V Sitinskom lese v Bratislave sa zajtra (29.3.) koná pretek, ktorý spája miestnu komunitu už tretí rok. Občianske združenie Priatelia Sitinského lesa posiela výťažok na pomoc zvieratám v útulku Sloboda zvierat. Les podľa organizátora pretekov Mateja Smreka ukrýva zabudnuté vojenské bunkre zasypané časom, ktoré chce raz zrenovovať. Do budúcna by chcel organizovať aj letné tábory pre deti zo sociálne slabších rodín. Pýtali sme sa ho na prekážky počas príprav, či môžu byť preteky ekologické a ako sa z pôvodného nápadu zorganizovať preteky postupne rodí občianske združenie s dobročinnými cieľmi.
Kedy vznikol nápad založiť občianske združenie Priatelia Sitinského lesa?
Beh mal byť najprv pod záštitou organizácie Slobody zvierat, ktorej putuje väčšina finančných výťažkov, mám však aj ďalšie ciele, preto som sa rozhodol pre občianske združenie. Bývam pri lese Sitina a som tu v podstate každý deň. Je dosť prehliadaný, aj keď nie je zrovna najmenší. Nachádza sa tu sedem bunkrov z prvej svetovej vojny, rozmanitá fauna aj flóra, lesom tiež vedie náučný infochodník. Veľa ľudí ho však nepozná a nechodí tam. Cieľom pretekov bolo aj ho spropagovať. Nechcem však, aby sa z neho stalo smetisko, preto je beh komunitný.
Hovoríte aj o ďalších cieľoch občianskeho združenia. Čo presne máte namysli?
Jedným z cieľov je zorganizovať letné tábory pre deti zo sociálne slabších rodín alebo detských domovov. V jednom týždni, počas leta, by prebiehali denné tábory od pondelka do piatku aj v spolupráci so Slobodou zvierat. Denný program by bol rozdelený na dve časti. V prvej by deti spoznávali zvieratá z útulku a naučili sa viac o tejto problematike. Potom by mali možnosť zažiť komentovanú prechádzku lesom s pedagógom. Ukončili by sme to opekačkou na čistinke.
V rámci táborov by mali aj športové aktivity?
V blízkosti Slobody zvierat je športový areál Iuventa s plavárňou. Kedysi som sa venoval plávaniu a tematika pohybového rozvoja by sa dala využiť aj v rámci tábora. Mali by sme poobedný športový program s trénerom, ktorý by deťom ukázal základy v plávaní.
Okrem toho by som rád vytvoril aj lesnú čitáreň. V lese sa nachádza sedem bunkrov, ktoré sú v súčasnosti zasypané. Podľa Mestských lesov Bratislava je možné prenajať si ich za symbolické euro. V budúcnosti by sme chceli bunker s najlepšou polohou vyčistiť, urobiť k nemu infotabuľu a vizualizáciou toho, na čo kedysi slúžil. Areál pri ňom by sa dal využiť ako čitáreň. Mala by ľudí nielen vytiahnuť do lesa, ale aj motivovať, aby v ňom pobudli na nejaký čas s literatúrou.
Spomenuli ste, že bývate neďaleko lesa a trávite v ňom veľa času. Vyrastali ste v jeho blízkosti?
Som Zvolenčan, ale starých rodičov mám z Dúbravky a chodil som sem odmalička. Je tu kúpalisko Rosnička, ktoré cez leto navštívi každé dieťa, a je s ním spojený aj les. Kedysi nebol taký dostupný, bola to skôr záhradkárska lokalita. Nebola bezpečná pre deti, čo je pretrvávajúci problém. Po obvode lesa sú staré záhradné chatky, v ktorých prebývajú ľudia bez domova. Rozumiem im, poznáme sa a často sa s nimi rozprávam. Vždy však apelujem aj na to, aby bol v lese poriadok, čo je kameň úrazu. Mnohí z nich sú fajn, ale niektorí pijú a drogujú.
Odkedy bývam priamo v tejto lokalite, do lesa chodím stále a je pre mňa druhým domovom. Aj keď je malý, keď doň človek vojde, má pocit, že nie je v Bratislave. Spája dve sídliská, má východnú a západnú stranu, ktorá je slnečnejšia. V zime je na východnej strane stále sneh a na západnej už skoro kvitne. Mám aj malého psíka, ktorého sem chodím venčiť.
Je z útulku?
Áno, je to zhoda náhod. Keď sme prišli do podnájmu v Karlovej Vsi v blízkosti lesa, zvykol som venčiť psíkov v Slobode zvierat. Mali sme vyhliadnutého aj jedného s menom Vigo. Keď som ho išiel venčiť posledný raz, mal som v pláne oznámiť pracovníkom útulku, že by som si ho chcel adoptovať. Bol som nešťastný, pretože si ho niekto zobral. Pár dní na to sme videli príspevok zvolenského útulku Pes v núdzi, v ktorom písali o útulkáčovi na adopciu, Jagovi, ktorý je dnes už náš Albert.
Aj kvôli Albertovi ste sa rozhodli zorganizovať preteky?
Nápad je určite prepojený aj s ním, je veľmi živý a rád behá. Boli sme s ním na pár súťažiach, a potom som si všimol, že sa v bratislavskom regióne nekonali žiadne súťaže s disciplínou canicross (športová disciplína, kde je pes v záprahu spojený s bežcom – pozn. red.). Myšlienku zorganizovať beh som mal už predtým, takto som sa rozhodol, že ju prepojím aj s touto disciplínou a Slobodou zvierat.
Pôvodne som chcel nápad spojiť so zoologickou záhradou, ale keďže je zárobková, rozhodli sme sa pre útulok. Súčasťou súťaže malo byť pôvodne aj to, že by človek mesiac pred pretekmi prišiel do útulku, zoznámil sa so psíkom a chodili by na bežecké tréningy. Bolo by to však pomerne zložité aj nebezpečné, vyžaduje to oveľa dlhšiu prípravu.
Kedy si majiteľ môže povedať, že je so svojím psom pripravený na preteky a ako by na to mali trénovať, aby to bolo bezpečné pre oboch?
Nie som síce odborník, ale z vlastnej skúsenosti viem, že je zásadné, aby to bavilo psa. Ľudia majú niekedy pocit, že zviera to chce robiť len preto, lebo je živé, zdravé alebo rado aportuje. Aport je však úplne iný ako sústredený beh. Bežec si nemôže povedať, že ak pes rád behá celý deň, dokáže odbehnúť maratón. Musí mu dlhodobo budovať kondičku.
Ak ju pes má a majiteľ chce vyskúšať canicross, najlepšie je začať tak, že si skúsi beh so psíkom na mieste s nespevneným povrchom, napríklad na lesnom alebo poľnom podklade. Je potrebné mať špeciálne vybavenie, teda pás okolo bedier pre človeka, na ktorom je pripevnená flexibilná vôdzka, ktorá sa natiahne aj na dva a pol metra. Vybavenie je prispôsobené bezpečnosti oboch.
Ako človek zistí, že to psíka baví a či súťaž zvládne?
Pri skúšobnom behu je dôležité všímať si, či je pes na úrovni bežca. Ak nie, je to signál, že sa psovi nechce. Na súťažiach je to dokonca dôvod na diskvalifikáciu. Canicross by mal vyzerať tak, že pes nie je príveskom, ale ťahá. Ak si dáte pauzu a potom počas behu stále nevládze, buď nemá dostatočnú kondíciu, alebo náladu. Môžete tomu dať ďalšiu šancu, ale ak sa to deje viackrát, je úplne jasné, že z neho psík na canicross nebude. Naše preteky nie sú zamerané na profesionálnych bežcov, je to skôr pre ľudí, čo to robia ako hobby. Ale stále máme pravidlá, ktoré musia dodržiavať.
Aké?
Nechceme byť príliš striktní, rátame s tým, že bežec má znalosť o kondícii svojho psíka a v lese je kontrola náročnejšia. Sme však prísni práve v povinnej výstroji hneď pri štarte. Pes by mal byť zdravý a zaočkovaný. Všetko máme napísané aj na webe k pretekom.
Nemávame úplných amatérov. Minulý rok sme mali jedného, ktorého som chcel diskvalifikovať, pretože nemal splnenú povinnú výbavu, ale prišlo mi kruté stopnúť ho na štarte. Tento rok to však budem jasne komunikovať a bez povinnej výbavy nikoho nepustím na preteky.
Ste jediný, kto má na starosti beh, alebo ho organizujete aj s ďalšími ľuďmi?
Mám na starosti organizáciu pred pretekmi, od sponzorov cez časomieru a marketingovú komunikáciu. Pred behom aj v deň pretekov mi pomáhajú kamaráti. Je to desať ľudí, ktorí so mnou chystajú štartovné balíčky, značia trať, počas pretekov sú niektorí na výdaji štartových čísiel, iní pomáhajú s nastavením časomiery, alebo usmerňujú na stanovištiach.
Ak by niekto chcel zorganizovať podobné preteky, na čo by nemal zabudnúť pri organizácií a zháňaní financií?
Musíte mať najprv zabezpečené služby profesionálnej časomiery. Na Slovensku sú tri väčšie firmy s technickým vybavením, s ktorým ju dokážu zabezpečiť kdekoľvek v krajine. Okrem toho zabezpečujú štartové čísla, ozvučenie, nafukovaciu bránu alebo bannery po dodaní grafických podkladov. Preto sú alfou a omegou úspešného podujatia. Všetko ostatné je už o tom, ako veľmi to chcete vyšperkovať.
Na podujatie musíte ľudí nalákať a vôbec to nie je jednoduché. Najmä v posledných rokoch je v Bratislave „boom“ bežeckých podujatí. Môže sa zdať jednoduché nájsť, v meste s viac ako pol milióna obyvateľmi, dvesto ľudí, ktorí prídu na preteky. Náš beh je trailový a Bratislava je mesto cestných bežcov, čo je vidieť na iných pretekoch a maratónoch. Pri plánovaní pretekov treba zvážiť, aká je v okolí komunita bežcov.
Ak má byť beh ziskový, musí mať neskutočne silných sponzorov, ktorí pokryjú gro nákladov, aby z vyzbieraného vstupného profitovali. Keby sme na našich pretekoch nemali súčasných partnerov a mal by som pokryť náklady zo štartovného, bol by som na nule.
Čo je na vašich pretekoch iné z ekologického hľadiska, keďže beh slúži aj na podporu lesa?
Trailové podujatia sa bežne značia plastovými stuhami – fáborkami. Míňa sa ich veľa, ľudia ich strhávajú a zostávajú v lese, pričom tento materiál nie je ani recyklovateľný. Preto používame približne päťdesiat drevených paličiek s hrotom, ktoré zatĺkame do zeme na označenie trasy. Na nich máme špeciálnu plastovú úchytku, na ktorej je buď šípka, alebo logo pretekov. Ak budeme preteky organizovať najbližších pätnásť rokov, určite nebudeme musieť riešiť nič nové.
Tento rok máme aj novinku – medaily vyrobené z recyklovaných oPET plastových fliaš vylovených z oceánu od českej firmy. Výherca alebo výherkyňa každý rok dostane putovnú drevenú korunu, do ktorej sa vždy vypáli meno víťaza a čas. V Petržalke som našiel pána, ktorý vyrezáva veci z dreva vo voľnom čase. Druhé a tretie miesto si minulý rok odnieslo vyrezávaný list a strom, tento rok budú ceny iné.
Okrem toho, že výťažok z pretekov putuje Slobode zvierat, mal by ísť aj na ochranu lesa. Ako bude využitý vyzbieraný finančný výťažok z pretekov tento rok?
Prvotná idea bolo osádzanie košov pri vstupoch do lesa. Najmä po opekačkách v lese zostával neporiadok. Komunikoval som to s oboma mestskými časťami. Od Mestských lesov Bratislava som dostal viacero alibistických výhovoriek o tom, prečo by to nebolo možné. Pravdou je, že odvoz odpadu je komplexnejšia téma, pri ktorej je nutná súčinnosť viacerých strán. Pri Slobode zvierat osadila kôš mestská časť Dúbravka, za čo im ďakujem, pretože tam chodí veľa venčiarov. Mestská časť Karlova Ves nás podporila grantovým príspevkom.
Ďalším plánom bolo urobiť v lese nové posedenie alebo ohniská, to však neprešlo u Mestských lesov, neprešla ani pozorovateľňa zvierat. Pri tom som sa prvýkrát stretol s byrokraciou, ktorá niekedy kladie zbytočné prekážky. Nakoniec budeme inštalovať kŕmidlá pre vtáky, ktoré v zime čoraz častejšie nemajú potravu. Gro výťažku bude však využité pre Slobodu zvierat, ktorá pomáha aj iným útulkom po celom Slovensku.
Ako všetko stíhate popri pracovných povinnostiach?
Vždy som radšej, keď mám viac vecí ako menej. Núti ma to byť zapojený v dianí vo svojom okolí. Keď má človek schopnosť si pedantne a logicky organizovať čas, zistí, že sa to dá. Zároveň poznám ľudí, ktorí majú oveľa plnšie kalendáre ako ja. S kamarátom máme aj cestovnú kanceláriu, ktorú vedieme tiež vo voľnom čase. Dávame do toho svoje srdce – robíme to pre malé skupiny ľudí, primárne nás to neživí.
Vždy som mal predstavu o tom, že keď človek dosiahne istý vek a mentálne nastavenie, mal by vedieť, čo vrátil spoločnosti. Veľa ľudí na to zabúda, platíme dane, odvody a myslíme si, že štát by mal robiť všetko za nás. To je síce pekná, ale nie úplne reálna predstava. Pomôcť treba v rôznych smeroch. Apeloval som aj na svojich kamarátov zo Zvolena, že ak nemajú čas, dá sa nastaviť minimálne trvalý príkaz. Som skôr aktívnejší typ, preto som chodil približne rok vydávať stravu bezdomovcom v rámci kresťanského hnutia, aj keď nie som veriaci.
Téma zvierat mi však bola vždy najbližšia. Beh síce stojí veľa času, ale viem, že po jednom behu dostanú zvieratá potravu alebo materiál približne za tritisíc eur. Po desiatich rokoch si možno budem môcť povedať, že sme vďaka projektu zachránili desiatky alebo stovky psov.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študuje žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. V organizácii Humánny pokrok pôsobila ako aktivistka a istý čas ako manažérka sociálnych sietí a koordinátorka médií. Pre online portál Zero2Hero sa venovala rozhovorom s mladými ľuďmi a ich inšpiratívnym nápadom. Venuje sa primárne environmentálnym, vzdelávacím a spoločenským témam, v Denníku N pôsobí ako spoluatorka Zeleného newsfiltra a reportérka.
