Nataliia Metsenko zažila hrôzy vojenského konfliktu dávno predtým, než Rusko napadlo Ukrajinu vo februári 2022. Vyrastala na Donbase. Na Slovensko prišla pred tromi rokmi a po ukončení štúdia sa plánovala vrátiť domov. Ako miliónom ďalších Ukrajiniek a Ukrajincov, aj do jej života zasiahla vojna. Naučila ju nerobiť si žiaden program a žiadne plány, ako vysvetlila v rozhovore. Pýtali sme sa jej, kde hľadá rovnováhu medzi vlastnou identitou a integráciou do slovenskej spoločnosti, aj čo si myslí o výzvach na zastavenie dodávok zbraní na Ukrajinu.
Na rozhovore sme spolupracovali s Ligou za ľudské práva. Aktuálne informácie o migrácii a azyle nájdete v ich newsletteri.
Mohli by ste nám povedať o vašom pôvode? Odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z východu Ukrajiny, z regiónu Donbas, ktorý určite poznáte. Vyrastala som v malom meste, ktoré sa volá Siversk a nachádza sa štyridsať kilometrov od mesta Bachmut. Teraz tam prebiehajú boje, moje mesto je úplne zničené. Náš domov je zničený. V tomto meste bývali moji rodičia a ja som tam žila pätnásť rokov. Študovala som v Donetsku, v Kyjive a potom vo Ľvive. Môžem povedať, že som precestovala celú Ukrajinu. Viac ako desať rokov som pracovala ako redaktorka spravodajstva.
Vzhľadom na historický kontext ruskej menšiny v regiónoch ako Donbas, ako by ste opísali spolužitie medzi Ukrajincami a Rusmi?
Najprv by som pripomenula niečo z dejín. Pred Sovietmi bolo na Donbase viac Ukrajincov ako Rusov a prevládal tam ukrajinský jazyk. Už v 20. storočí, po uchopení moci boľševikmi, Sovieti zorganizovali umelé hladomory. Nasledovala násilná kolektivizácia, deportácie a represie. To všetko viedlo k rusifikácii Donbasu, keďže namiesto zabitých miestnych obyvateľov boli masovo privážaní Rusi. Ale žiaden Ukrajinec žiadneho Rusa nezabil. V podstate regionálne rozdiely a jazykové rozpory neboli na Ukrajine nikdy veľkým problémom a od získania nezávislosti Ukrajiny nikdy neviedli k ozbrojeným zrážkam. Bol z toho umelo vytvorený problém za podpory Ruska s pomocou politických technológií od prezidentských volieb v roku 2004.
Boje na Ukrajine nezačali vo februári 2022, vojna trvá už vyše desať rokov. Rusko v roku 2014 anektovalo Krym a podporovalo proruských separatistov na Donbase. Aké boli prvé roky života v novej realite na východe Ukrajiny?
Moji rodičia to vtedy zažili, pretože som žila v roku 2014 v Kyjive. Vtedy som ešte pracovala ako redaktorka spravodajstva. Na začiatku, keď všetko vypuklo v meste Sloviansk, som nemohla uveriť, že sa to naozaj deje. Keď už okupovali moje mesto a rodičia sedeli v pivnici, pochopila som, že je to vážny problém, ktorý bude trvať veľmi dlho. Bolo to veľmi náročné, no na druhej strane som verila, že sa to rýchlo skončí. Bohužiaľ, nedopadlo to tak. Keď to všetko začalo, odohrávalo sa to len na Donbase a na Kryme a prežívali to iba ľudia, ktorí tam žili. V roku 2022 to bola už celá Ukrajina a všetci Ukrajinci pochopili, čo je Rusko.
Mala byť podľa vás už vtedy reakcia európskeho spoločenstva silnejšia?
Myslím si, že reakcia mala prísť ešte predtým, keď Rusko zaútočilo na Gruzínsko v roku 2008. Nie som odborníčka na to, ako mala spoločnosť reagovať okrem sankcií, ale určite mala byť aktívnejšia. Svet sa na to pozeral ako na regionálny konflikt. Gruzínsko je malá krajina, Rusko obrovská, má jadrové zbrane a nechal to tak. Rovnako to bolo aj s Ukrajinou v roku 2014. Rusko má, bohužiaľ, propagandu, ktorá funguje. Všetci uverili tomu, že Ukrajinci zabíjali na Donbase Rusov, ale to je obrovská hlúposť. Je to propaganda, ktorej čelíme a funguje výborne. Európska spoločnosť mala reagovať ešte skôr, ale všetci to pochopili až v roku 2022.
Dnes žijete v Banskej Bystrici. Ako ste sa dostali na Slovensko?
Veľa som cestovala, no keď prišla karanténa počas covid pandémie, cestovanie mi začalo chýbať. Rozhodla som sa, že pôjdem študovať do zahraničia. Na Slovensko som prišla v septembri 2021. Na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici som študovala slovenský jazyk, doštudovala som tento rok. Viac ako pätnásť rokov som bývala v Kyjive. Chcela som si užiť pokojné mesto a vrátiť sa na Ukrajinu. Naučiť sa ešte jeden jazyk, na tri roky odísť a po návrate využiť nové možnosti. Na Slovensku som predtým nebola. Myslela som si, že Slovensko je ako Poľsko, čo bola chyba a obrovský stereotyp.
Čomu sa momentálne venujete?
Na Ukrajine som pracovala ako redaktorka spravodajstva, neskôr som trochu pôsobila v ľudskoprávnej organizácii. Počas štúdia v Banskej Bystrici som pracovala ako komunitná koordinátorka v občianskom združení (OZ) Mareena. V podstate pokračujem v pomoci Ukrajincom a komunite v Banskej Bystrici. Pomáham, ako môžem.
Ako vnímate mediálny obraz vojny proti Ukrajine na Slovensku, ale aj doma na Ukrajine?
Pre Slovensko je otázka ruskej agresie vždy iba politická téma. Keď ju chce niekto využiť, urobí to. Videli sme to počas volieb. Problémom je aj to, ako to vysvetľujú médiá. Pre ukrajinské médiá je to otázka číslo jeden. Ale vojna je na Ukrajine, nie na Slovensku. Slovenské médiá sa snažia vysvetľovať témy, ktoré dnes zaujímajú spoločnosť, a vidíme, že aj Slováci sa už až tak nezaujímajú o vojnu na Ukrajine. Prichádza sem menej Ukrajincov. Nemôžem povedať, že čítam všetko, ale samozrejme vidím, ako aj mnohé slovenské médiá opakujú ruskú propagandu alebo neoverujú si fakty. Nesúhlasím s tým, som Ukrajinka z regiónu, kde Ukrajinci nezabíjali Rusov.
Aký je váš názor na výzvy niektorých slovenských politikov na zastavenie dodávok zbraní na Ukrajinu?
Slovensko nezastavilo dodávky zbraní. Nedodáva ich zadarmo. Je dôležité podporovať Ukrajinu, pretože keď padne, Rusko pôjde ďalej. Treba pamätať na dejiny Slovenska alebo dejiny Československa. Vieme, ako dopadla Mníchovská dohoda. Potom bol Slovenský štát, komunistický prevrat v roku 1948 a, samozrejme, rok 1968. Aj Česko a Slovensko túto skúsenosť majú, ale rýchlo sa na to zabudlo. Demokracia nie je hračka. Treba ju chrániť a bojovať za ňu. Výhoda je v tom, že medzi Slovenskom a Ruskom je Ukrajina. Ak by Ukrajina padla, tak Rusko by išlo ďalej. Súhlasilo napríklad s Minskými dohodami, ale útočí ďalej. Žiadne zmluvy a dohody s Ruskom nefungujú, bohužiaľ.
Ukrajinky a Ukrajinci, s ktorými pracujem v Lige za ľudské práva, považujú za veľmi zmysluplné pomáhať ďalším krajanom. Zapájate sa do nejakej dobrovoľníckej činnosti alebo komunitných iniciatív na podporu Ukrajiny?
Áno, zapájam sa stále. Do rôznych aktivít pre Ukrajincov, ale nielen pre tých, ktorí prišli po 24. februári 2022. Banská Bystrica je veľmi zaujímavé mesto, pretože je to taký stred. Situácia sa však zmenila. Veľa organizácií, ktoré podporovali Ukrajincov, odišlo. Tento rok už nemajú financie. Nemáme tu nič.
Samozrejme, niektoré organizácie ešte fungujú, ale nie je to ako predtým. Ale ľudia neodišli, naďalej potrebujú podporu. Nehovorím o financiách, ale nejakých komunitných podujatiach. Chýba spolupráca medzi Slovákmi a Ukrajincami na systematickej úrovni.
Každoročne koncom októbra na Ukrajine oslavujeme Deň ukrajinského jazyka – píšeme diktát národnej jednoty, čo je rozhlasový diktát. Veľmi zaujímavá vec. Nejde tam o gramatiku, ale o to, že komunita sa môže stretnúť a porozprávať sa. Na univerzitnej pôde v Banskej Bystrici sme sa už dvakrát zapojili do tejto aktivity. Do júla tohto roku som pracovala v OZ Mareena, ale v aktivitách, ktoré som robila aj predtým, pokračujem na vlastnú päsť.
Čo je z vášho pohľadu najdôležitejšie pri začleňovaní sa do novej spoločnosti? Kde hľadáte rovnováhu medzi vlastnou identitou a integráciou?
Je to zaujímavá otázka. Mám priateľa Slováka. Pochopila som, že veľa súvisí s tým, že ľudia o ukrajinskej kultúre nevedia. Po februári 2022 sme zistili, že Slováci nič nevedia o Ukrajincoch, Ukrajinci nič nevedia o Slovákoch. Bolo tam množstvo vlastných predstáv, stereotypov a predsudkov o tom, že Ukrajina je nejaká divočina alebo východná Európa, pričom Slovensko je tiež východná Európa.
Názory, že Ukrajinci nevedia písať alebo čítať. Za tri roky som zažila všeličo. Susedia mi zapínali ruskú hymnu. Pochopila som, že je potrebné snažiť sa vysvetľovať svoju kultúru. Väčšina ľudí, ktorí prišli na Slovensko po 24. februári 2022, si myslela, že tu budú iba dva-tri mesiace. Neučili sa po slovensky, nedávali deti do slovenských škôl. Integrácia potom môže byť náročná. Pre mňa je to jednoduchšie, pretože som študovala slovenčinu na univerzite.
Rovnováhu som ešte nenašla, ale snažím sa byť trpezlivá. Na začiatku som sa pýtala, prečo sa na niektoré veci ľudia pýtajú, či ma chcú uraziť. Nie, nechcú. Pýtajú sa, pretože nevedia. Zistili sme, že ukrajinčina a slovenčina sú veľmi podobné jazyky. Ruština a ukrajinčina sú odlišné jazyky. Je zaujímavé sledovať, ako spoločnosť reaguje. Ľudia zistili, že na Ukrajine sú aj vysoké školy a dá sa tam získať vzdelanie.
Darí sa vám udržiavať pravidelný kontakt so zvyškom rodiny? Žijú na Ukrajine?
Áno, sú na Ukrajine. Museli odísť z Donbasu. Komunikujem s bratom aj rodičmi. Mám veľmi šťastnú a výbornú rodinu. Mám šťastie, že moja rodina je mojou obrovskou podporou. Rodičia berú všetko filozoficky a snažia sa prežiť to všetko a zachovať si dôstojnosť. Popritom ešte pomáhajú, takže som veľmi hrdá na to, že mám takú rodinu.
O čom sa s nimi zvyknete rozprávať?
Viete, pre každú mamu je jej dieťa vždy dieťaťom. Aj keď mám 35 rokov, moja mama sa ma vždy pýta, či som jedla, či mám čiapku, alebo niečo také. Samozrejme, rozprávame sa aj o tom, čo sa deje na Slovensku, veľmi často spomíname na domov a na naše mesto. Čo sme mali, o čo sme prišli, ale viac sa rozprávame o budúcnosti. Snažíme sa byť tu a teraz, nesmútiť za tým, o čo sme prišli, ale byť šťastní za to, čo máme.
Kde nachádzate nádej? Čo vám pomáha?
Nádej nachádzam v deťoch. Pozerám sa na slovenské aj ukrajinské deti a podľa mňa to je nádej. Aj zdroj energie, aj šťastia. Nemám deti, ale sú podľa mňa budúcnosť. Snažím sa aj viac komunikovať s mladými ľuďmi v Banskej Bystrici a niečo pre nich robiť. Mnohí tínedžeri neštudujú na slovenských školách. Slovenský systém ich akoby nevidel, neeviduje ich. Sedia doma a majú aj veľa psychických problémov. Nemajú svoju partiu. Snažila som sa pre nich niečo vytvoriť. Mali sme novinársky krúžok a rôzne iné aktivity. Ide mi o to, aby neboli izolovaní. Vidím nádej v spolupráci, ako môžeme vytvoriť lepšiu budúcnosť. Nielen pre seba, ale aj napríklad pre svoje deti.
Veríte, že sa jedného dňa vrátite na Ukrajinu?
Je to náročná otázka. Bola som na Ukrajine po 24. februári. Navštevujem rodičov a niekoľkokrát som zažila bombardovanie, takže nebolo to jednoduché. Vždy rozmýšľam nad tým, kam sa vrátim. Domov na Donbas sa nevrátim, pretože moje mesto neexistuje. Aj keby zajtra skončila vojna, všetko je zbombardované a zničené. Život je zaujímavý v tom, že sa môžem zajtra rozhodnúť a vrátim sa. Neviem. Vojna podľa mňa naučila Ukrajincov nerobiť si žiaden program a žiadne plány. Chcela by som sa vrátiť, ale je tam úplne iný život. Odišla som v roku 2021 a všetko sa zmenilo. Musím sa prispôsobiť. Začala som na Slovensku a potom uvidím. Nechcem povedať, že sa tam nikdy nevrátim. Veľmi mi chýba domov, ale uvidíme, ako to dopadne.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Pracuje v Lige za ľudské práva ako manažér komunikácie. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas štúdia pôsobil ako editor na spravodajskom webe TASR, neskôr prešiel do online redakcie denníka SME. Bol súčasťou americko-slovenského projektu zameraného na boj s dezinformáciami, v rámci ktorého vycestoval na Marylandskú univerzitu v USA.
