Zvoní mi telefón, číslo na displeji nepoznám. Vtedy ide zväčša o pozostalých so záujmom o prírodný cintorín, ktorý spravujem – zvolenskú Záhradu spomienok. Je ráno a ja sa v nej práve nachádzam. Sadám si na prázdnu lavičku a dvíham telefón.
Nemýlila som sa, volá mi pani, ktorá chce vedieť, aká rozlúčka sa dá u nás spraviť. Jej hlas znie sviežo a optimisticky. Pýta sa, ako to u nás funguje, ako môže vyzerať obrad vonku a kde máme ešte voľné miesta pre ukladanie popola. Zisťuje, či vieme priniesť pre hostí aj stoličky, púšťať piesne a čítať obľúbené básne. Hneď na to doplní, že to má byť obrad pre ňu. Je vážne chorá a snaží sa zistiť čo najviac vecí dopredu, aby mohla rodine povedať o svojich prianiach ohľadom rozlúčky.
Pýta sa, či sa nám stáva, že si ľudia s nami plánujú svoj vlastný pohreb ešte počas života. Priznám sa, že za tých sedem rokov sa mi to stalo iba raz. Jedným dychom však dodám, že je to od nej veľmi odvážne a obdivuhodné, a že tým robí službu nielen sebe, ale aj svojim blízkym – budúcim pozostalým. Dúfam, že má okolo seba ľudí, ktorým svoje priania môže zveriť.
V našej spoločnosti nie je jednoduché a prijímané zamýšľať sa nad vlastnou smrťou a pohrebom. Pokiaľ na to nájdeme sily my, nie vždy na to nájdu sily tí, ktorým chceme povedať o našich prianiach. Často sú v odpore, keď chceme, aby nás počúvali. „Nehovor také veci, akurát si to privoláš,“ alebo: „Prosím ťa, ty máš na také reči ešte čas.” Aj keď to vnímame ako dôležité, nemusíme sa stretnúť s pochopením.
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, kde by sa mal odohrávať váš pohreb? Aká pieseň by tam mala zaznieť a s akým pocitom by z neho ľudia mali odchádzať? Je niekto, komu by ste o tom chceli povedať? Aj preto sme vytvorili pomôcku Môj záver života, kde si môžeme svoje priania a predstavy zapísať a naším blízkym len povedať, kde ich nájdu, keď príde náš čas.
Veľmi si prajem, aby sme nemuseli o našich prianiach iba písať, ale aj slobodne o nich hovoriť. Aby sa bariéry pri rozhovoroch o závere života a smrti postupne rúcali. Aby sme vnímali s pokorou a obdivom tých, ktorí chcú o tom rozprávať a cítili ako dar a privilégium, že sa chcú zdôveriť práve nám. Možno ide o vzácny moment. Možno už nebude druhá šanca na to, aby sme sa to dozvedeli. Celý život radi plníme priania našim blízkym. Tak prečo nie aj na jeho konci?
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. V súčasnosti sa venuje projektu Funebra a najmä Záhrade spomienok vo Zvolene. Na prírodnom cintoríne pôsobí ako správkyňa a obradníčka. Najviac nažive sa cíti v prírode, s priateľmi, pri dobrej knihe či jedle. Smrť je pre ňu sprievodkyňou životom.