Rodičovstvo podľa nej nie je projekt, ktorý sa dá realizovať bezchybne. Výchovná poradkyňa a doktorka prírodných vied Martina Vagáčová považuje rodičovstvo za zásadnú zmenu, preto rodičom radí, aby prijali svoje chyby, dbali aj na partnerský vzťah a rešpektujúcu komunikáciu. Pýtali sme sa, či sa dá na rodičovstvo pripraviť, ako nájsť harmóniu vo vzťahu aj počas rodičovstva a prečo je vzťahová väzba dieťaťa pevnejšia u jedného rodiča ako v ústavnej starostlivosti.
Má dieťa psychologický význam pre jednotlivca? Ako ho to ovplyvňuje?
Byť rodičom alebo to, že sa stanem rodičom je naozaj zásadná životná zmena. Povedala by som, že ľudia, ktorí nemajú deti alebo nemajú tú možnosť, sa nemôžu spoznať do takej miery ako pri tom, keď sa do vášho života dostane dieťa.
Môže to byť prežívanie veľmi veľkej radosti, ale aj psychologický, hlavne emočný šok, pretože dieťa potrebuje rásť, vyvíjať sa a nepýta sa, kde sú naše limity. Je nevyvinuté a potrebuje našu podporu a pomoc.
Rodičovstvo sa môže stať cestou sebapoznania, osobného rastu a aj učenia, ako vzťahy fungujú. V škole sa učíme všeličo, no základné princípy vzťahov a porozumenia nám často chýbajú. Preto môže byť rodičovstvo veľmi zaujímavé. V podstate je to aj forma sebarozvoja.
Keď hovoríte o sebarozvoji, môže ovplyvňovať rodičovstvo aj sebahodnotu, sebapriatie rodiča?
Je to nevyhnutné, pretože keď začíname žiť vo vzťahu s dieťaťom, je to úplne iné ako v partnerstve. Odkrývajú sa nám rôzne emočné stránky a spoznávame sami seba – svoje limity, najmä tie psychologické a emocionálne. Učíme sa, ako reagujeme v strese či fyzickom vyčerpaní. Sú to situácie, v ktorých by sme, za normálnych okolností, nikomu nedovolili zájsť tak ďaleko, no dieťa sa nepýta, jednoducho nás do nich postaví. Získavame cenné poznanie o tom, nakoľko si veríme a ako vieme pracovať so svojimi emóciami.
Ako rodičovstvo ovplyvňuje schopnosť zvládať stres?
Mnohí si myslia, že sú trpezliví, no príchod dieťaťa ich postaví pred skúšku. Napríklad, ak dieťa málo spí alebo veľa plače, je to náročné. Plač je prirodzene stresujúci, ak by nebol, neuvedomili by sme si, že dieťa niečo potrebuje.
Rodičovstvo nás konfrontuje aj s našimi presvedčeniami a hodnotami. Dieťa sa neustále mení – narodí sa nevyvinuté, jeho mozog sa postupne vyvíja, pričom spočiatku funguje len na emočno-intuitívnej úrovni. To nás núti ujasniť si, aké hodnoty žijeme a čomu veríme. Nie je to projekt, ktorý môžeme realizovať bezchybne. Ide skôr o to, naučiť sa flexibilite a prispôsobovať sa tomu, čo dieťa potrebuje. Prijatie znamená uvedomiť si, že všetko sa neustále mení a že aj my máme svoje limity.
Môžeme byť pre dieťa stabilným bodom, ak si dokážeme vážiť sami seba a prijmeme svoje nedokonalosti. Práve tak mu môžeme dať všetko, čo potrebuje. Je dôležité vnímať jeho jedinečnosť. Tak, ako sami túžime byť prijímaní a rozvíjať svoje silné stránky, potrebujeme vytvoriť bezpečný priestor na rast aj pre dieťa.
Kedy najviac vieme spoznávať seba, ale aj dieťa?
O sebe a dieťati sa najviac dozvieme v konfliktoch. Keď dieťa odmieta hranice, často sa v nás prebúdza frustrácia a netrpezlivosť, čo vedie k tomu, že mu dávame nálepky a určujeme, aké je. Ak dokážeme v partnerskom vzťahu rešpektovať rôznorodosť názorov, vyjednávať a byť úctiví, dieťa si z toho vezme dôležitú informáciu – prijímame ho také, aké je, a že má hodnotu aj vtedy, keď mu nerozumieme.
Ako budovať vnútornú sebadôveru v dieťati?
Ak nerobí veci tak, ako by malo, alebo ako sme si predstavovali, je kľúčové nekritizovať ho, ale komunikovať s ním úctivo a chápavo. Keď prechádzame konfliktom s rešpektom, cíti, že je pre nás dôležité aj keď jeho správanie nie je vhodné. Pochopí, že jeho potreby vnímame aj keď stanovujeme hranice. Takto v ňom budujeme vnútornú sebadôveru, že napriek svojim nedokonalostiam a s vlastnými schopnosťami môže v živote uspieť a mať svoj život vo vlastných rukách.
Spomínali ste, že rodičovstvo je neustála zmena a že rodičia by sa mali naučiť byť flexibilní. Ako sa dá na to pripraviť?
Myslím si, že je to hlavne o poznaní samej seba – uvedomujem si svoje potreby, limity a hranice, ktoré nepustím prekročiť nikoho. Reflektujem, kde sú moje emocionálne limity, aká je moja emočná inteligencia a ako dokážem byť vnímavá, empatická k potrebám druhých. Učím sa, ako byť v ťažkých situáciách láskavá a súcitná aj sama k sebe, ako sa podporiť a pracovať so svojimi zraneniami či nedokonalosťami, nielen ich prijať, ale aj s nimi aktívne pracovať.
Aké spôsoby môžu pomôcť udržiavať vnútornú rovnováhu?
Dôležité je uvedomiť si svoj sebaobraz, aké vlastnosti považujem za silné a ktoré sú pre mňa výzvou. Usilujem sa udržiavať psychologickú rovnováhu a mať naplnené svoje zdroje. Premýšľam nad tým, čo ma skutočne dobíja energiou, či je to blízky priateľ, kamarátka alebo iný podporný vzťah okrem partnera, s ktorým mám dieťa. Viem, na koho sa môžem obrátiť, kto ma vypočuje, pochopí a podporí.
Každý si svoju vnútornú rovnováhu nachádza inak, niekto v umení, tanci, maľovaní, výstavách či knihách. Iní v odborných komunitách alebo kruhoch so spoločnými záujmami. Rovnako dôležitá je aj fyzická starostlivosť o seba – šport, pohyb a celkové zdravie. Udržiavať v rovnováhe psychickú aj fyzickú stránku je dôležité, najmä ak sa pripravujem na rodičovstvo.
Môže sa na tieto skúsenosti človek vopred pripraviť?
Napriek tomu je príchod dieťaťa do života vždy šokom. Nedá sa dopredu pripraviť, ako na nás zapôsobí to, že sa staneme zodpovednými za iného človeka, ktorý je na nás absolútne závislý. Pre ženu, najmä pri prvom dieťati, môže byť začiatok psychicky veľmi náročný a stresujúci. Často má pocit, že už nemá priestor ani na základné potreby, ako je jedlo či chvíľa osamote. To sú skúsenosti, ktoré sa nedajú sprostredkovať slovami. Každý ich prežíva inak a nič nás na ne nemôže úplne pripraviť.
Prešla by som k samotnému vzťahu medzi partnermi. Prispievajú deti k prehlbovaniu lásky medzi nimi alebo to môže byť úplným opakom?
Príchod dieťaťa do rodiny má veľký potenciál zblíženia. Môže priniesť hlbokú radosť a pocit väčšej blízkosti medzi partnermi. Už len to, že vidíme, ako ten druhý zvláda rodičovstvo a ako si s ním dieťa vytvára vzťah, je inšpirujúce.
Na druhej strane, môže to byť aj obrovská skúška vzťahu. Niekedy mám pocit, že dieťa je akoby „zlou hrou prírody“, keďže jeho príchod výrazne ovplyvňuje dynamiku partnerstva. Hlavne na začiatku môže byť matka emočne vyčerpaná, pretože dieťa si vyžaduje jej neustálu pozornosť, blízkosť a starostlivosť. A keď do toho ešte vstupuje partner so svojimi bežnými emocionálnymi potrebami, ktoré boli predtým normálne, žena ho môže vnímať ako ďalšieho „emočného upíra“.
Preto je nevyhnutné, aby tieto pocity komunikovala a aby sa nebála zdôveriť partnerovi. Rovnako sa môže stať, že žena pocíti odťažitosť od dieťaťa. Aj to sa stáva a je dôležité hovoriť o tom.
Ako môžu partneri podporovať svoj vzťah aj popri rodičovských povinnostiach?
Ak partner dokáže pochopiť čo prežíva a reagovať s porozumením, môže to posilniť ich vzťah. Cieľom je nájsť rovnováhu, aby partner vedel, že nezmizol zo života ženy, ale naopak, že je jeho neoddeliteľnou súčasťou.
Je dôležité, aby si aj otec budoval vzťah s dieťaťom a aby mu v tom matka nebránila, ale aktívne ho zapájala. Vzájomná spolupráca je kľúčová. Tímová práca sa stáva ešte väčšou výzvou, keď dieťa rastie, osamostatňuje sa a začína si budovať vlastnú identitu. Vtedy sa často ukáže, aké výchovné vzorce si každý z partnerov priniesol zo svojej rodiny.
V tomto bode je nevyhnutná trpezlivosť a otvorená komunikácia. Každý rodič má iné predstavy o výchove – niekto verí v rešpektujúci prístup, iný skôr v autoritárstvo. Otázka hraníc a slobody dieťaťa je večnou diskusiou. Ako ho viesť, aby malo priestor objavovať svet, no zároveň cítilo bezpečie a rešpektovalo pravidlá? To sú výzvy, ktoré môžu byť nielen náročné, ale aj rozvíjajúce.
Partnerstvo si vyžaduje vedieť si navzájom pomáhať. V dnešnej dobe často chýba širšia rodinná podpora. Starí rodičia žijú v inom meste alebo sú pracovne vyťažení. O to dôležitejšie je uvedomiť si, že každý rodič potrebuje denne aspoň tridsať minút pre seba – nemusí to byť vkuse, ale krátke momenty na dobitie energie sú nevyhnutné. Rovnako dôležitý je aj čas pre vzťah.
Ak zanedbáme partnerský vzťah, oslabíme celú rodinu. Deti sa učia vzorom. Ak vidia nefunkčnú komunikáciu alebo nerešpektujúce riešenie konfliktov, odnášajú si to do svojho života. Preto je kľúčové venovať vzťahu priestor, nájsť si čas na rozhovory, ktoré sa netýkajú len dieťaťa, ale aj partnerov. Zdieľať svoje pocity, radosti, túžby a hľadať spôsoby, ako si vzájomne dopriať radosť a posúvať sa vo vzťahu ďalej. Hoci sa naša rodičovská úloha mení a vyžaduje veľa, nemali by sme zabúdať na to, čo nás kedysi spojilo.
Spomínali ste dve stránky rodičovstva. Ak majú rodičia negatívnu skúsenosť s rodičovstvom, dá sa s tým nejako pracovať?
Dôležitým aspektom partnerstva a rodičovstva je schopnosť vytvoriť priestor pre druhého – najmä vtedy, keď narazíme na vlastné psychické zranenia a potrebujeme sa nimi zaoberať. Práve vzájomné pochopenie a podpora nám pomáhajú zvládnuť túto cestu. Keď si uvedomujeme vlastné vyčerpanie, je dôležité nebáť sa požiadať o pomoc. Často ju môžeme nájsť v komunite iných rodičov – v podporných skupinách, kluboch či kurzoch, ktoré vytvárajú priestor na zdieľanie skúseností. Vtedy si rodičia uvedomujú, že v tom nie sú sami, nachádzajú inšpiráciu a učia sa nové spôsoby riešenia situácií.
Ako ovplyvňuje komunikácia vzťahy v rodine?
Na začiatku rodičovstva je dôležité naučiť sa nielen hovoriť, ale aj počúvať – vnímať neverbálnu komunikáciu, ktorá tvorí až 90 percent celkového prejavu. Rodičia často očakávajú, že keď sa dieťa naučí rozprávať, bude jednoduchšie mu rozumieť. Namiesto toho však prichádzajú momenty, keď dieťa reaguje silnými emóciami a používa slová, ktoré môžu rodičov šokovať. Je dôležité uvedomiť si, že slová nie sú osobné útoky, ale prejav toho, že dieťa naráža na hranice a testuje ich pevnosť.
Úlohou rodiča je zostať pri dieťati, snažiť sa pochopiť jeho potreby a zároveň mu byť pevným sprievodcom. Zásadnú úlohu zohráva rešpektujúca, empatická a súcitná komunikácia. Vyžaduje si veľa trpezlivosti a vytrvalosti, no jej osvojenie môže byť nielen obohacujúce, ale aj posilňujúce pre celý partnerský vzťah. Schopnosť skutočne počúvať a porozumieť tomu druhému je jedným z najväčších darov, aký si partneri môžu vzájomne dať.
Akú úlohu zohráva súrodenecký vzťah v živote detí?
Rodičovská skúsenosť nás nielen učí novým zručnostiam, ale aj prehlbuje našu vlastnú osobnosť. Paradoxne, práve v náročných chvíľach môže vzrásť aj vzájomná príťažlivosť medzi partnermi. Napriek vyčerpaniu či konfliktom si uvedomujeme, že to, čo spolu budujeme, má hlboký zmysel. Možno aj preto sa mnohí rodičia rozhodnú pre ďalšie dieťa – uvedomia si, že hoci rodičovstvo prináša výzvy, zároveň im dáva pocit naplnenia.
Pri viacerých deťoch sa otvára ďalšia dôležitá téma – vzťahy medzi súrodencami. Mnoho rodičov očakáva, že ich deti budú najlepšími priateľmi, no v realite môžu byť veľmi odlišné a nemusí medzi nimi vzniknúť hlboká blízkosť. Je to v poriadku. Súrodenecký vzťah je však cenným tréningovým priestorom pre rozvoj sociálnych zručností. Ak k deťom pristupujeme s rešpektom a rovnakou mierou pozornosti, vytvárame základ, na ktorom môžu stavať aj v dospelosti. Možno až neskôr, keď sami budú mať deti, uvedomia si hodnotu tohto puta.
V konečnom dôsledku ide o to, aby sme vo vzťahoch, partnerských aj rodičovských, pestovali úctu, empatiu a porozumenie. Pretože aj keď nemusíme byť vždy rovnakí alebo si dokonale rozumieť, môžeme si byť navzájom oporou. To je to najcennejšie, čo si môžeme darovať.
Cítia ženy alebo aj muži nejaký spoločenský tlak na to, aby mali deti a stali sa rodičmi?
Takí ľudia ku mne príliš nechodia, pretože väčšinou pracujem s rodičmi, ktorí deti už majú. Je pravda, že v spoločnosti existuje určitý tlak na rodičovstvo, ale v akej miere, to neviem presne posúdiť. Nikdy som sa tým hlbšie nezaoberala.
Čo však vnímam je, že rodičia, ktorí majú skúsenosť s rodinným životom, často očakávajú, že deti budú jeho prirodzenou súčasťou. Rodina s deťmi im dáva väčší zmysel, vnímajú ju ako naplnenie. Na druhej strane, dnešná spoločnosť je v tomto smere otvorenejšia a viac rešpektuje rozhodnutie nemať deti. Už to nie je taká samozrejmosť ako v minulosti a ľudia reagujú menej prekvapene na tých, ktorí sa rozhodnú pre bezdetný život.
Aké dôvody uvádzajú najčastejšie ľudia, ktorí sa rozhodli nemať deti?
Dôvodov, prečo sa niektorí ľudia rozhodnú nemať deti, je mnoho. Môže ísť o vedomé a zodpovedné rozhodnutie. Niekto sa pozerá na aktuálnu spoločenskú či globálnu situáciu a dospeje k záveru, že mu dáva väčší zmysel nepriniesť dieťa na svet. Pretože má pocit, že svet, do ktorého by priviedol svoje dieťa, nie je dobrým miestom pre život. Možno ho nechce vystaviť neistej budúcnosti.
To, čo sa v súčasnosti mení je, že ľudia sú odvážnejší, aby o svojich rozhodnutiach hovorili otvorene. Spoločnosť im čoraz viac umožňuje deklarovať svoje postoje bez strachu z odsúdenia.
Máme aj jednorodičov. Myslíte si, že má lepší psychologický dopad na dieťa to, že žije s jedným rodičom ako to, ak by bol napríklad v centre pre deti?
Keď porovnáme dieťa vyrastajúce s jedným rodičom s dieťaťom v detskom domove, ide o úplne odlišnú skúsenosť. Detský domov je inštitúcia, kde sa neustále striedajú opatrovatelia, čo nemôže vytvoriť bezpečnú a stabilnú vzťahovú väzbu, akú vytvára jeden rodič, ktorý sa rozhodne vychovávať dieťa sám. Tento rodič má možnosť venovať sa dieťaťu intenzívne, budovať s ním blízky vzťah a zabezpečiť stabilitu, ktorú dieťa potrebuje.
V súčasnosti sa však môžeme stretnúť aj s tým, že jeden rodič môže byť na týždňovkách alebo neprítomný niekoľko mesiacov kvôli práci, čo tiež ovplyvňuje dynamiku vzťahu. Napriek tomu, pokiaľ ide o vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby, je jednorodič stále schopný poskytnúť väčšiu emocionálnu stabilitu než inštitúcia.
Prečo je vzťahová väzba u jedného rodiča pevnejšia ako v ústavnej starostlivosti? detskom domove?
Vychovávanie v rodine, aj keď len s jedným rodičom, je pre dieťa psychologicky prospešnejšie než vyrastanie v kolektívnej starostlivosti. Rovnako aj z hľadiska vývoja sebavedomia a identity má dieťa vyrastajúce v rodine, aj keď len s jedným rodičom, väčšie šance na stabilnejšie a zdravšie sebavedomie než dieťa v inštitúcii. Deti vychovávané jedným rodičom majú lepší prístup k rôznym aktivitám, ako sú krúžky či individuálne vzdelávacie príležitosti, čo podporuje ich osobný rozvoj. Výskumy potvrdzujú, že deti z ústavnej starostlivosti môžu mať viac problémov s dôverou a emočnou reguláciou než deti vyrastajúce v rodinnom prostredí.
Ak sa človek rozhodne byť jednorodičom a uvažuje o adopcii, mal by zohľadniť niekoľko faktorov. Predovšetkým musí byť emocionálne stabilný a pripravený na to, že adopcia prinesie dieťa, ktoré môže čeliť špecifickým emočným výzvam, najmä pokiaľ ide o spracovanie traumy. Je to dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje veľkú mentálnu a emočnú energiu. Adopcia si tiež vyžaduje silnú podpornú sieť – bez nej je veľmi ťažké zvládnuť všetky výzvy, ktoré prichádzajú. Preto je dôležité túto sieť vopred vytvoriť a pravidelne sa o nej informovať. Okrem toho je potrebné byť pripravený na dlhodobý záväzok.
Aké výzvy prináša rodičovstvo v prípade, že dieťa vychováva len jeden rodič?
Adopcia prinesie aj výzvy, ktoré môžu byť emočne náročné. Dieťa môže mať sklony k seba deštruktívnemu správaniu, alebo môže mať ťažkosti s vytváraním stabilných vzťahov. Preto je dôležité, aby mal budúci rodič dostatok síl, energie a odvahy na to, aby bol schopný dať dieťaťu potrebné hranice a podporu.
Články z rubriky SEBAROZVOJ
Profil autora:
Študuje žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Je šéfredaktorkou školského časopisu Zumag, ktorý má vlastný podcast Zumcast. Popri štúdiu pracuje ako PR manažérka v občianskom združení HÚF, ktoré sa snaží prinášať nové kultúrne nápady v meste Ružomberok. Svoj voľný čas trávi najmä s rodinou a priateľmi.
