Mrzí ju, ak niekto vníma vyučovanie slovenského jazyka cez diktáty alebo pravopis. Alena Rapčan Štrompová pôsobí na Základnej škole Ľudovíta Fullu v Košiciach a je laureátkou Učiteľskej osobnosti Slovenska 2024. Pýtali sme sa jej na vstup do školstva, výučbu mediálnej výchovy, vytváranie bezpečného prostredia pre žiakov aj používanie nástrojov umelej inteligencie. Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou a mentorkou z Komenského inštitútu Evou Radičovou.
Prepis rozhovoru sa môže od originálnej zvukovej nahrávky jemne líšiť, keďže bol editovaný s cieľom zlepšiť čitateľnosť a plynulosť textu.
Keď si prevzala ocenenie Učiteľská osobnosť Slovenska, aká bola tvoja prvá myšlienka, keď zaznelo tvoje meno?
Povedala som si, že to nie je pravda a že sa museli pomýliť. Zlomili sa vo mne emócie od prekvapenia cez dojatie a radosť. Ale stále to vnímam, že to ocenenie nie je len pre jedného, ale pre všetkých učiteľov na Slovensku.
Prišla si z mediálneho a komunitného sveta. Čo ťa vôbec motivovalo vstúpiť do školstva?
Svet médií je veľmi rýchly, dynamický a stále sa v ňom niečo deje, pričom je potrebné reagovať na rôzne podnety. Školstvo sa mi zdalo pokojné, túžila som po zastavaní a sprítomnení sa. Keď vchádzam do triedy, sprítomním sa a odovzdávam sa mojim bytostiam, pričom im chcem dať celú seba.
Svet školstva sa mi zdal čarovný. Pamätám si na moment, keď som vstúpila do školy ako lektorka mediálnej výchovy a počula som jednu triedu sa krásne smiať. Vtedy som si povedala, že to chcem zažívať každý deň. Lákalo ma, že môžem odovzdávať mladým ľuďom skúsenosti, vedomosti, a zároveň som túžila niekoho systematicky rozvíjať.
Tento rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:
Povedala si dve slová – čarovné a pokojné. Stále si to myslíš?
Škola je pre mňa ako svet zázrakov. Volám sa Alenka, hovorím si, že Alenka vstupuje do krajiny zázrakov podobne ako v rozprávke. A pokojné, pretože keď vstúpim do triedy, odovzdám sa jej a sprítomním sa.
Čo ti priniesla tvoja skúsenosť z tretieho sektora a médií, čo bežná škola nemá?
Vnímanie školy nielen ako inštitúcie na výchovu a vzdelávanie, ale ako firmy, ktorú môžem sieťovať s vonkajším svetom. Prirodzene som ju prepájala so svetom médií, s tretím sektorom a vnímala som ju ako firmu, kde je množstvo príležitostí. Mala som iný pohľad na svet školstva.
Keď niekto prinesie do školy nový vietor, iný pohľad zvonku – zo skúsenosti, praxe, či nápady, ktoré nevyšli z kabinetu – často narazí na systém, ale aj na ľudí, ktorí pracujú v školstve už nejaký čas a sú obozretní voči novým veciam. Ako sa s tým vyrovnávaš?
Samozrejme, najskôr ma vnímali ako Alenku z krajiny zázrakov. Ale vstúpila som do veľmi príjemného a rešpektujúceho prostredia. Skúsenejšie pani učiteľky mi sem-tam humorne povedali, že som mladá a čo zase vymýšľam. Ale dali sa inšpirovať a viedli sme veľmi pekné rozhovory.
Ak narazím na nedôveru alebo pochybnosti, snažím sa zastaviť, popremýšľať, čo mi bolo povedané, pretože aj to mi dáva sebareflexiu, ako inak o tom komunikovať alebo prispôsobiť to danému prijímateľovi. Alebo sa kolegyne rovno opýtam, v čom vidí zádrhel, prečo sa jej to nepáči alebo či si myslí, že je môj nápad príliš uletený. Nikdy som nemala pocit, že by to nebolo úplne prijaté alebo odmietané.
Nepresviedčas svojich kolegov?
Myslím si, že to nie je cesta.
Čo robíš, keď cítiš, že si z niečoho frustrovaná? Aké rady by si odporučila učiteľom, ktorí cítia frustráciu pre akýkoľvek dôvod?
To je veľmi náročná otázka, ale musím povedať, že milujem konferencie, pretože práve tam stretávam ľudí rovnakej krvnej skupiny. Zároveň sa tam aj sieťujem, rozprávam, zistím, že aj ostatní majú podobné problémy alebo sú v podobnej situácii. Rozvíja ma to osobnostne aj vedomostne.
Musím veľmi otvorene povedať, že predtým, ako ma prijali do Komenského inštitútu – do ročného vzdelávacieho programu, som prežívala veľmi náročné chvíle. V inštitúte som sa stretla s inšpiratívnou skupinou spolužiakov, ktorí ma v mnohých veciach podržali a dali mi nové myšlienky a inšpirácie. Nepoznám inšpiratívnejší program na rozvoj osobnosti než Komenského inštitút.
Pamätáš si konkrétny moment, keď si vedela, že sa niečo alebo u niekoho podarilo v tvojej triede zmeniť?
Osobný príklad je stále ten najdôležitejší. Tento školský rok bol zameraný práve na prácu a spoluprácu s kolegami. Ak sa vrátim k septembru, kedy som hovorila o svojich zámeroch na porade a o tom, čo sa chystá v škole, na neverbálnej komunikácii mojich kolegov som spozorovala, že nie sú s nimi veľmi stotožnení a neveria im. Odchádzala som z porady nalomená či idem správnym smerom.
Povedala som si, že to skúsim aspoň s jednou kolegyňou, ktorá sa na mňa usmievala a komunikovala so mnou. Vtedy sa mi otvorili dvere. Začali sme spolu realizovať pilotné hodiny mediálnej výchovy a rozprávať o kritickom myslení. Nastal moment, keď táto kolegyňa inšpirovala a motivovala ďalšie. Toto bola pre mňa spätná väzba – ísť príkladom, nájsť si jedného ‚sparing‘ partnera, ktorý bude priťahovať ďalších cez svoje nadšenie a presvedčenie.
Venuješ sa jazyku, nie je to len predmet, ale aj spôsob, akým rozprávame so svetom, sami so sebou. Deti denne komunikujú cez emoji, notifikácie, memečka a môže sa zdať, že slovenčina pomaličky stráca svoj priestor alebo ho len hľadá nanovo. Čo je pre teba najväčšia sila a hodnota výučby slovenského jazyka pre dvanásťročného žiaka?
To je krásna otázka a téma. Veľakrát sa nad ňou zamýšľam. Mrzí ma, ak niekto vníma vyučovanie slovenského jazyka cez diktáty alebo pravopis, pretože to nie je pravdivý a reálny obraz. Veľakrát sa rozprávame so svojimi žiakmi, že jazyk je čarovným, úžasným a veľmi náročným nástrojom na komunikáciu a sebavyjadrenie.
Kľúčové vo vyučovaní Slovenčiny je vedieť štylizovať svoje myšlienky, vyjadriť sa, argumentovať, povedať to človeku tak, aby ma porozumel a zároveň sa vyznať vo svete všetkých informácií. Skratkovitosť vyjadrovania je prirodzená dobe. Deti cítia a veľakrát to pomenujú, že nič nenahradí priamy kontakt a diskusiu, nie cez emoji (digitálne obrázky alebo ikony, ktoré vyjadrujú emócie, objekty, činnosti alebo myšlienky v elektronickej komunikácii – pozn.red.), pretože tam prichádza množstvo dezinterpretácii a môžu byť aj veľmi ubližujúce.
Nedávno som čítala o jednom prieskume o sledovaní trendov. Stretla si sa s tým, že tínedžeri nerozlišujú v dnešnej dobe medzi virtualitou a realitou?
Určite áno. Sú to náročné, ale aj veľmi obohacujúce debaty. Tejto generácii je jasné a prirodzené, že žijú svoj online svet. Majú viacero profilov, ktoré si budujú a kde zbierajú utvrdenie sa v sebahodnote. Práve preto ich stále viac vraciam do skutočného sveta a snažím sa rozvíjať diskusiu a veľa s nimi komunikovať.
Keď som sa pýtala mojich dievčat, ktoré dlhodobo prispievali do nášho školského časopisu Prestávka a pracovali v telke, čo im to dalo a prečo v médiu ostali, ako prvé pomenovali, že im to zvýšilo sebavedomie, ale zároveň sa naučili komunikovať. Vnímajú to ako veľkú devízu do svojho nielen stredoškolského života, ale aj do budúcnosti.
Do akej miery učíš deti rozoznávať čo je pravda, názor a čo manipulácia? Do akej miery zasahuje používanie ChatuGPT a technológií do tvojej práce?
Je to veľmi prirodzená súčasť vyučovania. Mohla by byť nielen súčasťou mediálnej výchovy. Je to téma, ktorú je potrebné otvárať dennodenne a reagovať na ňu. Veľakrát sa nám stane, že si napíšeme rôzne tvrdenia, názory, ktorými naši siedmaci, ôsmaci, alebo šiestaci žijú, o ktorých sa chcú rozprávať a snažíme sa ich triediť na dve kôpky – názor, ktorý si prinášam z domu od rovesníkov, momentálne ním žijem a fakt, alebo si o ňom myslím, že je to fakt, pretože prichádza od odborníkov, alebo ho povedali rodičia. Začíname o tom diskutovať a hľadať si zdroje. To je celý proces a obsahuje množstvo krokov, ktoré sa učíme. Mojím cieľom nie je presviedčať ich, ale sprevádzať na ceste poznania a hľadania.
Stráca sa autenticita detí, keď sa štylizujú vo virtuálnom svete do niečoho, akými by chceli byť? Ako s tým pracuješ na vyučovaní ?
Veľakrát si hľadajú alebo potvrdzujú sebahodnotu vo virtuálnom svete, pretože nedostávajú ocenenie v domácom alebo rovesníckom prostredí. Online svet je na toto veľmi príjemný, pretože prichádzajú rýchle ocenenia, ktoré nie sú podložené trvácnymi hodnotami. Aj o tomto sa rozprávame. Závisí od skupiny, naladenia triedy, ale pri tomto type rozhovore sa deti pekne otvárajú. Netvrdila by som, že sa stráca ich autenticita. Skôr sa hľadajú a ak nájdu sprievodcov na ich ceste, je to veľmi fajn, pretože sa vracajú sami k sebe, ale je to proces.
Pracuješ s mladistvými od jedenásť do pätnásť rokov. To je obdobie, kedy začínajú o sebe pochybovať. Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky a Slovak Telekom z februára 2025 vyplynulo, že každý tretí stredoškolák na Slovensku zažil kyberšikanu a každého desiateho zastihol sexting (elektronické rozosielanie textových správ, fotografií alebo videí so sexuálnym obsahom – pozn. red.). Ako spraviť triedu otvorenou a ako to robíš, aby sa deti nebáli o tomto rozprávať?
Upriamim pozornosť od seba na celú školu. Je to ťaživá téma, ktorej sa nemôžeme vyhýbať. Ak by som bola kľúčovou osobou iba ja, systém prevencie alebo pomoci by zlyhával. Je dôležité, aby bol na škole funkčný podporný tím, aby deti mali istotu, že môžu kedykoľvek zájsť buď za špeciálnou pedagogičkou, alebo za psychologičkou, triednou učiteľkou, učiteľkou mediálnej výchovy alebo akoukoľvek osobou, ktorej dôverujú.
Neprichádzam do triedy s tým, že sa ideme baviť o kyberšikane, ale pýtam sa ich na to cez poučky a cez to čo vedia a počujú. Pamätám si výbornú hodinu, kde jedno z tvrdení bolo, že kyberšikana je hlavne vecou dievčat. Mala som pripravené množstvo tvrdení, ktoré som zozbierala v online svete alebo od detí. Mali k nemu zaujať súhlasné alebo nesúhlasné stanovisko. Práve tým, že sa mohli vyjadriť menej osobne, sa rozpútala neskutočná diskusia.
Veľakrát sa stalo, že sme zastali pri jednom alebo dvoch tvrdeniach, vznikla potreba dorozprávať sa o tom aj na ďalšej hodine. To je najmenšia vec, ktorú môžem ako učiteľ urobiť, že budem o tom so žiakmi diskutovať. Na základe diskusie si ma veľakrát našli aj súkromne.
Máš skúsenosť, že keď je žiak ticho a naokolo sa nič nedeje, že vtedy sa dejú najťažšie boje?
Ticho je veľmi ťaživé. Mám pred ním veľký rešpekt. Zažila som pred nedávnom rozhovor s mojou bývalou žiačkou, ktorá presne upozorňovala na ticho a aj popisovala niektoré situácie, ktorým čelila v ôsmom a deviatom ročníku. Momentálne je dospeláčkou. Neobviňovala ma ako triednu učiteľku alebo učiteľov, ale pomenovala, že nechcela o ničom rozprávať. Myslela si, že sa s problémom, ktorému čelila, zvládne popasovať. Nakoniec musela vyhľadať pomoc, nehovorím, že odbornú. Rozprávali sme sa o tom, aké je ťaživé zostať v tichu sám a nerozprávať.
Pre svojich žiakov vytváraš priestor aj v škole, no môžu sa realizovať aj v rámci mimoškolskej činnosti…
Školské médiá sú priestor, kde rovesníci môžu komunikovať prijateľným spôsobom aj o témach, o ktorých sme sa bavili. Minulý rok sme realizovali celoškolský projekt, kde sme pozvali rovesníkov, ktorí čelia fyzickým, sociálnym prekážkam, ale zvládajú ich na svoj vek veľmi bravúrne a boli ochotní o tom rozprávať.
Kľúčovou myšlienkou bolo, že nechceme byť hodnotení, lebo sme hodnotou. Priestor školských médií alebo mimoškolských podujatí vidím ako veľmi prínosný pre celú školskú komunitu. Neprihovára sa učiteľ, ale rovesník rovesníckym jazykom, bez imperatívov, zbytočných poučaní a filozofovania, aby mohol zasiahnuť svojho spolužiaka.
Zároveň vytváraš priestor, kde sa môžu realizovať, každý z nich si nájde svoju rolu..
Veľmi sa mi páči, že tento školský rok do školského parlamentu kandidoval chlapec z rómskej komunity alebo šéfredaktorom istého média je chlapec, ktorý sa zajakáva. Sú tam osobnosti, ktoré sú pre svoj prospech, bohužiaľ, menej všímané.
Téma predsudkov je veľmi náročná. Aké nástroje AI používaš, keď tvoríte obsah a aké úlohy im zadávaš? Ako je to súčasťou tvojej práce v škole?
Téma AI je skvelá pre ďalší rozvoj učiteľa, ale aj na nastavenie myslenia, čo je cieľom vzdelávania a kam sa posúva. AI určite nezakazujem. Viem, že v škole je platná regulácia mobilných telefónov. Prednedávnom sme tvorili sloh pomocou AI, pri ktorom sme si nastavovali proces myslenia – môžem použiť AI, lebo bude prirodzenou súčasťou stredoškolského, vysokoškolského alebo pracovného života, musím si však ustrážiť hranicu nekritického preberania obsahu, všetkej pomoci, ktorú mi umelá inteligencia ponúka.
Bolo celkom zázračné pozorovať žiakov, ktorí čítali slovné konštrukcie, vety a celý text, ktorý im umelá inteligencia ponúkla a vraveli: „Pani učiteľka nenapíšeme to tam, lebo takto sa nevyjadrujeme. Toto je pre nás zložité a nerozumieme týmto slovám.” Prišli sme na bod, od ktorého sa môžeme rozvíjať ďalej. Umelá inteligencia má byť našim nástrojom pomoci aj rozvíjania kreativity. Keď sme vyhlásili výtvarnú súťaž, mohli posielať výtvarné diela, ktoré vytvorili pomocou umelej inteligencie, ale museli doložiť aj promptovanie (spôsob zadávania príkazov do nástroja umelej inteligencie ChatGPT – pozn. red.).
Ako na to reagujú rodičia?
Spoločnosť celkom prijala reguláciu mobilov a nájdu sa prívrženci aj odporcovia používania umelej inteligencie. Vek dieťaťa na druhom stupni základnej školy je veľmi citlivý pre rozvoj a vidia v jej používaní ohrozenie kreativity. Ale ak budeme o tom komunikovať, ako o nástroji ktorý nás posúva a rozvíja našu kreativitu, a nie šetrí čas, pomalými krokmi sa aj v komunikácii s rodičmi prepracujeme k tomu, že si nájdeme priestor, kde a ako ju môžeme používať vo vyučovaní.
Mnohé európske krajiny zavádzajú embargá, zakazujú alebo sprísňujú používanie sociálnych sietí pre mladistvých do šestnásť rokov. Prvá bola minulý rok Austrália a tento rok by to malo zaviesť Holandsko. Čo si o tomto myslíš?
Je množstvo ľudí alebo rodičov, ktorí tento názor vítajú. Nie som o ňom veľmi presvedčená. Vieme aj pri nepoužívaní mobilných telefónov, že množstvo detí sa teší na koniec vyučovania, aby si ho zobralo do ruky. To je samozrejme okrajová záležitosť. Úlohou dospelákov, nielen učiteľov, ale aj rodičov je učiť deti nie len fungovať, ale kriticky prehodnocovať svoje bytie vo svete médií, sociálnych sietí, digitálnej technológie aj umelej inteligencie. Nie je cesta všetko zakázať a hovoriť o tom v negatívnych konotáciach, dieťa sa nič nenaučí.
Ako si predstavuješ školu o desať rokov? Nie iba technicky, ako bude vyzerať budova, čo v nej všetko bude, ale najmä hodnotou.
Technicky si netrúfam. Vývoj ide neskutočnými miliónovými krokmi dopredu. Hodnotovo, veľmi sa teším, že sa rozpráva o uplatňovaní charakterového vzdelávania a upiera sa naň pozornosť. Verím, že naše školstvo bude postavené na hodnotách a budeme v škole vytvárať bezpečné a radostné prostredie, v ktorom sa dieťa nielen že môže učiť, ale rozvíjať.
Keby si mala nechať žiakom, kolegom, rodičom, našim poslucháčom jednu vetu, jednu myšlienku, ktorá by v nich mala rezonovať po dopočúvaní epizódy, aká by to bola?
Buďme k sebe láskaví, nielen v rešpektujúcej komunikácii.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Od roku 2005 pôsobí ako učiteľka pre 1. stupeň na Základnej škole Márie Rázusovej-Martákovej v Liptovskom Mikuláši. Je absolventkou 6. ročníka Komenského inštitútu, ročného koučingového výcviku pre pedagógov a spolupracuje s Karpatskou nadáciou pri hodnotení grantového programu Školy budúcnosti. Je víťazkou Ceny verejnosti a Ceny Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku za rok 2023 v rámci ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska. Má rada fitness, leto a cestovanie.
