Považuje za dôležité, aby sa profesii učiteľstva vrátila úcta a vážnosť. Školstvo na Slovensku prešlo v priebehu storočí výraznými zmenami. Od revolučných myšlienok Jána Amosa Komenského, ktorý presadzoval učenie hrou, cez reformy Márie Terézie až po školy ovplyvnené politickými režimami. Etnologičky Kataríny Nádaskej sme sa pýtali, ako vyzerali prvé školy, kto na nich mohol študovať a aké prekážky museli prekonať priekopníci vzdelávania. Nahliadnite do histórie, ktorá formovala školstvo až do dnešnej podoby.
Ako vyzeralo školstvo pred zavedením povinnej školskej dochádzky, čiže pred rokom 1777?
Ak pôjdeme ešte ďalej do minulosti, na území Slovenska už v ranom období existovali školy. Prvá zmienka, ktorú poznáme, pochádza z desiateho storočia a hovorí o kláštornej škole, založenú benediktínmi (mníšske hnutie Katolíckej cirkvi – pozn. red.) pod Zoborom. Školstvo na Slovensku má veľmi hlboké korene, čo samozrejme súvisí aj so vzdelanosťou. Vo veľkej miere sa začalo rozvíjať v stredoveku.
Budovali sa kláštorné, farské a kapitulské školy. Hlavným obsahom vyučovania bolo osvojenie si latinčiny a základov kresťanského učenia. Výučba prebiehala podľa latinského trivia – gramatika, rétorika, dialektika a následne quadrivia, ktoré zahŕňalo aritmetiku, geometriu, astronómiu a hudbu.
Čo bolo ich cieľom?
Cieľom týchto latinských škôl bolo pripravovať najmä chlapcov na cirkevné, ale aj určité štátne pozície. Pokiaľ ide o dievčatá, vzdelanie im v tomto období nebolo dostupné. Humanizmus priniesol individuálne vyučovanie a rozvoj domáceho školstva. V roku 1465 vznikla v Bratislave prvá univerzita – Academia Istropolitana. Bola koncipovaná podľa vzoru jednej z najlepších univerzít vtedajšej doby – univerzity v Bologni. V 15. storočí bola Academia Istropolitana jedinou vysokou školou v Uhorsku.
Aké fakulty táto akadémia poskytovala?
Mala štyri fakulty: artistickú, lekársku, právnickú a teologickú. Keďže na nej vyučovali špičkoví profesori z celej Európy, v neskoršom období už nebolo možné zabezpečiť dostatočné finančné prostriedky na ich platy, a tak univerzita postupne zanikla.
V 16. storočí na Slovensku existovala sieť latinských stredných škôl, ktoré zakladala šľachta, napríklad v Bytči, Hlohovci, Ružomberku, Levoči či Kežmarku. Okrem latinských stredných škôl vznikali aj gymnáziá a elementárne ľudové školy. Na týchto školách sa vyučovalo trivium – čítanie, písanie a počítanie. Zaujímavosťou je, že sa používal materinský jazyk. Hoci slovenčina ešte nebola kodifikovaná, vyučovalo sa v slovakizovanej češtine.
V roku 1635 vznikla Univerzita v Trnave a v roku 1657 Univerzita v Košiciach. Trnavská univerzita mala spočiatku dve fakulty – filozofickú a teologickú, neskôr pribudla aj právnická fakulta. Pri univerzite fungovala aj tlačiareň, v ktorej vychádzali učebnice pre študentov, spisy profesorov, ale aj svetská literatúra. Zaujímavosťou tejto tlačiarne bolo, že okrem latinských diel sa tu tlačili aj spisy a knihy v slovakizovanej češtine.
Existovali vtedy nejaké prijímačky alebo mohol ísť študovať každý, kto si povedal, že sa chce ísť učiť?
Vždy sa študenti vyberali, išlo o akési pohovory, podobné dnešným prijímacím skúškam. Za štúdium sa však platilo, takže chlapci z chudobných rodín si ho nemohli dovoliť. Ak však dostali odporúčanie od svojho učiteľa, že sú šikovní, mohli získať podporu. Dá sa to prirovnať k dnešným nadáciám, pričom vtedy takúto podporu poskytovala najmä cirkev. Vzdelanie sa tak sprístupňovalo chlapcom, ktorí sa následne uplatnili najmä v teologických odboroch. Smery ako právo alebo umenie si študenti museli financovať sami, a preto bol podiel chlapcov z chudobnejších rodín v týchto odboroch veľmi nízky.
Ako zmenil pohľad na školu Ján Amos Komenský?
Komenský urobil zo študentov partnerov. Jeho vplyv na náš výchovný systém bol obrovský a myslím si, že dodnes môže byť inšpiráciou. Jeho základná myšlienka bola, že každé dieťa by malo po šiestom roku života navštevovať materskú školu, potom približne šesť rokov základnú školu, kde by sa učilo v materinskom jazyku, a následne latinskú školu. Okrem nového pedagogického prístupu bol Komenský prvý, kto sa venoval aj znevýhodneným, teda deťom s rôznymi hendikepmi.
Ako prvý v dejinách zaviedol formu vyučovacej hodiny v podobe, akú poznáme dnes. Vyučovanie v trvaní približne 45 minút, po ňom nasleduje prestávka a ďalšia hodina. Jeho myšlienky sa začali uplatňovať najskôr na protestantských školách a neskôr aj na rímskokatolíckych, kde sa do praxe zaviedli viaceré jeho reformy týkajúce sa obsahu, organizácie, foriem a metód vyučovania.
Komenského môžeme úplne smelo nazvať tvorcom novej pedagogiky, pretože vychádzal z úcty k dieťaťu, ktoré sa vzdeláva.Tento pohľad je veľmi vzácny a inšpiratívny aj v súčasnosti.
Aké názory podporoval?
Odmietal tradičný názor, že vzdelávanie má byť založené na mechanickom drile a učení sa textov naspamäť. Namiesto toho presadzoval radosť zo spoznávania a učenie hrou, čo vyjadril aj vo svojej známej knihe Škola hrou.
Hoci je jeho dielo rozsiahle a obsahuje približne 62 spisov, medzi najznámejšie patria Orbis Pictus (Svet v obrazoch), Škola hrou, Šťastie národa a dielo Obecná porada o náprave vecí ľudských. Sú to základné pedagogické diela, ktoré môžu byť inšpiráciou aj pre súčasných pedagógov.
Za veľmi zaujímavý jeho názor považujem práve ten, že škola by sa nemala zameriavať len na rozvoj mysle, ale na rozvoj celého človeka. Učiteľ by mal zostúpiť k žiakovi, pomáhať mu pochopiť učivo a učiť len toľko, koľko je žiak schopný absorbovať v rámci jednej hodiny. Komenský považoval pedagogiku za posvätnú činnosť, pretože zahŕňala vzdelávanie ducha. Zásadne odmietal vyučovanie prostredníctvom fyzických trestov, hnevu, mrzutosti či trpkých slov zo strany učiteľa voči žiakovi. Povedal krásnu myšlienku, že škola by mala byť miestom príjemným, lákajúcim svojím vnútrom aj vonkajším vzhľadom. Hoci v tom môžeme cítiť určitú romantiku, je v tom veľká pravda.
Komenský tiež presadzoval metódu postupného vyučovania – od jednoduchšieho k zložitejšiemu a zdôrazňoval, že vzájomný úctivý vzťah medzi učiteľom a žiakom by mal byť prirodzenou súčasťou vyučovania. Mechanické memorovanie, fyzické tresty, ponižovanie žiakov a nadradenosť učiteľa považoval za veľké prekážky vo výchove a vzdelávaní. Dá sa povedať, že pedagogika od čias Komenského už neobjavila nič také prevratné a preto považujem za dôležité spomenúť ho.
Ovplyvnila školstvo aj Mária Terézia?
Reforma školstva, ktorú zaviedla, bola významná a jej snahou bolo zjednotiť a poštátniť školstvo. Najskôr reformovala rakúske školstvo a neskôr, ako uhorská kráľovná, sa pokúsila o reformu aj v Uhorsku. Jej pokusným králikom bola Trnavská univerzita, kde sa jej to čiastočne podarilo. Významný krok spravila aj tým, že ako prvá začala zakladať odborné školy.
Povinná školská dochádzka bola na Slovensku zavedená v roku 1777 v súvislosti s reformami Márie Terézie. Jej osobitná študijná osnova sa nazývala Ratio educationis a zaviedla povinnú školskú dochádzku v Uhorsku pre deti vo veku 6 až 12 rokov. Deti boli povinné navštevovať školu. Následne bol vydaný Všeobecný školský poriadok, ktorý rozlišoval tri druhy verejných škôl: triviálne školy (základné školy), hlavné školy a normálne školy.
Kto mal podľa reformy zriaďovať školy?
Triviálne školy mali zakladať obce, zatiaľ čo hlavné a normálne školy mali zriaďovať školskí patróni z radov šľachty a mešťanov, ktorí boli donormi školstva. Deti z chudobných rodín nemuseli platiť žiadne poplatky, a to nielen na základných školách, ale ani na vyšších stupňoch vzdelania. O pokračovaní v štúdiu rozhodoval ich prospech.
Triviálne školy sa nachádzali pri sídlach farských úradov alebo kostolov a farár bol zároveň aj učiteľom. Deti sa tu mali naučiť aspoň základy čítania, písania, počítania a základné poznatky z náboženstva.
V mestských školách bolo vyučovanie rozšírené o znalosti potrebné pre remeslá, takže poskytovali určitú predprípravu. Ak sa napríklad chlapec chcel vyučiť za obuvníka, začínal ako učeň, potom sa stal tovarišom a nakoniec majstrom. Samotnú prax vykonával u svojho majstra, ale základné vzdelanie na remeslo získaval už v mestskej škole.
Ako vyzerali školy pre dievčatá a ako fungovali?
Čo sa týka vzdelávania dievčat, situácia bola odlišná. Dievčatá spravidla nemali šancu na vyššie vzdelanie, aj keď boli veľmi šikovné. Výnimkou bola dievčenská škola Notre Dame v Prešporku, založená v roku 1747 rehoľníčkami, kanonistkami svätého Augustína z rádu Notre Dame. Škola mala dve časti: vonkajšiu školu, ktorá bola ľudovou všeobecnou školou pre dievčatá a mohli ju navštevovať aj chudobnejšie dievčatá bez poplatkov a vnútornú školu, ktorá bola internátnou školou pre dievčatá z meštianskych a šľachtických rodín, pričom sa za štúdium platilo.
Táto škola predstavovala veľký pokrok, pretože ako prvá poskytovala dievčatám vyššie vzdelanie. Mária Terézia ju dokonca niekoľkokrát navštívila a osobne sa zúčastnila na skúškach žiačok z oboch typov školy. Napriek tomu, že škola poskytovala širšie vzdelanie, dievčatá sa tam učili aj praktické predmety, ako bolo vyšívanie, ručné práce, základy varenia a správy domácnosti. Tieto zručnosti boli v tom období pre dievčatá považované za dôležité.
Koho považujete za priekopníčky ženského vzdelávania. Nájdu sa aj ženy?
Je zaujímavé, že sme mali viacerých priekopníkov vo vzdelávaní, no väčšinou to boli muži, ako napríklad Matej Bel, Samuel Tešedík či Daniel Lehotský. Matej Bel bol rektorom mestskej školy v Banskej Bystrici a neskôr rektorom lýcea v Bratislave. Venoval sa najmä rozvoju vlastivednej geografie a zároveň aj podpore nemčiny a slovenčiny ako jazykov.
Pokiaľ ide o ženy, ťažko hovoriť o priekopníčkach v tom istom zmysle, no jednou významnou postavou bola grófka Mária Terézia Brunšvíková, zakladateľka materských a dievčenských škôl. Narodila sa v Bratislave v roku 1775 a ako prvá prišla s myšlienkou, že vzdelávanie by malo byť poskytované už najmenším deťom, niečo ako dnešné jasle. Nazývala to detské opatrovne a otvorila ich sieť po celej monarchii, vrátane Uhorska.
Okrem toho založila aj prvú dievčenskú priemyselnú školu v Uhorsku, čo bol veľký krok smerom k odbornému vzdelávaniu žien. Myšlienku detských opatrovní síce nevymyslela sama, ale keďže cestovala po Európe, inšpirovala sa systémami predškolskej výchovy vo Francúzsku a Anglicku. Tieto poznatky prispôsobila domácim podmienkam a otvorila opatrovne v Bratislave, Banskej Bystrici či Trnave. Vytvorila tak unikátny systém predškolskej výchovy, ktorý sa stal vzormi pre ďalšie krajiny. Zaujímavé je, že jej vlastné pedagogické myšlienky sa neskôr stali inšpiráciou pre celú Európu.
Brunšvíková tiež nahradila pojem vyučovanie slovom zábava, čím nadviazala na Komenského koncept „škola hrou“. Cieľom opatrovní bolo nielen vzdelávanie, ale aj výchova a kultúrne pozdvihnutie detí. Dôležitou súčasťou jej práce bolo aj vzdelávanie budúcich učiteľov. Aj keď v opatrovniach pôsobili spočiatku najmä muži, postupne sa začala zasadzovať o vzdelávanie a zapojenie žien do pedagogiky. Založila preto kurzy pre vychovávateľky, čím prvýkrát umožnila ženám vzdelávať sa a pôsobiť ako učiteľky.
Čo sa učili deti v opatrovniach?
Hoci mali vyučovanie, prebiehalo hravou formou. Obsahovalo napríklad hláskovanie a základnú náuku o jazyku, biblické dejiny a prírodopis, základy remesiel, ako navíjanie priadze, šitie, pletenie či navliekanie korálikov, kreslenie do piesku a na bridlicové tabuľky, prechádzky do prírody, ktoré slúžili ako hodiny prírodopisu, telocvik, vtedy nazývaný cvičenie obratnosti, kde sa deti učili skákať, behať či hádzať loptičky.
Okrem toho boli deti vedené k upratovaniu a hygiene. Mali aj jednotné oblečenie, podobné dnešným školským uniformám, a učili sa o dôležitosti čistoty, napríklad o pravidelnom umývaní rúk a tváre.
Mária Terézia Brunšvíková zasvätila celý svoj život rozvoju predškolských a školských zariadení. Zomrela vo veku 86 rokov, no jej dielo pokračovalo. V roku 1891 vyšiel zákon, ktorý ukladal mestám a obciam povinnosť zakladať materské školy, nazývané ovody. Zároveň bol vytvorený inštitút na prípravu učiteliek pre predškolské zariadenia. Prvý takýto kurz, nazývaný preparandium, zriadila samotná Brunšvíková už v roku 1842, a práve zákon z roku 1891 umožnil ich rozšírenie.
Ovplyvnilo školstvo jednotlivé režimy, ktoré boli na našom území?
Keď vznikla prvá Československá republika, pomery v slovenskom školstve sa výrazne zlepšili, pretože jednou z hlavných priorít nového štátu bolo vybudovanie slovenského školstva. V období Uhorska, najmä koncom 19. a začiatkom 20. storočia, zasiahli školstvo silné maďarizačné zákony, ktoré výrazne obmedzili používanie slovenčiny vo vzdelávaní. Preto bolo po vzniku republiky nevyhnutné vybudovať národné slovenské školstvo prakticky od základov. Keďže slovenských pedagógov bolo málo, predstavitelia štátnej moci na Slovensku požiadali o pomoc českých učiteľov a profesorov. V novom štáte sa postupne rozvíjali školy všetkých stupňov – od základných cez stredné až po vysoké školy.
Veľkým prínosom bolo, že sa vyučovalo v slovenčine a budovala sa sieť škôl, ktorá umožňovala deťom postupne získavať základné, stredné aj vysokoškolské vzdelanie. Zaujímavým míľnikom v školstve bol rok 1922, keď vznikol Malý školský zákon, ktorý predĺžil povinnú školskú dochádzku na osem rokov, rozšíril sieť materských škôl – detských opatrovní a ľudových škôl. Zároveň zaviedol štátne školy ako základ školského systému, hoci zo začiatku existovali aj cirkevné a súkromné školy.
Od koľkých rokov mohli deti tieto školy navštevovať?
V materských školách sa vzdelávali deti od troch do šiestich rokov, zatiaľ čo v ľudových školách začínali sedemroční žiaci a absolvovali povinnú osemročnú školskú dochádzku. Okrem ľudových škôl vznikli aj meštianske školy, ktoré boli trojročné a do ktorých postupovali žiaci po ukončení piateho ročníka ľudovej školy. Fungovali tiež cirkevné a rehoľné gymnáziá, ktoré patrili medzi stredné školy, ako aj učiteľské ústavy na prípravu budúcich pedagógov. Počas prvej republiky boli gymnáziá výberovými školami, do ktorých sa žiaci prijímali na základe prísnych prijímacích skúšok. Gymnázium bolo určené najmä pre najlepších žiakov, v ktorom boli skúšky pomerne náročné.
Do roku 1939 u nás existovali rôzne typy gymnázií – klasické gymnáziá, reálne gymnáziá, reformné reálne gymnáziá a reálky. Gymnáziá boli osemročné a delili sa na dve časti, pričom prvé štyri ročníky tvorili spoločný základ s jednotným vyučovacím plánom pre celé Slovensko a piaty až ôsmy ročník predstavoval špecializovanú vetvu podľa typu gymnázia, teda buď klasického alebo reálneho.
Čo sa zmenilo od roku 1939 potom, počas Slovenského štátu?
Počas prvej Československej republiky sa výrazne rozvíjali aj vysoké školy. V roku 1919 vznikla v Bratislave Československá štátna univerzita, kde sa vyučovalo po slovensky a po česky. Dostala názov Univerzita Komenského. Je to naša najstaršia univerzita, ktorá funguje dodnes. Jej prvými fakultami boli lekárska, právnická a filozofická fakulta, pričom neskôr, na konci 30. rokov 20. storočia, pribudli aj prírodovedné odbory.
Z odborných škôl mala veľký význam Banská akadémia v Banskej Štiavnici, ktorú založila Mária Terézia. Aj keď sa nazývala Banská akadémia, v skutočnosti išlo o vynikajúcu technickú univerzitu, ktorá sa od svojho založenia v roku 1762 zameriavala na banský priemysel, geológiu a metalurgiu. Po roku 1939, keď vznikol Slovenský štát, bolo školstvo výrazne poznačené ideológiou vtedajšieho režimu. V tomto období sa na školách, vrátane štátnych, zvýšil vplyv katolíckej cirkvi a dominantnú úlohu zohrávala výučba náboženstva.
Už aj počas prvej Československej republiky boli školy ideologické? Vládla na nich napríklad idea Čechoslovakizmu…
Idea čechoslovakizmu mala pôvodne veľmi pozitívny charakter a jej cieľom bolo zomknúť český a slovenský národ. Po zániku prvej Československej republiky a vzniku Slovenského štátu sa však situácia v školstve výrazne zmenila, pričom štátne školy boli silne klerikalizované (úsilie cikrvi o vplyv na politický život a verejnú moc – pozn. red.). V roku 1939 bola zavedená školská reforma, ktorá viedla k zrušeniu rôznych typov gymnázií a ich zjednoteniu pod názvom Gymnázium. Na Univerzite Komenského vznikli nové fakulty, napríklad fakulta telovýchovy a prírodovedecká fakulta. V roku 1940 boli v Bratislave založené Vysoká škola technická a Vysoká škola obchodná. Počas posledných rokov vojny, v roku 1944, vydala Slovenská národná rada nariadenie o poštátnení všetkých škôl, čo znamenalo úplnú jednotnosť školstva – od materských škôl až po vysoké školy a zánik súkromných či cirkevných vzdelávacích inštitúcií.
V roku 1948 bol prijatý prelomový zákon o jednotnej škole, ktorý priniesol výrazné obsahové a ideologické zmeny v duchu komunistickej ideológie. V 50. rokoch sa školstvo dostalo pod silný ideologický tlak – od učiteľov sa vyžadovalo členstvo v komunistickej strane. Reforma v roku 1948 zaviedla 9-ročnú povinnú školskú dochádzku, ktorá bola v roku 1953 skrátená na osem rokov, no v roku 1960 bola opäť predĺžená na deväť rokov. Táto situácia sa menila až do 70. rokov, keď žiaci mohli odchádzať na strednú školu už po ôsmom ročníku, hoci stále existoval aj deviaty ročník. V roku 1976 bol vyhlásený program povinnej desaťročnej školskej dochádzky, ktorá zahŕňala osemročnú základnú školu a následne povinné pokračovanie na strednom odbornom učilišti, strednej odbornej škole alebo gymnáziu.
Fungovali aj odborné školy?
V 70. a 80. rokoch boli populárne učňovské odbory. Delili sa na dvojročné bez maturity, trojročné bez maturity a štvorročné odbory s maturitou. Zároveň sa rozvíjala sieť odborných škôl, ktoré pripravovali technikov a stredné odborné kádre. Gymnáziá boli výberovými školami a pripravovali študentov na vysokoškolské štúdium. V tomto období boli obľúbené klasické učňovské odbory ako murár, čašník, kaderníčka, kozmetička či predavačka, pričom študenti si mohli dodatočne doplniť vzdelanie a získať maturitu. Popri učňovských odboroch sa rozvíjala aj sieť stredných odborných škôl, ktoré pripravovali kvalifikovaných pracovníkov pre rôzne technické a hospodárske odvetvia.
Aké boli najväčšie výzvy učiteľov v minulosti a ako sa ich postavenie menilo?
Učiteľ patril na vidieku spolu s notárom a farárom k takzvanej dedinskej inteligencii alebo honorácii a tešil sa veľkej úcte zo strany detí aj rodičov. Napriek tomu jeho finančné ohodnotenie nebolo dostatočné, najmä ak išlo o mladých slobodných učiteľov, ktorí práve nastúpili do služby. Ich plat bol veľmi nízky, a preto si museli pomáhať rôznymi spôsobmi.
Na vidieku sa napríklad praktizovalo vinšovanie na Sviatok svätého Blažeja, počas ktorého žiaci chodili po domoch a zbierali pre svojho učiteľa peniaze a naturálie ako masť, klobásy či slaninu, aby mal z čoho žiť. Tento zvyk, známy ako „blažejacia“ alebo „blažejkovanie“, fungoval v niektorých obciach až do roku 1914. Podobná tradícia bola typická aj pre Sviatok svätého Gregora, keď sa v oblastiach ako Horná Orava či Novohrad organizovali takzvané “gregorácie”, pri ktorých sa pre učiteľov zbierali hlavne potraviny ako fazuľa, bôb, šošovica či zemiaky, aby mali zásoby na zimu.
Aký bol učiteľský plat?
Plat učiteľov bol na konci 19. storočia veľmi nízky, v tom období dostávali ročne iba 37 zlatých. Mnohí si privyrábali ako organisti v kostoloch, no aj tak ledva vyžili, najmä ak už mali rodinu. Počas prvej Československej republiky platy učiteľov neboli jednotné a tvorili ich viaceré zložky – základný príjem vyplácaný mestom alebo obcou a poplatky za rôzne služby či príspevky od žiakov, ktoré sa líšili v závislosti od školy. Aj v tomto období časť mzdy dostávali učitelia v naturáliách a slobodní učitelia často jedávali u farára alebo v evanjelických rodinách. Zmluvy s učiteľmi sa uzatvárali len na jeden rok, takže po skončení školského roka mohol učiteľ odísť alebo ho obec už neobnovila. Ak bol učiteľ obľúbený a schopný, obec či mesto mohlo požiadať o zvýšenie jeho platu alebo naturálnej mzdy, aby si ho udržali.
Janko Borodáč, zakladateľ slovenského profesionálneho divadla, ktorý pôvodne pôsobil ako učiteľ, vo svojich spomienkach uvádza, že jeho základný plat od obce bol len šestnásť korún mesačne, pričom zvyšok mu mal vyplácať štát. Štátna podpora však často meškala celé mesiace, a preto boli učitelia odkázaní na naturálie od miestnych obyvateľov – chlieb, maslo, mlieko či vajcia, vďaka ktorým prežili. Viaceré spomienky učiteľov z tohto obdobia, ako napríklad tie od Jelenického, dokumentujú, aké ťažké boli prvé roky učiteľskej kariéry, a ukazujú, že učiteľský život nebol vždy jednoduchý ani radostný.
Ako školstvo vnímali rodičia detí?
Pre rodičov na vidieku znamenalo dodatočné výdavky, napríklad na obuv či školské potreby. Preto sa školská dochádzka často sústreďovala na zimné obdobie, keď bolo menej práce na hospodárstve, a deti sa aspoň naučili základné zručnosti, ako čítanie, písanie či podpisovanie. Napriek týmto výdavkom si ľudia na vidieku učiteľa veľmi vážili a nechali si od neho poradiť aj v praktických veciach. Vo všeobecnosti boli vzťahy medzi rodičmi a učiteľmi na vysokej úrovni a učitelia sa tešili veľkej úcte zo strany žiakov aj študentov. Hoci vysokoškoláci občas vyvádzali rôzne lapajstvá, platilo, že čo povedal profesor, malo váhu a bolo rešpektované.
Kedy prišla zmena pohľadu na učiteľov?
Zmena v postojoch voči učiteľom začala byť badateľná až koncom 80. rokov 20. storočia a výrazne sa prehĺbila po roku 1989. Počas socializmu malo slovo učiteľa v škole veľkú váhu. Ak dostal žiak poznámku alebo trest, rodičia to väčšinou nekomentovali, na rozdiel od súčasnosti, keď sa mnohí rodičia stavajú na stranu svojich detí a učiteľov kritizujú. Aj keď oficiálne fyzické tresty v školách neboli povolené, v praxi sa ešte vyskytovali – napríklad bitie trstenicou, postavenie do kúta či údery pravítkom po ruke. Dnes by takéto metódy vyvolali veľký odpor zo strany rodičov, čo ukazuje, ako sa vzťah medzi učiteľmi a rodičmi postupne menil.
Po roku 1989 sa síce školstvo demokratizovalo a pribudli súkromné a cirkevné školy, no zároveň sa oslabila autorita učiteľov. Mnoho rodičov dnes očakáva, že škola sa postará o výchovu ich detí, no zároveň neakceptujú kritiku ich správania.
Ovplyvňuje školstvo aj to, že ich väčšinou učia ženy?
Áno, jedným z problémov je vysoká feminizácia školstva, ktorá sa začala už počas socializmu. Mužských učiteľov bolo málo, často sa vyskytovali len medzi telocvikármi či učiteľmi zemepisu. Po roku 1989 sa tento trend ešte prehĺbil a školstvo sa stalo prevažne ženskou profesiou, čo spôsobilo, že deťom od základnej školy chýbal mužský vzor pedagóga. Až v posledných rokoch sa situácia mierne mení a medzi učiteľmi pribúdajú mladí muži, ktorí sa tejto profesii venujú s nadšením a stávajú sa skvelými pedagógmi.
Existujú nejaké historické prvky, ktoré by mohli byť užitočné aj v dnešnom školstve?
Jedným z príkladov je genialita Komenského v oblasti pedagogiky. Po roku 1989 bolo slovenské školstvo stále na veľmi dobrej úrovni – základné, stredné aj vysoké školy poskytovali kvalitné vzdelanie, hoci bolo potrebné odstrániť ideologické prvky socializmu. V 90. rokoch sa však začali objavovať vážne problémy, ktoré sa dodnes neriešia systematicky. Dlhodobo sa hovorí o potrebe reformy školstva, ktorá by zohľadnila moderné pedagogické prístupy, no jej realizácia sa zatiaľ posúva. Niektoré školy sa síce snažia zavádzať inovatívne metódy, no v praxi existujú aj špecifické výzvy, napríklad práca so sociálne slabšími deťmi či s rómskou komunitou. Na Slovensku stále existujú oblasti, kde dochádza k segregácii rómskych detí v školách, čo predstavuje dlhodobý problém a výzvu pre vzdelávací systém.
Kedysi sa kládol dôraz na memorovanie, má to zmysel aj v dobe internetu, technológií a umelej inteligencii?
Niektoré základné formy memorovania sú v procese vzdelávania nevyhnutné, najmä pri osvojovaní si písania a čítania či pri základných početných operáciách. Už v predškolskom veku sa deti učia básničky, čím si trénujú pamäť a rozvíjajú mozog. Memorovanie teda zohráva dôležitú úlohu, najmä v raných fázach vzdelávania. No už na druhom stupni základnej školy a neskôr na strednej škole je nevyhnutné podporovať kritické myslenie. Jedným z najväčších problémov dnešnej mládeže je čítanie s porozumením, čo výrazne ovplyvňuje ich schopnosť analyzovať a hodnotiť informácie.
Prečo je kritické myslenie dôležité?
Tvorivé a kritické myslenie sú kľúčové nielen pri štúdiu na základnej či strednej škole, ale aj na vysokej škole. Napríklad v oblasti práva si študenti síce musia osvojiť určité množstvo faktov, no rovnako dôležité je vedieť tieto poznatky aplikovať a samostatne premýšľať. Pozitívnym trendom je, že mnohé školy sa snažia odkloniť od bezduchého memorovania a vedú deti k riešeniu úloh prostredníctvom kritického myslenia. Jeho rozvoj je nevyhnutný, pretože v súčasnej spoločnosti čelíme obrovskému množstvu dezinformácií, ktoré sú úspešné práve preto, že mnohí ľudia, nielen deti, ale aj dospelí, nemajú dostatočne rozvinutú schopnosť kriticky analyzovať prijímané informácie.
Akými metódami môžu učitelia podporovať kritické myslenie u žiakov?
Každý pedagóg má v rámci svojho predmetu predpísané učivo, ktoré musí so žiakmi prebrať. No zároveň má priestor na to, aby ich viedol ku kritickému mysleniu – či už prostredníctvom čítania literatúry, riešenia konkrétnych príkladov, alebo rôznych náučných hier, ktoré podporujú pochopenie učiva a jeho aplikáciu v praxi.
Na Slovensku máme pomerne veľa mladých pedagógov, ktorí sa o tento prístup aktívne snažia, a mnohým z nich sa to aj darí. Ich cieľom nie je len odovzdávať informácie, ale rozvíjať u žiakov schopnosť samostatne myslieť, analyzovať a prepájať získané poznatky so skúsenosťami z reálneho života.
Akú úlohu zohrávala rodina, najmä starší súrodenci a starí rodičia, vo vzdelávaní detí?
V minulosti bolo bežné, že staršie deti učili mladších súrodencov, keďže sa o nich zároveň aj starali. Veľkú úlohu zohrávala aj staršia generácia – starí rodičia, ktorí odovzdávali múdrosť cez rozprávanie príbehov a rozprávok. Ľudové rozprávky mali vždy hlboký morálny a mravný odkaz, ktorý pomáhal deťom rozlišovať dobro od zla.
Tento prenos hodnôt bol podporený aj spôsobom bývania – v minulosti žili rodiny často viacgeneračne pod jednou strechou, čo dnes už nie je bežné. Napriek tomu je dôležité udržiavať kontakt medzi generáciami, pretože staršia generácia má mladšej stále čo odovzdať – nielen vedomosti, ale aj životné skúsenosti a hodnoty.
Máte pocit, že funguje tento model aj dnes alebo sa to začína otáčať?
Mnohé základné školy sa snažia sa prepájať generácie prostredníctvom rôznych programov pre seniorov alebo spoločných aktivít. Takéto iniciatívy pomáhajú nielen pri učení, ale aj pri budovaní vzájomnej úcty a rešpektu medzi mladšími a staršími
Čo považujete za najväčší prínos histórie školstva pre súčasné vzdelávanie?
História nás môže veľa naučiť, a to platí aj pre školstvo. Hoci sme sa teraz venovali len úzkemu výseku, je zrejmé, že naše školstvo má hlboké korene a tradíciu, na ktorú môžeme nadviazať. Vzdelanie bolo vždy cenené, aj keď ľudia nemali veľa peňazí, snažili sa zabezpečiť, aby najmä chlapci získali vzdelanie (u dievčat to prišlo neskôr). Platila ľudová múdrosť, že majetok môže pominúť, ale vedomosti a vzdelanie ostávajú, pretože ich človeku nikto nevezme.
Slovenské dejiny školstva sú bohaté a máme množstvo vynikajúcich pedagógov, o ktorých by sa dalo ešte dlho hovoriť. Zároveň je však dôležité opäť vrátiť profesii učiteľa úctu a vážnosť, od základných až po vysoké školy. Učitelia by mali byť vzorom, etalónom morálky a mravnosti, pretože práve dobré príklady priťahujú a inšpirujú ďalšie generácie.
Tento rozhovor vznikol vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom a Nadácii ZSE.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
