to, aby sa staral o chorých, sociálne slabších, proste o ľudí, ktorí si nedokážu pomôcť sami.
Z médií sa obvykle dozvedáme, že slovenské súdnictvo je vo veľmi zlom stave. Je to tak?
Ja si myslím, že sme na tom určite lepšie, ako sme na tom boli pred niekoľkými rokmi. Zlepšujú mechanizmy a zákony. Mám tiež pocit, že ľudia sa síce pomaly, ale predsa začínajú viac a viac zaujímať o veci verejné. Už len nedebatujú v krčme, ale venujú čas veciam verejným a zapájajú sa do ich ovplyvňovania. Toto je to najdôležitejšie. Dobré zákony sú dôležité, ale kontrola verejnosti je úplne kľúčová – aby sa občania zapájali do procesov a kontrolovali, či sa napĺňa zmysel zákonov.
To je vlastne aj časť programu, na ktorom vo Via Iuris robíme – presadzovanie čo najväčšej verejnej participácie na rozhodovaní o veciach verejných. Myslím si, že dnes existuje strašne veľa takých skupín a skupiniek, ktoré sa snažia zlepšiť prostredie, v ktorom žijú – na sídliskách, v obciach či mestách. Všímajú si, čo hrozí, čo by mohlo ohroziť ich pohodu, zdravé životné prostredie a pýtajú sa, zapájajú sa do procesov, a v konaniach pred súdom vystupujú často sofistikovane a erudovane.
Počul som už z viacerých strán, že dôležitejšia ako zmena na Ministerstve spravodlivosti a na súdoch je zmena na Ministerstve vnútra a prokuratúre. Je to pravda?
Je čo vylepšovať aj v oblasti justície, napríklad v oblasti disciplinárneho súdnictva vo vzťahu k sudcom. Ale za to, že na Slovensku nie sú za korupciu alebo za iné vážne pochybenia pri menežovaní verejných prostriedkov odsúdené skutočne veľké ryby, väčšinou môže zlyhanie na strane prokuratúry a polície. Prokuratúra je veľmi uzavretý systém takmer mimo kontroly verejnosti. Nám to vychádza tak, že jej to škodí, a prokuratúra neplní svoju úlohu ochrancu spoločnosti a zákonnosti tak, ako by mala. Preto si myslíme, že v prokuratúre by mali nastať významné zmeny a významné otvorenie sa kontrole verejnosti.
V okolitých štátoch, napríklad v Českej republike alebo v Rumunsku, veľké ryby chytené boli. Čo sa stalo tam a tu nie, že k takýmto úlovkom mohlo dôjsť?
Toto je na veľmi dlhú debatu. Ide asi o kombináciu niekoľkých faktorov. Jednak sú to osobnosti, ktoré sa tam dostali do pozícií, kde sa nezľakli, a nebáli sa plniť si svoju funkciu tak, ako by si ju plniť mali. Asi je to v tom, že sa v týchto krajinách vytvorili tímy, ktoré boli schopné dotiahnuť vyšetrovanie až do konca.
Na čom teraz v rámci Via Iuris pracuješ?
Robíme na kampani Štrngám za zmenu, ktorú sme začali ešte pred voľbami. V rámci nej sme navrhli viaceré opatrenia týkajúce sa napríklad fungovania prokuratúry, zlepšenia fungovania polície, zlepšenia vyvodzovania zodpovednosti sudcov či fungovania Národného kontrolného úradu a oslovili sme pred voľbami politické strany, či sa k našim návrhom prihlásia. Väčšina politických strán, ktoré v predvolebnom období vyzerali, že majú šancu dostať sa do parlamentu, sa k týmto cieľom prihlásili. Z tých strán, ktoré momentálne tvoria vládu, sa k našim cieľom prihlásili dve. No a potom sa čiastočne začíname viac venovať téme Ústavného súdu, keďže nás čakajú v roku 2018 významné voľby – v roku 2019 by sa malo uvoľniť až 9 miest sudcov na tomto súde. Aj teraz sú tam voľné tri miesta. Je to teda veľká téma a ani nie je ani jednoznačná.
Okrem toho naďalej pracujem na kauzách týkajúcich sa verejného záujmu. Aktuálne napr. spolupracujem s ľuďmi z Ružomberka, ktorí sa usilujú o čisté ovzdušie. Venujeme sa tiež povoľovaniu malých vodných elektrární, ktoré podľa nás devastujú rieky a životné prostredie.
To ide pri Ústavnom súde o beh na tak dlhú trať, že na voľby sudcov v roku 2018 sa začínate pripravovať už dnes?
Áno. Voľba sudcov Ústavného súdu, ako sa deje dnes, je nedostatočná. Možno ani nie inštitucionálne, ale tento proces prebieha pomerne formálne – zákon napríklad nestanovuje žiadne požiadavky na kandidátov na ústavných sudcov. Ten výber by podľa nás mal byť omnoho poctivejší a hlbší, omnoho viac by sa mali skúmať nielen odborné predpoklady kandidátov, ale aj ich osobnostné, morálne predpoklady. Sú to ústavní sudcovia, ktorí na súde budú až 12 rokov, a teda by sa tam mali dostať sudcovia, ktorí sú najlepší z najlepších. A v posledných voľbách rozhodne neboli zvolení ľudia, ktorí by boli najlepšími z najlepších.
Napríklad v USA tento proces prebieha inštitucionálne veľmi podobne, ale výsledok je iný. Je tam oveľa väčšia spoločenská debata o uchádzačoch. Tí sú podrobení tak dôraznému skúmaniu, že kandidáti, ktorí by mohli zlyhať, sa o takúto pozíciu ani neuchádzajú. Naozaj tam idú ľudia, ktorí majú za sebou veľa po profesionálnej stránke, a osobnostne sú schopní ustáť vážne rozhodovania.
Je dnes nominácia na sudcu Ústavného súdu skôr politickou než odbornou nomináciou?
Áno. Výsledkom je skôr politická nominácia.
Urobme teraz takú malú ochutnávku toho, aké právne možnosti má občan v podobnej situácii. Ľudia majú totiž často pocit, že nezmôžu vôbec nič. Skúsme sa pozrieť na tri modelové príklady. V prvej situácií idem autom a vidím, že niekto v obci popri ceste vypaľuje trávu v pomerne veľkom rozsahu. Čo môžem urobiť?
V prvom rade asi volať hasičov. Vypaľovanie trávy je u nás zakázané, a preto je treba kontaktovať aj políciu. Ťažko asi sami prídete na to, kto trávu vypaľuje. Môžete sa tiež obrátiť na obecný či mestský úrad alebo na inšpekciu životného prostredia. V tomto konkrétnom prípade by som ale volala políciu, pretože je najakcieschopnejšia. Nemôžeme čakať, kým inšpekcia životného prostredia o niekoľko dní odpovie na podnet.
Druhý príklad je náročnejší. Neďaleko môjho domu prídu bágre a začnú rovnať pomerne veľkú časť územia a pripravovať stavbu. Nikto ma o tom neinformoval a vadí mi, že by sa tam malo stavať. Čo môžem urobiť?
To už je dosť neskoro, keď si všimneš ťažkú techniku, ako prichádza hĺbiť základy. V tom okamihu už môžeš robiť výrazne menej ako v čase, keď sa stavba len povoľovala. Môžeš ísť na obecný úrad a zistiť, čo sa ide stavať a či má staviteľ všetky príslušné povolenia. Ďalej môžeš zisťovať, v akom vzťahu je táto stavebná činnosť k územnému plánu, teda či územný plán povoľuje a predpokladá takúto činnosť alebo nie. Môžeš zisťovať, či malo prebehnúť a či prebehlo posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Dajú sa preskúmať rozhodnutia, ktoré boli vydané. Ak sa už stavia, nebude zrejme možné namietať v štandardnom odvolacom procese, ale bude potrebné použiť mimoriadne odvolacie prostriedky. Je potrebné pomerne rýchlo začať konať, k tomu však potrebuješ mať podklady, o ktoré sa môžeš oprieť, čiže rozhodnutia, na základe ktorých bola stavba povolená.
Najlepšie je aktívne si všímať, čo sa okolo nás deje. Poznať územný plán obce, v ktorej žijem, aby som vedela, aké kontroverzné stavby územný plán predpokladá alebo umožňuje a čo môžem očakávať.
Čiže prevencia je lepšia ako nejaká snaha o zastavenie rozbehnutej stavby.
Samozrejme. Čím skôr zachytíme spornú stavbu, tým väčšia šanca je, že ovplyvníme jej výslednú podobu, alebo dokonca prispejeme k tomu, že sa nepostaví.
Tretí prípad. Chcem dať svoje dieťa v Bratislave do škôlky, ale miest je málo a riaditeľka ma požiada o úplatok, aby uprednostnila moje dieťa. Čo môžem urobiť, ak sa mi prieči dať úplatok?
Priečiť by sa ti to malo, lebo ide o trestný čin. Predpokladám, že hovoríme o verejnej škôlke. Tvoja prvá cesta by samozrejme mala ísť na políciu a v spolupráci s ňou potom podnikneš ďalšie kroky. To je najlepší možný spôsob, ako sa dajú zabezpečiť dôkazy.
A môžem sa spoľahnúť, že to dobre dopadne?
Osobnú skúsenosť nemám. Ale podobné prípady korupcie už boli úspešne vyšetrené a odsúdené. V prípade, že to polícia a prokuratúra dobre ošetria a ich obžaloba je dobrá, väčšina obvinených je aj odsúdených. Ale dôležité je v prvom rade nemávnuť nad korupciou rukou.
To opakuješ stále dokola: „Zaujímajte sa, nebuďte ľahostajní.“
Mnohí ľudia majú predstavu, že štát tu je na to, aby sa o nich staral. Mne sa takáto predstava prieči. Podľa mňa tu štát nie je na to, aby sa o nás o všetkých staral, štát je tu na to, aby sa staral o chorých, sociálne slabších, proste o ľudí, ktorí si nedokážu pomôcť sami. Ale bežný občan, ktorý má k dispozícii primerané vzdelanie a primerané možnosti, by sa o seba a svoje okolie mal v prvom rade starať sám. To je podľa mňa jediná cesta, ako zlepšiť veci na Slovensku. Lebo takto jednak vytvárame tlak na ľudí, ktorí rozhodujú o veciach v našom bezprostrednom okolí. Tento tlak sa potom prenáša aj na vyššie miesta. A navyše, ak pre svoje okolie niečo urobím dnes, aj v budúcnosti ma bude zaujímať, čo sa s ním deje, lebo som si k nemu vybudoval/a vzťah.
Na to, aby bol človek schopný takto žiť, aby uveril, že sa to oplatí, potrebuje dobré vzory. Koho si ty vážiš na Slovensku, v justícii či mimo nej?
To si ma celkom zaskočil. Prvé meno, ktoré ma vždy napadne, keď hovoríme o dobrej justícii, je pán sudca Holländer. To je slovenský sudca, ktorý bol sudcom českého Ústavného súdu. Pre mňa je prototypom toho, ako by sa sudca mal správať, aspoň v našom stredoeurópskom regióne. Neustále sa vzdeláva, snaží sa hľadať spravodlivosť a zároveň sa snaží nebyť celebritou.
V jednom zo svojich rozhovorov povedal, že keď sa stal sudcom Ústavného súdu, tak prišiel o mnohých priateľov, lebo nedvíha telefóny a nezúčastňuje sa spoločenských večierkov, pretože on ako sudca musí ostať nezávislý. Mám pocit, takýto prístup je v našom regióne a v tejto dobe veľmi žiadúci.
EVA KOVÁČECHOVÁ je advokátka, od roku 1999 spolupracuje so združením ViaIuris. Pracuje predovšetkým v oblasti práva vo verejnom záujme, občianskej participácie na rozhodovaní, kontrole výkonu verejnej moci a pracuje tiež na téme súdnej reformy. Poskytuje právne konzultácie a právnu pomoc, pôsobí ako lektorka na vzdelávacích podujatiach, podieľa sa na spracovaní analýz a návrhov legislatívnych zmien. Je členkou svetovej siete environmentálnych právnikov Environmental Law Alliance Worldwide, ako aj európskej siete environmentálnych právnikov Justice and Environment.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Viedol Sokratov inštitút, je šachový veľmajster a vyštudovaný evanjelický teológ.
