Podceňujeme dôležitosť pauzy a trávenie času samých so sebou, myslí si Matej Kajan, ktorý cvičí bojové umenie aikido. Po ukončení štúdia automatizácie a kybernetiky sa rozhodol stráviť niekoľko mesiacov v Španielsku, kde trénoval aikido a objavoval nové dimenzie seba samého. Pýtali sme sa ho, čo mu priniesli mesiace intenzívneho cvičenia a života v cudzej krajine, prečo je aikido pre neho viac než len bojové umenie a čo ho presvedčilo vrátiť sa naspäť na Slovensko.
Stretli sme sa na letnom seminári aikido vo Francúzsku. Viem, že si sa po skončení seminára domov neponáhľal. Ako si sa rozhodol využiť čas medzi úspešným ukončením školy a nástupom do práce? Bolo to finančne náročné rozhodnutie?
Bolo to moje posledné aikido leto, i keď to som si vravel už niekoľkokrát, chcel som ho naplno využiť. Samozrejme, stretlo sa mnoho náhod, ktoré mi to umožnili, najmä ľudia, ktorým za to vďačím. Celé som to však plánoval už dlhší čas. Zvyšok leta som strávil vo Francúzsku, kde som absolvoval týždeň, čo týždeň viaceré letné školy aikida. Na podobné turnusy do Francúzska – približne trojtýždňové, chodievam už pár rokov.
Na jeseň 2023 sa mi vnukla myšlienka, že po dokončení univerzity by som rád strávil nejaký čas v zahraničí. Spojili sa tiež názory blízkych, že si mám užívať a cestovať, kým som ešte mladý, že ma práca počká a podobne. Zároveň sa u mňa prejavila klasická „Erasmus choroba”, v dobrom slova zmysle – chcel som spoznávať Európu aj svet. To pieskovisko pred bytovkou mi jednoducho nestačilo.
Začal som premýšľať o potenciálnych destináciách v rámci Európy, ale najdôležitejším aspektom pre mňa bolo práve aikido. Okruh krajín som zmenšil na základe toho, kde sa podľa môjho názoru cvičí kvalitné aikido. Po dlhšej úvahe som sa rozhodoval medzi Francúzskom a Španielskom. Už pred mnohými rokmi si členovia našej aikido organizácie vybudovali vzťahy práve s francúzskymi učiteľmi a ich žiakmi. Jednou možnosťou bolo ísť do Toulouse, kde bola cesta už povedzme vydláždená a človek by sa ľahko integroval. Mne sa to však zdalo byť príliš jednoduché a potreboval som niečo iné, aj v rámci štýlu aikida.
Počas môjho Erasmu vo Francúzsku som na seminári, paradoxne, stretol španielskeho učiteľa aikido Luisa Mochóna, ktorý učil niekde na vidieku. Náhodou ma na ten seminár zobral jeden z učiteľov z klubu, kde som trénoval s tým, že by sa mi to mohlo páčiť a holt asi po dvoch minútach cvičenia som zistil, že toto je ono. Rozhodol som sa, že si zvolím Španielsko, konkrétne Granadu, kde má Luis svoje dojo (priestor na cvičenie – pozn. red.). Ďalšou motiváciou bolo odísť od všetkých životných väzieb a ísť niekam do neznáma – sám za seba. Už len trochu utrpenia dokáže veľa, takže byť niekde bez akýchkoľvek kontaktov bolo aspoň pre mňa, ako introverta, dôležité zažiť. Podstatným vyústením bola mentálna pauza. Zastavil sa mi život, ale teraz ešte predbieham.
Hneď, ako som sa stotožnil s myšlienkou vycestovať, začal som si hľadať prácu v odbore. Relatívne rýchlo som ju aj našiel, a tak som až do júna žongloval s vyhotovením diplomovej práce, aikido seminármi a pracovnými povinnosťami. Až pred začiatkom leta som začal veci viac plánovať – bývanie som vyriešené ešte nemal, ale letenku som už kúpil. Finančne mi pomohli série náhod, ako štedrosť kamarátov, ktorí ma neustále pozývali, rodinná oslava po úspešnom absolvovaní univerzity, na ktorej mi prispeli na nový život a tiež rodičia, ktorí ma živili počas štúdia. Peniaze sa naakumulovali, lebo som ich nemal, kde ani kedy míňať.
Ako si sa dostal k cvičeniu aikido?
Skôr náhodou. Môj otec trénoval aikido pár mesiacov ešte počas vysokej školy, takže som v detstve počul viackrát slovo aikido a videl aj nejaké živé ukážky. Slovo som si zapamätal, ale nevenoval som tomu ďalšiu pozornosť. Jedno leto ma prestalo baviť behanie a plávanie a hľadal som, čo iné by som mohol skúsiť. Zrazu na mňa vyskočilo aikido a nejak mi to slovo znelo povedome. A tak som pri ňom už ostal.
Čo ťa na aikido zaujalo?
Stále neviem, je to pre mňa záhada. Možno sú to viaceré stránky – fyzické cvičenie, filozofická stránka, sociálny aspekt, komunita a aktivita, v ktorej sa človek môže hmatateľne zlepšovať. Skôr si to romantizujem, ako mnoho vecí, v zmysle, že ma to niekam vedie – do istého singulárneho momentu, a potom s tým navždy prestanem.
Momentálne sa však zamýšľam nad voľnosťou, akú prináša – fyzickú a hlavne mentálnu. Človek by pri cvičení nemal byť spútaný vlastnými predstavami, ale úprimne vnímať realitu. Zápasím aj s myšlienkou, že to ponúka priestor na to „byť sám sebou”. Je fascinujúce, že pri cvičení človek spozná iného človeka možno aj lepšie ako pri normálnej konverzácii. Prejavuje sa autenticky a „hovorí” aj veci, ktoré nikdy predtým nevyslovil.
V Španielsku si býval v skromných podmienkach, trénoval si osemkrát do týždňa. Pre väčšinu mladých to zrejme nie je lákavá možnosť sebarealizácie. Čo ti tieto štyri mesiace priniesli a kam ťa posunuli?
Nepovedal by som, že som fungoval v úplne skromných podmienkach, povedzme, že skôr v študentských podmienkach. Prenajatá izba v byte, kde som si sám varil a študoval – nič špeciálne.
Forma sebarealizácie je presne taká, akú človek potrebuje. Ani som si nepredstavoval, čo všetko mi to prinesie. V rámci aikida neskutočne veľa. Mám pocit, že za štyri mesiace som sa naučil viac ako za posledných pár rokov. Najviac však osobne. Zo spoločenského hľadiska som sa, ako introvert, musel sám integrovať do rôznych skupín s rôznymi ľuďmi, s čím som v minulosti bojoval. Tým, že to bol čas pre mňa, postupne som si tvoril predstavu o svojom budúcom živote – keby som sa vrátil na Slovensko, aj keby som na nejaký čas zostal v zahraničí. Premyslel som si, čo iné by som chcel robiť popri zamestnaní a aikido a ako ešte viac naplniť svoj život.
Čo sa týka kamarátskych vzťahov, všeobecne nie je jednoduché ich udržiavať a živiť. Myslím, že mnoho priateľstiev je skôr vedľajší produkt života a živí ich práve len ten daný moment v živote alebo konkrétna situácia. Priateľstvám chýba úmysel, prioritizácia alebo zodpovednosť starať sa o ne. V tom mám ešte na čom pracovať. Zrejme najviac mi to však dalo v oblasti romantických vzťahov – už viem, čo mám hľadať (M.).
V neposlednom rade sebavedomie, ktoré som sám až tak nevnímal, ale pár ľudí mi to už povedalo. Skúsenosť je neprenosná a človek začne vnímať svet úprimnejšie a rozlišovať triviality od skutočných prekážok, a zároveň vie zachovať chladnú hlavu. Je zvláštne, že veľa som sa naučil kvôli aikidu, nie vďaka aikidu.
Ostal ti popri trénovaní aj nejaký voľný čas? Ak áno, ako a s kým si ho trávil?
Samozrejme. Trénovalo sa dvakrát do dňa, čo mi zabralo asi štyri a pol hodiny. Zvyšok času som sa mohol realizovať inde. Na byte, kde som mal prenajatú izbu, býval aj študent z Rakúska a na návšteve mal svoju spolužiačku, ktorá nemala, kde bývať, takže tri dni spala u nás na gauči. Náhodou mali namierené do študentského klubu a pýtali sa ma, či sa nepridám. Následne sme tam stretli „erasmáčku” z Poľska a pár ľudí z Nemecka. Zrazu sme boli x-ľudí v kontakte. Klasický študentský networking. Neskôr sme sa dali dokopy aj menšia skupina Slovákov a povedzme, že o nočný život bolo postarané – kebaby o piatej ráno a podobne. Ani jeden tréning počas dňa som však nezmeškal.
Dojo rovnako tvorilo skupinu ľudí, s ktorou som interagoval. Väčšina bola síce staršia ako ja, ale bolo ich aj pár relatívne v mojom veku. Párkrát sme si dali extra tréningy a poukazovali mi Granadu. Je to skvelá partia.
Najviac som si však cenil čas, ktorý som mal sám pre seba. Zastavil sa mi život a mohol som fantazírovať o budúcnosti. Mal som priestor na sebareflexiu a osobný rast. Oveľa častejšie som si písal denník, počúval podcasty či čítal knihy. Osobne som zvyknutý tráviť čas sám so sebou, ale vtedy to bolo oveľa intenzívnejšie. Myslím si, že trochu podceňujeme dôležitosť pauzy a trávenie času samých so sebou, predsa je to vzťah na celý život. Niekedy máme tendenciu snažiť sa neustále niečo robiť a nestrácať čas, ale je dôležité vytvoriť si priestor na prázdnotu alebo premýšľanie. Naopak, neísť do extrému a fantazírovať o možnostiach, ale snažiť sa nájsť nevyhnutnosť v skutočnosti.
Dôležitým dňom bola pre mňa nedeľa. Vtedy som sa zvyčajne vydal na cyklistický výlet niekde naokolo, pár desiatok kilometrov. Bol to deň, kedy som interagoval so svojimi blízkymi doma. Telefonoval som rodine, kamošom alebo nahrával podcasty, v ktorých som podával hlásenia o aikido v Granade našej aikido komunite na Slovensku a v Česku.
Tieto nahrávky začali v minulosti ako interná záležitosť jedného „meta-dojo”, ja som sa iba pripojil na ich vlnu. Potom si kamoš z českých Boskovíc všimol, že ľudia o tom diskutujú, preto sme sa rozhodli zavesiť to verejne na platformu Spotify. Vždy, keď niekto absolvuje seminár v zahraničí a je ochotný nahrať, čo sa na ňom dialo, zverejníme to na tam. Dovolím si povedať, že v rámci našej skupiny sa z toho stal vcelku fenomén, aj vďaka rozmanitosti účastníkov a skvelým editom.
Čím sa líšia tréningy aikido v Španielsku od tých na Slovensku? Bola pre teba dôležitá aj osobnosť učiteľa?
Tréningy sú rozhodne odlišné. Kým u nás je to skôr o technickom prevedení „kata”, v Granade je to skôr o vnímaní a využívaní princípov počas cvičenia „waza”, keď to technické prevedenie je viac rozvoľnené. Samozrejme, jedno nemôže existovať bez toho druhého v nejakej forme, ale dôraz sa kládol skôr na internú ako externú prácu. Jednak to bolo možné vďaka úrovni cvičencov, zároveň vďaka učiteľovi a typu cvičenia, ktorí nasledovali.
Luisov prominentný učiteľ je Endo Sensei, ktorý je jeden z najlepších a najznámejších učiteľov aikido na svete. Vyznačuje sa skôr svojou vnímavosťou a voľnosťou ako aj filozofickým aspektom pri cvičení, čo teda presiaklo aj do Granady, kde pravidelne chodieval. Podobne pôsobí aj Luis, keď sa počas cvičenia drží princípu a snaží sa ho zaobaliť do naratívu, aby ho človeku priblížil.
Môžete si to predstaviť, ako keby ste konfrontovali nejaký problém, ale učiteľ vám nepovie presne, akým spôsobom ho riešiť, ale skôr sa sústredí na principiálne priblíženie riešenia. Zároveň nie je dôležité vyriešiť problém, ako skôr navnímať možné spôsoby riešenia. Osobne mi tento prístup sedí a dáva mi priestor na kreatívnejšiu interpretáciu. Bol som v správnom čase na správnom mieste. Pre mňa je to hlboko inšpiratívny človek.
Druhá časť príbehu bola spomínaná úroveň študentov. Aj v tomto Luis zohráva dôležitú úlohu, pretože dokázal všetkých zjednotiť, minimálne vytvoril na to priestor. Veľmi si ho vážia, čo sa odzrkadľuje na intenzite cvičenia, zručnosti a poctivej práce počas tréningov. Síce trvajú len deväťdesiat minút (na Slovensku sú štandardom 120-minútové tréningy – pozn. red), ale každá minúta je využitá.
Taktiež som vnímal, že ich spôsob cvičenia mal akoby iný farebný odtieň. Neviem, ako by som to inak vyjadril, ale aj keď sa aikido cvičí v čierno-bielom (odev pokročilejšieho cvičenca aikido je biele kimono a čierna hakama – pozn. autorky), tak samotné cvičenie by tak podľa môjho názoru vyzerať nemalo. Čiže namiesto monotónnosti, repetitívnosti a cvičenia bez nasadenia, naopak cvičenie plné energie, ochota odovzdávať a snaha posúvať limity.
Trénovanie aikido a bojových umení všeobecne vyžaduje sebadisciplínu, odolnosť, pokoru, ale aj húževnatosť a vzájomný rešpekt. Všetko sú to vysoko cenené cnosti. Ako to vnímaš z pozície mladého človeka a ako trénovanie aikido ovplyvnilo tvoj charakter?
Myslím, že mnoho týchto princípov som nasledoval už predtým, ako som sa k aikido dostal. Vyrastal som na Pánovi prsteňov, v ktorom sa tieto cnosti prelínali. Vždy ma podobne naplnené príbehy a postavy priťahovali, či už vo filmoch alebo v knihách. Zároveň aj v mojej rodine sa podľa niektorých z nich prirodzene vychováva. Čiže v nejakom zmysle som mal viaceré z tých hodnôt internalizované a boli mi blízke. Preto si myslím, že aikido mi v tomto tiež zapasovalo, bolo to pre mňa prirodzené. Skôr mi otvorilo cestu na ich ďalšie vnímanie a rozvoj.
Časom mi aikido prinieslo do života aj iné princípy, napríklad schopnosť čakať. Niekedy je správne iba počkať, či už pri cvičení alebo aj v živote. Nemusíme byť vždy tí zodpovední a proaktívni, čo však samozrejme neznamená, že by sme mali byť stále len pasívni alebo ľahostajní. S tým súvisí aj schopnosť dôverovať procesu. Ak v niečom zlyháme, je to možno to najlepšie, čo sa mohlo stať. Ideálne sa to už nabudúce nestane a človek tým rastie. Dôverovať procesu a ono to raz príde, ak sme úprimní v tom, čo robíme. A ak nie, tak nás to uprace na správne miesto. Netreba hneď všetko meniť, snažiť sa všetko vyriešiť.
Aikido je predsa len budo a má za cieľ budovanie charakteru a morálneho kompasu. Zvyšok okolo, napríklad cvičenie sú len nástroje. Povedal by som, že tým, ako sa vytráca vplyv náboženstva alebo tradícií, ľudia sa omnoho viac sústredia len na seba. Avšak individuálne na tieto hodnoty prísť nedokážeme. Myslím, že je to aj jeden z dôvodov, prečo v kníhkupectvách vznikla sekcia „self-help”. Snažíme sa prísť na životné vodítka skrz názory iných ľudí, ale tradícia ich už predsa interne obsahuje. Keď sa stratí forma tradície, stratí sa aj vedomie o fundamentálnych hodnotách, preto je dôležité nájsť spôsob, ako ich získať späť – cez náboženstvo, filozofiu, ale napríklad aj cez bojové umenia ako je aikido.
Veľa šikovných mladých sa po skúsenosti s prácou a životom v zahraničí už na Slovensko, žiaľ, nechce vrátiť. Viem, že po návrate na Slovensko zo Španielska si si našiel prácu. Aké sú tvoje dlhodobé plány? Kde vidíš svoju budúcnosť?
Je to obrovská škoda, že mnohí zo Slovenska odchádzajú. Je to zrkadlo toho, čo sa u nás deje, ale je to logické. Už len v susednom Česku sa má človek pomerne lepšie. Mňa to, ale naopak motivovalo zostať. Aj keď som už niečo pocestoval, stále mi Slovensko sedí najviac.
V Granade sa mi trochu otočili priority v tom, čo by som chcel ďalej robiť so svojím životom. Mal som tam možnosť venovať sa intenzívne aikidu, ale čo sa týkalo práce v odbore, možností tam pre mňa bolo veľmi málo. Najmä kvôli tomu, že neviem po španielsky a nemám dlhoročnú pracovnú prax. Určite by som si bol schopný nájsť nejaké brigády alebo prácu v gastro či v cestovnom ruchu, ale nikde by som sa neposunul.
Naopak, začal som intenzívne premýšľať o rodine a o tom, aké je to smutné, že si dnešné páry zakladajú rodiny tak neskoro, pretože si chcú užívať, cestovať alebo iné zbytočnosti. Tento dnešný úbohý individualizmus mi niekedy lezie na nervy. Myslím, že v živote sa toho mnoho otvorí, keď existuje niečo, na čom človeku záleží viac ako na sebe, ako napríklad deti. Myslím, že jediná správna cesta vedie skrz zodpovednosť. Preto u mňa vznikol plán vytvoriť si zázemie, predsa len šťastie praje pripraveným.
Podľa tvojich odpovedí ti cestovanie či pobyt v zahraničí priniesol veľa, no teraz si ho priradil k zbytočnostiam. Okrem toho dôvodov, prečo sa páry rozhodnú mať potomkov neskôr je oveľa viac, napríklad budovanie spomínaného zázemia, ktoré trvá niekedy dlhšie…
Aby človek spoznal seba a keď už sú spolu, aby cítili budúcnosť. Ilúzia, že sa to ešte nedá, čakať ešte na to a na to až potom budem šťastný je nekonečný príbeh. Vždy je to o druhých ľuďoch, nie o veciach naokolo.
Čo aktuálne robíš?
Okrem práce a aikida, učím. Je to niečo, čo ma prirodzene lákalo. Dumal som teda, čo by som mohol učiť a jediné, v čom som aspoň trochu schopný, je programovanie. Pamätám si na našu informatiku na gymnáziu, nebola to žiadna sláva. Učiť na škole by bolo geniálne, ale skĺbiť to s prácou zas zložité.
Úlohu zohrala náhoda. Ako som si hľadal prácu, vybehol mi inzerát lektora informatiky pre deti na školách v rámci firmy, ktorá realizuje okrem iného aj krúžky programovania. Od februára vediem krúžok pre deti druhého stupňa raz za týždeň. Je to ohromujúce. Decká sú neuveriteľné, plné energie a zápalu. Väčšina je naozaj namakaná a iba sa pozerám, čo všetko dokážu. Je to pre mňa balzam na dušu. Potom sa iba spytujem, kde, ale hlavne kedy táto iskra vymizla v nás – dospelých. Máme sa od nich čo učiť.
Ďalším mojim plánom do budúcnosti je dobrovoľníctvo, ktoré ma láka už pár rokov. Ak sa to podarí, rád by som sa angažoval aj v tejto sfére. Najprv sa však potrebujem ustabilizovať v živote. V horizonte dvoch či troch rokov príde ďalšia rozhodovacia fáza, či zostanem v Bratislave, inde na Slovensku, alebo sa niekde načisto vyparím. Viem, že všetko zmení osoba, ktorú náhodne stretnem alebo skôr, že ona nájde mňa.
Kľúčové je dávať pozor a všímať si „náhody”. To mi pripomína báseň „Lost” od Davida Wagonera, ktorá popisuje, čo má človek robiť, ak sa stratí v lese. Píše sa v nej: „Stoj na mieste, stromy pred tebou a kríky vedľa teba stratené nie sú.” Končí sa slovami: „Nehýb sa, les vie kde si, musíš ho nechať, aby ťa našiel.”
Články z rubriky SEBAROZVOJ
Profil autora:
