Tajomstvo svojich židovských koreňov odhalila nečakane a vzdelanie získavala v utajení kvôli socialistickému režimu. Ditta Trindade Dolejšiová vyrastala v Alžírsku. Od mladosti sa pohybovala medzi rôznymi kultúrami a režimami, čo ju naučilo vidieť svet v širších súvislostiach. Dnes je vedúcou podpory a inovácií globálneho vzdelávania v organizácii GENE (Global Education Network Europe), ktorá združuje viac než 50 ministerstiev a 25 agentúr z celej Európy. Pýtali sme sa jej, ako sa formovala jej identita, a prečo verí v silu mladých ľudí meniť svet. Prečítajte si rozhovor so ženou, ktorá sa cíti doma na celej planéte.
Ditta, si Bratislavčanka, ale tvoj životný príbeh sa spája s mnohými ďalšími krajinami sveta. Aké bolo tvoje detstvo?
Narodila som sa v Bratislave. Keď som bola malá, naša rodina odišla do Alžírska. Otec je architekt. V roku 1982 sme sa presťahovali do epicentra zemetrasení mesta Chlef, kde pracoval ako urbanista, keďže toto mesto bolo úplne zničené zemetrasením dva roky predtým. Európske krajiny sa podieľali na výstavbe bezpečných proti-seizmických obydlí a ľahkých konštrukcií. Žili sme v štvrti vybudovanej talianmi Hassania v polystyrénovom dome so škridlovou strechou. Keby spadli steny, nikomu sa nič nestane. V tom čase žila v Alžírsku pomerne veľká československá komunita – lekári, zverolekári, inžinieri a architekti.

Tvoja rodina však v sebe tiež skrýva rôznorodosť, ktorá bola pre teba dlho tajomstvom, kedy si sa dozvedela, že máš židovské korene?
Komunita Čechoslovákov aj Poliakov, ktorí žili v Alžírsku, bola rôznorodá. V mojej rodine sa prechovával strach z antisemitizmu zakorenený z vojny a povojnových čias. O židovstve som nevedela, až keď som sa tam naučila nadávať do židov. Jedného dňa – mohla som mať deväť alebo desať rokov – som doma povedala: „To je taký Žid“. Vtedy mi moja mama, so slzami v očiach, prezradila a vysvetlila mi, že aj ja som Židovka a moji predkovia sú preživší holokaustu. Dovtedy som netušila, že sme Židia. Teda jedna strana mojej rodiny, po otcovi, bola katolícka a agnostická a druhá strana židovského pôvodu, ale o tom sa pred deťmi vôbec nerozprávalo. U nás doma sme oslavovali rôzne tradície, aj také, aj onaké a niekedy si ich aj prispôsobili podľa toho, čo bolo vhodné. Dôležité bolo oslavovať a tešiť sa spoločne.

Navštevovala si v Alžírsku miestnu školu?
Boli tam alžírske školy, kde sme mohli chodiť, ale vyučovanie bolo v arabčine. Zo začiatku sme chodievali na hodiny francúzštiny v arabčine. Nemali nás tam veľmi radi, lebo sme „vyrušovali” – snažili sme sa medzi sebou komunikovať, čo ten učiteľ asi hovorí. Neskôr sme sa presťahovali do iného mesta, kde už bola francúzska škola.
Do tej ste mali za socializmu zakázané chodiť, ako ste sa vzdelávali?
Počas socializmu bolo zakázané navštevovať zahraničné školy a slovenská škola tam nebola. Povinnosťou bolo učiť sa doma s rodičmi, a potom raz za pol roka sme robili skúšky na ambasáde. Zhodou okolností sme mali šťastie, že v tejto komunite mnohí Česi a Slováci, ktorí tam vtedy žili, mali deti v školopovinnom veku a všetci sme francúzsku školu navštevovali tajne. Nemalo sa o tom vedieť, lebo bol by to dôvod okamžitého návratu do Československa.

Aká bola francúzska škola?
Neviem, či poznáš francúzsky systém, ale v malej komunite to fungovalo ako malotriedka – od prípravky až po začiatok druhého stupňa (šesť až pätnásť rokov) sme boli všetky ročníky v jednej spoločnej triede. Bolo nás asi 20 – 25 a mali sme úžasnú učiteľku.
Dávala nás do skupín podľa kompetencií, nie podľa toho, aký si ročník. Keď ti išla matika, tak ťa dala do skupiny s o rok staršími žiakmi. Bola som naučená na veľmi praktické vyučovanie. Raz za rok sme robili aj palacinky. V triede s nami pobýval aj papagáj a učiteľkin pes. Mala som tam kamarátov Alžírčanov, ale aj Francúzov a deti z Čiech a Slovenska.

Keď sa na svoje detstvo pozeráš spätne, v čom bol pre teba tento stret s inou kultúrou, normami a kontextom dôležitý?
Určite to bol veľmi silný zážitok. Od piateho do desiateho roku života som v podstate zažila tri rôzne režimy – československý socialistický, rozvojovú krajinu – Alžírsko, kde sme mali tečúcu vodu necelé dve hodiny za deň, kvôli nedostatku vody a jej zlému hospodáreniu. Videla som tam chudobu, aj veľkopočetné a viacgeneračné rodiny.
Tretí režim som zažila, keď sme cestovali domov cez západnú Európu. Išli sme loďou z Alžírska do Marseille a odtiaľ sme cestovali autom. Videli sme, že existuje aj ďalší, iný svet. Veľmi ťa to poznačí, keď od malička vidíš a nacítiš rozličné svety a životné podmienky ľudí v rámci jednej krajiny, a ešte iný spôsob života v krajinách Európy. Vnímala som, že existuje aj niečo iné. Keď si v spoločnosti, ktorá o tom nevie, že niečo také existuje a žije jednou pravdou, tak na jednej strane máš súcit a solidaritu, a zároveň je niečo v tebe oveľa slobodnejšie, lebo vieš, že sa to dá robiť aj inak.


Aké to bolo, keď si sa v roku 1987 vrátila do Bratislavy a nastúpila do piateho ročníka?
Ťažké v mnohých ohľadoch. Škola na Slovensku bola o tom, že sme boli učení opakovaním a učením sa naspamäť. Keď zažiješ, že sa dá naučiť aj inak – nemusíš len memorovať, vyformuje ťa to do toho mať na všetko minimálne dva pohľady. Rozšírilo mi to obzor. V Alžírsku som vyrastala vo veľmi zmiešanej a multikultúrnej komunite a na Slovensku boli kultúrne normy a stereotypy v niečom oveľa prísnejšie a musela som si na ne zvykať.
Počas komunizmu bolo všetko tabu. Autocenzúry a cenzúry bolo veľmi veľa a o ničom sme nemohli rozprávať – ani o židovstve, ani o tom, že som chodila do francúzskej školy v Alžírsku, ani o tom, že viem po francúzsky. V tom čase som po francúzsky vedela lepšie ako po slovensky. V škole som hrala na gitare „Krylovky“ (pesničky od českého pesničkára a básnika Karla Kryla – pozn. red.) Neuvedomila som si, že to bolo zakázané, lebo v Alžírsku sme ich počúvali. Dostala som dvojku zo správania.
Po revolúcii si študovala v Prahe a magisterské štúdium si absolvovala na univerzite v Amsterdame. Pracovala si v Portugalsku, neskôr si strávila deväť rokov v Brazílii a teraz si opäť na Slovensku. Aká je tvoja identita, keď sa ťa niekto spýta, kto si?
Predovšetkým človekom a ženou, to je základ. Keď si zoberieš klasický model v interkultúrnom vzdelávaní – model prerezanej cibule, kde sú rôzne vrstvy, tak vonkajšie vrstvy sa menia prostredím, kde žijem. Keďže som na Slovensku už desať rokov, moja slovenská identita je silnejšia v tom zmysle, že viem rozprávať plynulo po slovensky aj na profesionálne témy a som viac napojená na slovenský kontext.
Zároveň mám v sebe akýsi vnútorný kompas a môj priestor je definovaný zemeguľou. V mojom bytí obsiahnem celý svet. Aj keď som nebola na všetkých kontinentoch, ale to cítenie je naozaj globálne. Cítim sa byť napojená na ľudí a na Zem v celostnosti.
To, čo sa tvojím životom vinie nepretržite je práca s mládežou. Ako si sa k nej dostala?
V mládežníckych organizáciách pracujem v podstate od svojich pätnástich rokov. Začala som v Únii židovskej mládeže, ktorá sa obnovila po revolúcii. Potom som pokračovala aj na medzinárodnej úrovni. V roku 1995 ma veľmi poznačila veľká kampaň Rady Európy proti rasizmu, antisemitizmu, xenofóbii a intolerancii. Bola som tam jednou z mladých animátoriek – nemala som ani osemnásť rokov.
Odvtedy som nabehla na európsku prácu s mládežou – rôzne školenia, semináre a tak ďalej. Tým som žila popri škole. Nech už som žila v ktorejkoľvek krajine, ponorila som sa do sveta mládežníckych organizácií v Prahe, neskôr v Amsterdame a Brazílii. Vďaka tomu som sa dostala k medzinárodným vzťahom v praxi. Či už je to interkultúrny dialóg, vzdelávanie o ľudských právach, alebo práca s konfliktami. Jednou vecou bolo študovať to na akademickej teoretickej úrovni, no vďaka mládežníckym organizáciám som to žila aj v praxi.
Moja prvá práca bola v Prahe, kde som robila pre Nadáciu Fórum 2000. Tú v 90. rokoch založil prezident Václav Havel s Elie Wieselom ako dialóg o tom, čo prináša globalizácia. V rámci nej sme budovali študentskú časť, aby sme do týchto tém pritiahli aj mladých ľudí. Bolo to úžasné, dalo nám to možnosť spoznať mladých ľudí z celého sveta. Takisto viesť dialóg s rôznymi významnými osobnosťami, od bývalého prezidenta Juhoafrickej republiky Wilhelma de Klerka, Dalajlámu, až po Hillary Clinton. Mali sme možnosť zažiť rôznorodé a niekedy aj protirečivé politické, kultúrne osobnosti, ktoré viedli dialóg o globalizácii.
Na prvom fóre som bola prizvaná, aby som bola súčasťou inter-religiózneho dialógu, ktorý viedol prezident Václav Havel. Zastupovala som mládež. Bolo veľmi zaujímavé a formatívne viesť dialóg s náboženskými lídrami alebo osobnosťami, ktoré vtedy viedli medzinárodné vzťahy.


Ako by si pätnásť ročnému tínedžerovi vysvetlila, čo je to globálne vzdelávanie?
Najprv by som sa ho spýtala, čo ho zaujíma a čo ho trápi na tomto svete. Na základe jeho odpovedí by som sa mu to snažila objasniť. Možno je napríklad frustrovaný, že nemôže ísť lyžovať, lebo už nie je dostatok snehu, vtedy by som poukázala ako klimatické zmeny ovplyvňujú aj jeho. Možno by mi povedal, že ho trápi, veľká nenávisť v spoločnosti, alebo že zažil šikanu. Cez tieto pocity by som mu vysvetlila, že globálne vzdelávanie je o tom, že sa naučí chápať súvislosti medzi tým, ako žije a ako to súvisí so zvyškom sveta. Prepojila by som jeho vnútorné pocity s dianím vo svete a poukázala na to, ako je to všetko prepojené.
Globálne vzdelávanie má niekoľko definícií. Dá sa obsiahnuť v jednej vete?
Obľubujem poslednú dublinskú definíciu, ktorá hovorí, že globálne vzdelávanie sa nás dotýka a otvára nám myseľ, oči a spôsob, ako vidíme svet. Otvára tiež naše srdcia k niečomu novému – k rozmanitosti a chápaniu iných realít. Je tam prepájanie ľavej a pravej hemisféry. Na jednej strane kreativita a vytváranie niečoho nového, na druhej strane kritické myslenie a hlbšie počúvanie a porozumenie, ako chápať veci v súvislostiach.
Čo je pre mňa veľmi podstatné je aj možnosť transformácie. Chceme porozumieť svetu preto, aby sme s problémami a výzvami mohli niečo urobiť. Verím v silu kolektívu. V dnešnej dobe individualizmu nám chýba sila. Keď dáme ruky spolu a nájdeme spoločný zámer zmeniť svet, vznikne kritická masa, ktorá posilňuje, dodáva odvahu a chuť meniť svet k lepšiemu.
Samozrejme, sú aj sily, ktoré sa snažia robiť presný opak. Keď si nepodáme ruky a nebudeme spolupracovať, strácame sa všetci. Prehlbujú sa rozdiely, prekvitá polarizácia a nenávisť, darí sa falošným informáciám a šíri sa spoločenská kríza a paralýza. Pri tomto niektoré skupiny profitujú a väčšina trpí.
Prečo je podľa teba dôležité zapájať mladých ľudí do snahy meniť svet k lepšiemu?
Podľa mňa veľa mladých do tejto snahy zapojených už je. Mladí ľudia majú svoje sny a predstavy o tom, ako chcú žiť. Každá generácia sa chce mať lepšie ako ich rodičia. Veľa mladých ľudí, aj na Slovensku, má túžbu zažiť niečo iné a robiť veci inak.
Ide o to, ako ich prepojiť, aby dokázali robiť veci inak a lepšie. Ako pracovať na svojich cieľoch a snoch spoločne. Ako ich naučiť, že ak aj majú rozličné názory, neznamená to, že sa musia pohádať a nebaviť sa spolu. Dá sa to aj inak. Treba veľmi posilňovať mäkké zručnosti mladých ľudí. Myslím si, že mládežnícke organizácie na Slovensku v tomto robia veľkú službu, ale aj neziskovky – Živica, Človek v ohrození, PDCS a veľa ďalších organizácií, ktoré učia, ako prinášať zmeny participatívne, hravo, ako viesť dialóg, aby snaha mladých mala hlavu a pätu, aby sa chápalo, prečo a načo sa o týchto veciach bavíme. A toto treba dostať u nás do škôl. Robí sa na tom, ale je to dlhý proces.


Ako by vyzerala ideálna škola, ktorá integruje globálne vzdelávanie do svojej výučby?
Podľa mňa zopár takých škôl máme aj na Slovensku. Je to škola, kde je rôznorodosť rešpektovaná a ktorá rešpektuje celý cyklus udržateľnosti. Má nejakú záhradku, miesto na kompostovanie, separuje odpad, nepoužíva jednorazové plasty, pričom táto filozofia je súčasťou vzdelávania. Je to škola, ktorá žije komunitou, zapája aj rodiny, pričom spoločne zveľaďujú priestor.
Takáto škola má priestor pre žiakov, aby boli kreatívni, ale aj kritickí. Učitelia aj vedenie školy vedú so žiakmi dialóg, kde je integrované učenie sa. Učenie o témach je medzipredmetové, prierezové, čím vlastne vzniká celý ekosystém. Pedagógovia sú sprievodcami učením a vedú mladých ľudí k samostatnosti, aby sa zaoberali tým, čo ich zaujíma.
Žiaci sú podporovaní k tomu, aby išli hlbšie a aby sa rozpínali aj do šírky, čo sa týka súvislostí a prepojení či už vo vede, alebo aj v humanitných zameraniach. Myslím, že je veľmi dôležité rozvíjať fantáziu a kreativitu, aby mladí ľudia, ktorí chcú meniť svet, mali pocit, že môžu. Škola by im mala dať nástroje, ktoré im pomôžu na ceste k tomu, aby bol svet lepší.
Škola by mala byť tiež priestorom na poznávanie nielen predmetov, ale aj ich súvislostí so životom a svetom, skupinovú aj samostatnú prácu a rešpektovanie základných hodnôt. Takisto by mala umožňovať dialóg s predstaviteľmi školy a zažívanie prvých krokov v učení sa argumentácie a demokracie. Učenie sa z vlastných chýb by malo byť základným princípom reflexie a ponaučenia sa, ktoré vedú k zlepšeniu. Chyba by nemala slúžiť ako kritérium úspešnosti.
Aká je tvoja rola v prinášaní globálneho vzdelávania do slovenského kontextu?
Robím pre medzinárodnú organizáciu GENE (Global Education Network Europe) a pracujem s ministerstvami. Moje hlavné zameranie je posilňovanie kapacít ministerstiev zahraničných vecí a školstva na to, aby robili kvalitnejšiu a lepšiu politiku globálneho vzdelávania. Aby sa to dialo koordinovane a aby sa jednotlivé programy vzájomne podporovali.
Ide aj o integráciu globálneho vzdelávania do formálneho vzdelávania, čiže od predškolského veku až po univerzity prostredníctvom prípravy aktuálnych aj budúcich učiteľov. Zahrňuje aj celé neformálne vzdelávanie, pod ktoré spadá celoživotné vzdelávanie, práca s mládežou a vzdelávanie dospelých. Na Slovensku sa snažím inšpirovať, motivovať a podnecovať naše ministerstvá k tomu, aby globálne vzdelávanie bolo prioritou, aby to bola téma a aby sa od toho neupustilo. Od roku 2016, od kedy som na Slovensku, snažím sa prispieť k tomu, aby vznikla nová, alebo bola obnovená stratégia globálneho vzdelávania. Verím tomu, že sa to podarí tento rok.
Veľakrát je ten proces pomalý. Jeden malý krok dopredu a potom pár krokov dozadu, ale v podstate každá premena a sociálna zmena trvá dlho. Snažím sa podporovať hlavných aktérov, aby to vôbec išlo, aby sa ten proces nezabrzdil, prípadne aby to nešlo opačným smerom.

Bavili sme sa o tvojej osobnej ceste ku globálnemu vzdelávaniu aj o prinášaní tohto konceptu do formálneho vzdelávania. Čo mení globálne vzdelávanie na osobnej úrovni? Čo nám môže priniesť?
Jednak je to zážitkové vzdelávanie. Ak je robené kvalitne, je z toho aj hlboký emočný zážitok. Človek prehodnotí nejaký predsudok alebo vnútorné bloky. Získa iné uhly pohľadu na veci, ktoré predtým vnímal ako svätú pravdu a zrazu zistí, že ono to môže byť aj úplne inak a je to v poriadku. Je veľmi oslobodzujúce.
Zároveň hľadať a nachádzať s inými ľuďmi spoločné vnímanie sveta a hodnoty, ktoré ich zbližujú, môže byť veľmi obohacujúce hlavne v dnešnej dobe, keď sme veľmi rozdelení. Veľa ľudí má pocit, že sa má oddeľovať, keď im niečo nevyhovuje a že si s tým druhým nemá čo povedať. Ale ľudia sú spoločenské tvory. Potrebujeme komunitu, môcť sa spoľahnúť na toho druhého a budovať si vzťahy, na ktorých sa môžeme učiť. A to je pre mňa zdrojom neustáleho učenia sa a objavovania nových možností. Na záver môj obľúbený citát: „Naše problémy nemôžeme vyriešiť rovnakým myslením, aké sme použili pri ich vytváraní.“ – Albert Einstein
Rozhovor vznikol v rámci projektu „Učitelia pre udržateľnú budúcnosť“, ktorý je kofinancovaný vládami Česka, Maďarska, Poľska a Slovenska prostredníctvom Vyšehradských grantov z Medzinárodného vyšehradského fondu. Cieľom Fondu je rozvíjať koncept trvalo udržateľnej regionálnej spolupráce v strednej Európe.