Bezplatné obedy pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia podľa Chana Hellmana predstavujú nástroj na rozvíjanie ich nádeje. Hellman je profesor na Oklahomskej univerzite a svetovo uznávaný výskumník v oblasti nádeje. Samosprávam, školám, firmám aj štátnym inštitúciám ponúka vedecky podložené nástroje na tvorbu prostredia, ktoré podnecuje rast a dosahovanie cieľov. Pýtali sme sa ho, ako môžu byť učitelia nositeľmi nádeje, ako súvisí nádej s plným žalúdkom žiakov a prečo je dôležitá kolektívna nádej.
Podľa Knihy o nádeji od britskej biologičky Jane Goodall Chan vyrastal v chudobe na vidieku v Oklahome. Jeho otec bol drogový díler a svojho malého syna brával so sebou na ulicu, aby znížil riziko násilností pri obchodovaní. Keď začal Chan navštevovať siedmu triedu, otec sa od nich odsťahoval a matka, ktorá bola opakovane hospitalizovaná kvôli depresii, prestala chodiť domov. Chan zostal sám v dome, ktorý odpojili od elektriny a od hladu ho chránili iba školské obedy.
Raz večer pociťoval sám v tmavom dome také zúfalstvo a beznádej, že si zobral otcovu zbraň a priložil si ju k hlave. Vtom si však spomenul na slová svojho učiteľa biológie, ktorý bol zároveň aj jeho basketbalovým trénerom. Počas jedného tréningu si k nemu prisadol na lavičku, veľmi dlho pri ňom mlčky sedel a potom mu povedal: „Jedného dňa budeš v pohode, Chan.“
Keď sa pozriete teraz vo svojich päťdesiatich rokoch na náročné tínedžerské obdobie svojho života, ktorý zlomový moment vám pomohol odraziť sa od dna?
Myslím, že to bol viac než len jeden konkrétny moment. Učiteľ, na ktorého slová som si v ten osudný večer spomenul, mi venoval veľa pozornosti. Často ma povzbudzoval napriek tomu, že vôbec nevedel, čomu v živote čelím a v akých podmienkach žijem. Vďaka tomu som si k nemu vytvoril dôverný vzťah. Keď si ku mne na tréningu prisadol a povedal mi, že budem v poriadku, dôveroval som jeho slovám. Neboli to slová náhodného dospelého, preto mali takú silu. To je základ mojej myšlienky, že nádej je sociálny dar, pretože vzniká a je založená na vzťahoch. Nádej nevzniká v izolácii v našom vnútri, rastie v našich prepojeniach s inými ľuďmi. Pre mňa bola táto situácia v čase zúfalstva okamihom, keď som si uvedomil, že niekomu na mne záleží.
Ako môžu byť učitelia nositeľmi nádeje pre deti, ktoré pochádzajú z náročného domáceho prostredia, kde im nádej nevedia poskytnúť ich vlastní rodičia?
Intenzívne sa venujem výskumu nádeje v kontexte traumy a náročných životných podmienok. Taktiež školím organizácie a inštitúcie, ako pracovať s nádejou ako rámcom, ktorý podporuje duševnú pohodu. A to, čo je veľmi dôležité v kontexte práce s deťmi z náročného socioekonomického prostredia je, že učitelia by sa mali vnímať ako cesty nádeje pre tieto deti.
Deti, či už prežívajú náročné situácie alebo nie, ešte nemajú rozvinuté zručnosti „dráh myslenia“. Ešte sa len učia, aké sú postupné kroky, keď sa chcú dostať z bodu A do bodu B. Keď narazia na novú prekážku, potrebujú sa naučiť, ako ju obísť a ísť ďalej za svojím cieľom. Ak k tomu pridáte sťažené životné podmienky ako chudoba a iné fyzické a psychologické bariéry spojené s chudobou, dieťa rozmýšľa v rámcoch strachu a neistoty.
Som presvedčený, že učitelia by mali pomáhať žiakom rozvíjať stratégie myslenia. Dávať im zadania a úlohy spojené s cieľmi, ktoré chcú v budúcnosti dosiahnuť. Kedykoľvek počujeme, ako dieťa hovorí o nejakom cieli či sne v budúcnosti, napríklad: „Chcel by som byť futbalistom“, vtedy je čas na rozvoj systematického myslenia: „Ako by si sa mohol stať futbalistom?“
Ide teda o proces myslenia, pomocou ktorého sa vzdialený a veľký cieľ rozdelí na postupné dielčie kroky, ktoré k nemu vedú?
V mojom výskume je jednou z hlavných myšlienok to, že predstavivosť je dôležitým nástrojom nádeje. Pomáhať deťom predstavovať si možnosti a pomáhať im vidieť samých seba v budúcnosti v nich naštartuje odhodlanie alebo mentálnu energiu potrebnú na dosiahnutie ich sna. Tou druhou kľúčovou myšlienkou vo výskume nádeje je, že nádej je spúšťačom novej nádeje. Ak sa dieťa vyberie po ceste za nejakým svojím cieľom, keď urobí prvý krok, v ktorom je úspešné, podporí to v ňom novú nádej, že je to možné. Samotnou esenciou nádeje je viera, že niečo je možné.
Úlohou učiteľov je preto umožňovať deťom dosahovať menšie úspechy…
Presne tak. Keď školím učiteľov, pomáham im nastaviť alebo predstaviť si potenciálny cieľ. Myslím, že je kľúčové a dôležité vymyslieť niekoľko ciest a stratégií, ako sa k cieľu dostať. Pretože tých ciest je väčšinou viac, než len jedna a to je dôležité ukazovať aj deťom.
Keď si do navigácie zadáte cieľ, mapa vám navrhne aspoň tri rôzne možnosti, ako sa tam dostať. Niektoré cesty budú kľukatejšie, iné dlhšie a na každej ceste budú nejaké prekážky. Umením učiteľa je pomôcť deťom uvedomiť si, že bariéra nie je neprekonateľná a vždy existujú iné dostupné stratégie. Úlohou učiteľa je tiež pomôcť im vybrať jednu z ciest a rozdeliť ju na jednotlivé dielčie kroky, ktoré sú potrebné na to, aby k cieľu dokráčali. Do týchto malých krokov je potrebné sústrediť energiu, lebo tie v konečnom dôsledku povedú k cieľu.
Ak by mi, ako tínedžerovi bez domova, učiteľ povedal: „Musíš sa lepšie učiť, aby si sa dostal na vysokú školu“, nič by to pre mňa neznamenalo. Vôbec by som si to nevedel predstaviť, pretože v tom čase som sa snažil prežiť daný deň. Dáva to zmysel?
Jasné, len sa zamýšľam, čo by vám ako tínedžerovi bez domova pomohlo, aby ste videli hodnotu toho, čo sa vám učiteľ snažil povedať.
V tom čase boli pre mňa najdôležitejšie bezpečie a istota. Takže v kontexte učenia sa, učiteľ nemusel nevyhnutne stanoviť ako cieľ prijatie na univerzitu. Možno v tom čase by pre mňa bolo vhodným cieľom zarobiť dosť peňazí, aby som sa mohol cítiť v bezpečí. Úspešné ukončenie strednej školy je cesta, ako to dosiahnuť. Je dôležité rozlišovať medzi cieľmi a cestami k nim. To, čo bolo cieľom pre učiteľa, bolo pre mňa iba cestou.
Aktuálne vyučujem na univerzite štatistiku pre študentov sociálnej práce. Keď prídu študenti na môj predmet, ich cieľom nie je učiť sa štatistiku. Ich cieľom je dokončiť školu a pracovať v komunitách, pomáhať ľuďom. Mojou úlohou je ukázať im súvislosť medzi štatistikou a dobre vykonávanou sociálnou prácou, založenou na faktoch a dátach.
Jednou zo zručností učiteľa by zrejme mala byť schopnosť vcítiť sa do situácie žiakov, ich videnia sveta, aby s nimi vedel správne nastavovať ciele a smerovať ich na správne cesty?
Myslím, že vo vzdelávaní je potrebná rovnováha medzi učením nádeje a živením nádeje, pretože v tom je veľký rozdiel.
Aký je medzi tým rozdiel?
Učenie nádeje vidíme v príležitosti učiteľov učiť stratégie myslenia, ktoré pomáhajú dosiahnuť ciele. Ide o osvojovanie si zručností a stratégií potrebných na dosiahnutie cieľov. Živenie nádeje je o vytváraní prostredia, ktoré podporuje moju vieru, že budúcnosť môže priniesť zmenu.
Takže učenie stratégií systémového myslenia je o budovaní zručnosti. Učitelia môžu cibriť tieto zručnosti u žiakov. Je však potrebné vytvoriť aj vzťah a porozumenie dieťaťa, aby učitelia mohli vnímať potreby a rozpoloženie „svojich“ detí. Aby im uveril, keď povedia svojmu žiakovi: „Jedného dňa budeš v pohode.“
Takže racionálna a emočná zložka by sa mali navzájom dopĺňať?
Áno, je to dobrý spôsob, ako sa na to pozerať. V škole rozvíjajúcej nádej by každé dieťa, ktoré sa trápi s nejakou výzvou, malo mať aspoň jedného dospelého človeka, s ktorým má vyvinutý dôverný vzťah.
Vo svojej práci tiež dávate do súvisu rozvoj nádeje a stravovacie programy v škole. Ako súvisí nádej s plným žalúdkom?
Náš výskum odhaľuje silné prepojenie medzi hladinou cukru v tele a odhodlaním. Keď si predstavíme žiakov v triede, je dôležité uvedomiť si, aká dôležitá je sebakontrola. Sebaregulácia si vyžaduje veľa mentálnej energie, aby sme boli schopní odolávať impulzom. Výber rôznych smerovaní a ich realizácia na dosiahnutie cieľa si tiež vyžadujú mentálnu energiu. Ako klesá hladina cukru v tele, klesá aj moje odhodlanie, mentálna energia a schopnosť odolávať impulzom. Preto stravovanie zohráva dôležitú úlohu pri udržiavaní mentálnej kapacity predovšetkým u malých detí. Bezplatné obedy, desiaty, či raňajky pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia predstavujú nástroj na rozvíjanie ich nádeje.
Čo je vlastne nádej? Je to emócia, osobnostná črta alebo nastavenie mysle?
Nádej je silno prepojená s pocitmi, ale pocity sú iba jej sprievodným javom. Ak sa mi podarí dosiahnuť cieľ, cítim radosť, spokojnosť a šťastie. Naopak ak narážam na bariéry, pociťujem frustráciu, hnev a úzkosť. Takže emócie sú výsledkom nádeje. Ale predstavovanie si cieľov a tvorivé vymýšľanie ciest k týmto cieľom je kognitívny proces. Sú to kognitívne zručnosti, ktoré sa dajú naučiť. Preto hovoríme, že nádej je nastavenie mysle. Ak by sme nádej mali rozmeniť na drobné, dokázali by sme v nej nájsť tri dôležité zložky: schopnosť nastaviť ciele, zručnosť nájsť možné cesty k cieľu a odhodlanie. Toto všetko sa dá posilňovať a učiť.
Jedným z najdôležitejších predpokladov nádeje je predstavivosť. Pretože ak si nastavím cieľ, ale nedokážem si predstaviť žiadnu možnú cestu k nemu, potom je menšia pravdepodobnosť, že vložím do tejto snahy dostatok mentálnej energie. Súčasťou vzdelávania detí by malo byť aj ukazovanie rôznych možností, ktoré im svet ponúka. Či už je to prostredníctvom návštev rôznych firiem, kde vidia rôzne možnosti sebarealizácie, alebo aj prostredníctvom samotných učiteľov.
Učiteľky a učitelia sú pre žiakov tiež príkladmi nádeje, lebo si sami zadali cieľ stať sa učiteľmi, smerovali k nemu a dosiahli ho. Každý učiteľ by sa mal zamyslieť nad tým, ako svojim žiakom zrkadlí nádej v tom, čo je v živote možné. Mnoho pedagógov to prirodzene a intuitívne vkladá do svojho pôsobenia v škole. Tak ako aj môj učiteľ, vďaka ktorému som dnes nažive.
Som však presvedčený, že v školách neučíme nádej dostatočne cieľavedome. Veľmi zámerne sa sústreďujeme na skupinovú prácu, vďačnosť či iné psychologické kvality, ktoré deti potrebujú pre svoj rozvoj. Ale nádej v školách systematicky nerozvíjame. Pritom vedecké dáta ukazujú, že je jedným z najdôležitejších prediktorov duševného zdravia.
Aké ďalšie vedecké dáta ohľadne nádeje ste počas rokov svojho výskumu nazhromaždili?
Pri učiteľoch sme zistili, že čím vyššiu mieru nádeje majú, tým nižšia je pravdepodobnosť ich vyhorenia a vyššia pravdepodobnosť, že zostanú pracovať v oblasti vzdelávania. Pri deťoch v pestúnskej starostlivosti sa ukázalo, že ak svojho opatrovníka alebo inú dospelú osobu vnímajú ako zdroj nádeje, ich vlastná nádej stúpa a tým sa zvyšuje aj ich prospech a dochádzka do školy.
Nádej je ako super schopnosť, ktorá nám pomáha prechádzať životom a prekonávať rôzne nepriazne osudu. Nádej vnímam ako sval, ktorý treba neustále trénovať a posilňovať. Náš výskum ukazuje, že ak posilňujeme nádej v ťažkých časoch, znižuje to mieru depresie, úzkosti a zlepšuje sebareguláciu a wellbeing. Nádej sa stáva ochranným faktorom.
Možno ste počuli slovné spojenie: nádej je ako svetlo na konci tunela. Vnímam ho inak. To svetlo potrebujeme mať pri sebe v ťažkých časoch, nie niekde na konci tunela. Takže za mňa je nádej pochodňou, ktorú si tunelom nesieme so sebou. Nie je to niečo mimo našej kontroly, ale naša vlastná zručnosť. Čím viac sme si tejto internej kontroly vedomí, tým silnejšia bude naša nádej.
O nádeji a zmysle života veľa hovoril aj rakúsky neurológ a psychiater Viktor Frankl. Jeho nasledovníci tiež zarámcovali pojem posttraumatický rast.
Áno, práve sme ukončili štúdiu, v ktorej sme sa zamerali na nádej v kontexte posttraumatického rastu. Zistili sme, že nádej je silnejším prediktorom posttraumatického rastu než reziliencia. Reziliencia je psychologická perspektíva, schopnosť zotaviť sa. Posttraumatický rast je s tým prepojený. Je to schopnosť zažívať obrovskú nepriazeň, prekonať traumatickú reakciu a následne rásť vďaka tejto skúsenosti a nájsť nový zmysel a cieľ. Nádej je nastavenie mysle, ktoré vedie k odolnému správaniu.
Takže nádej je ešte o stupeň hlbšie než reziliencia? Reziliencia vyrastá z nádeje?
Presne tak. Najprv potrebujem nádej, aby som dokázal prekonať náročný deň.
Aktuálne máme vo svete náročnú situáciu a nielen deti, ale aj mnohí dospelí potrebujú rozvíjať svoju nádej. Ako na to?
Je to pomerne nový koncept, ktorému sa v súčasnosti venujem – ide o kolektívnu nádej. Ak sme ako jednotlivci vystavení náročným krízam, ktoré nás presahujú – vojna, utečenecká kríza, nestabilita, kriminalita, môže to byť pre jednotlivcov zdrvujúce. Nie je nič, čo by sme mohli jednotlivo s touto situáciou urobiť. Ale keď začneme budovať komunitu – ideu súdržnosti, kolektívna nádej môže osvetľovať cestu tunelom. Kolektívna nádej je hľadanie komunitných cieľov a ciest, ktorými môžeme kráčať spoločne. V tejto oblasti som spolupracoval aj s Jane Goodall, pretože jej zameranie na klimatické zmeny a ochranu prírody pomáha prevažne mladým ľuďom prekonávať úzkosť. Odpoveďou na tieto celosvetové výzvy je kolektívna nádej.
Ako môžeme rozvíjať kolektívnu nádej?
V prvom rade treba pochopiť, že sme spoločenské bytosti. Sme stavaní pre vzťahy a prepojenia. Ak je ľudská bytosť izolovaná, je v nepohode. Hľadanie nových ciest k cieľom sa lepšie dosahuje v spoločnosti iných. Nádej je spoločenský dar. Najprv však musíme nájsť spoločné ciele. Pre mňa je vždy najdôležitejší wellbeing (osobná pohoda – pozn. red.) a spoločné uvažovanie nad kolektívnym duševným zdravím. Potrebujeme mať vieru spoločne, že sa veci môžu zmeniť, a potom dokážeme prekonať dnešok. Toto je môj pohľad na nádej.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne pôsobí v Komenského inštitúte. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.
