Cintoríny nemusia slúžiť len na pochovávanie, myslí si funebráčka Andrea Uherková. Podľa nej môžu byť miestom pre život – podporovať biodiverzitu, opeľovače a slúžiť aj na oddych. Aj napriek tomu, že žiadne slovenské mesto zatiaľ nepristúpilo k regulácii fungovania svojho cintorína, prírodné pohrebníctvo Funebra spadajúce pod mimovládnu organizáciu Živica, im pomáha nastaviť fungovanie cintorínov, aby boli spoločensky, ekonomicky aj ekologicky udržateľné. Okrem iného sme sa Andrey pýtali, čím sa líšia prírodného cintoríny od klasických, v čom sú iné posledné rozlúčky s blízkymi a čo môžu urobiť nájomcovia hrobových miest pre podporu biodiverzity či zníženie uhlíkovej stopy.
Ste jednou zo zakladateliek Záhrady spomienok, prvého prírodného cintorína na Slovensku. Ako ste sa dostali k nápadu, že práve cintoríny sú miesta, ktoré by bolo treba začať meniť?
Študovala som študijný program Ekológia a ochrana biodiverzity na Technickej univerzite vo Zvolene, kde som sa viac ponorila do témy ochrany prírody, životného prostredia a úbytku druhov organizmov, ktorý zažívame na našej planéte. Počas štúdia som sa venovala aj tomu, čo môžeme spraviť, aby sme venovali väčšiu pozornosť našej Zemi, správali sa k nej citlivejšie a pomáhali zmierňovať dopady ľudskej činnosti alebo klimatickej zmeny, ktorá s ňou súvisí. Tiež som sa zaujímala o alternatívy v rôznych oblastiach života, ako scitlivovať naše konanie s ohľadom na všetky ostatné organizmy. Oblasť cintorínov si ma našla až neskôr, pričom som ju aktívne nevyhľadávala.
Klasické cintoríny ma nikdy neoslovili. Už od detstva som vnímala, že majú negatívny dopad na moje psychické prežívanie, hlavne v období zármutku a straty blízkych. Bolo to aj tým, ako sú koncipované masívne kamenné náhrobky, ktoré sú zdobené umelými vencami, kyticami a veľkými kahancami. Časom som zistila, že majú negatívny dopad aj na životné prostredie. A preto, keď som v roku 2015 uvidela správu na internete, že v Prahe založili prvý český prírodný cintorín „Les vzpomínek“, úplne ma to ohúrilo. Dovtedy som o niečom takom nepočula, a zrazu som videla tri mladé dievčatá, ako otvárajú krásny alternatívny priestor, ktorý slúži na pochovávanie a rozlúčky pod korunami stromov.
Prečo vás to oslovilo?
Na prírodnom cintoríne som nevidela žiadne kamenné náhrobky ani plastové vence, ale len čistú prírodu, kde sa odohrávali rozlúčky. Začala som si o tom študovať viac, a tak som sa dostala aj k Monike Kossuth (predtým Suchánskej), ktorá bola jednou z troch spoluzakladateliek. Spoznali sme sa cez Sokratov inštitút (líderský vzdelávací program CEEV Živica pre študentov – pozn. red.). Vtedy sme začali spolupracovať na vytvorení prvého slovenského prírodného cintorína vo Zvolene, kde má jedno zo sídiel naša mimovládna organizácia Živica.
Mali sme tam rozbehnuté spolupráce aj v iných environmentálnych projektoch, ako napríklad Mestské včely, v rámci ktorého sa osádzali včelie úle na mestských plochách, pričom sa trávniky kosili mozaikovito, aby sa podporila biodiverzita verejných priestranstiev s lúčnymi porastami. Takže nápadom prírodného cintorína sme nadviazali na už niekoľkoročnú spoluprácu Živice s mestom Zvolen. Myslím si, že aj preto bola v meste „úrodnejšia” pôda pre vznik takéhoto miesta.
Čím sa líši prírodný cintorín od neprírodného? Dá sa rozoznať na prvý pohľad?
Väčšina ľudí už na prvý pohľad rozozná prírodný cintorín od toho konvenčného. Dokonca mnohí si, pri pohľade na ten prírodný, ani neuvedomia, že ide o cintorín. Napríklad Záhrada spomienok vyzerá ako záhrada, malý park, okolo ktorého sa prechádzajú ľudia. A to, že slúži aj na pochovávanie, zistia návštevníci až z náučnej tabule, alebo teda prechádzaním sa pomedzi záhony, pretože z diaľky ani nie je vidno označenie jednotlivých hrobových miest.
Sú označené malými kamennými tabuľkami položenými na zem, ktoré splývajú s kvetinovými a trávnatými záhonmi. Inde vo svete takéto cintoríny môžu vyzerať ako lesy, ovocné sady, rôzne parky, farmy, naozaj rôzne typy biotopov, ktoré na prvý pohľad nepripomínajú cintorín, na aký sme zvyknutí. Ich cieľom je aj to, že poskytujú veľký priestor prírode, do ktorej sú zasadené. Môže to byť divoká príroda, ale aj nejaká forma komponovanej krajiny.
Prírodné cintoríny ľudí oslovujú aj preto, lebo sa v nich cítia dobre a radi v nich trávia čas, keď idú navštevovať hroby svojich blízkych, ale aj pomimo toho. Mnohí sa do Záhrady spomienok chodia prechádzať a oddychovať. K týmto aktivitám klasické cintoríny až tak ľudí nepozývajú, pretože nevytvárajú priestor pre relax alebo oddych.
V Záhrade spomienok máme napríklad viacero lavičiek, na ktoré si ľudia môžu sadnúť. Jedna je pod korunami stromov, v ktorých spievajú vtáky. Môžu sa pozerať na lúčne a trvalkové záhony, ktoré sú na jar a v lete farebné. Lietajú tam včely, ktoré zbierajú med z líp a iných druhov rastlín.
Prírode blízke pohreby robíte už niekoľko rokov, pričom niektoré aj vediete. Prečo si ľudia vyberú prírodný cintorín, za ktorým často cestujú z iných miest či dokonca krajín namiesto toho, ktorý majú blízko bydliska?
Záhradu spomienok si často vyberajú ľudia zo zvolenského regiónu a Banskobystrického kraja. Je pravda, že nás oslovujú aj ľudia z Oravy, Bratislavy, východného Slovenska, Čiech, dokonca z Kanady a iných krajín, ale stále majú nejaké väzby so Slovenskom. Sú to tiež ľudia, ktorí sú ochotní pricestovať kvôli Záhrade spomienok, pretože v ich okolí sa nič podobné nenachádza a nechcú popol rozptýliť na svojom pozemku alebo niekde do prírody, ale chcú, aby ich blízki zosnulí mali pekné miesto, kam uložia ich popol alebo celé telo, a preto sa rozhodnú pre náš cintorín.
Ďalším z dôvodov je, že sa im Záhrada spomienok jednoducho páči. Hľadajú jednoduchšie, prírodnejšie miesto, kam sa umelé ozdoby nenosia. Sú to väčšinou ľudia, ktorí majú blízko k prírode, radi chodia do lesa, na huby, na záhradku, a keď pochovávajú svojich blízkych, ktorí mali radi prírodu a trávili v nej čas, myslia si, že by sa im takéto miesto mohlo páčiť.
Čoraz častejšie máme prípady, keď ukladáme telesné ostatky ľudí, ktorí počas života vyslovili prianie, aby spočinuli v Záhrade spomienok. Máme možnosť plniť im posledné prianie, z čoho máme radosť, nakoľko aj vo Funebre podporujeme rozprávanie sa o posledných prianiach. Vidíme, aký vplyv má na pozostalých a akú úľavu im vie priniesť, keď vedia, čo by si priali ich blízki a kde by chceli, aby spočinuli.
Zohráva nejakú úlohu aj to, že sa o hroby vlastne nemusia až tak starať?
Áno, oslovujú nás tiež ľudia, ktorí vidia zmysel v tom, že sa nemusia o hroby starať, pretože v Záhrade spomienok alebo aj v Lese spomienok, čo je náš druhý prírodný cintorín v Košiciach, hroby zdobí príroda. Urnové miesta, ale aj kostrové hroby sa nachádzajú v lúčnych, kvetinových záhonoch, okolo ktorých rastú kríky a stromy, preto už nie je potrebné nič ďalšie na tieto miesta nosiť.
Toto oslovuje aj ľudí, ktorí žijú ďaleko, majú svoje deti alebo vnúčatá v iných častiach Slovenska alebo dokonca sveta. Vedia, že na hrob nemusí nikto nič nosiť, aby vyzeral dobre. Na naše prírodné cintoríny sa umelé dekorácie nesmú nosiť, čím sa zachováva prírodný charakter týchto stanovíšť a podporuje sa prirodzená pestrosť života a druhov, ktoré tu rastú.
Záhrada spomienok nie je samostatný cintorín, ale je premenenou časťou veľkého klasického cintorína vo Zvolene. Dá sa pozorovať rozdiel v biodiverzite v prírodnej a klasickej časti?
Hoci Záhrada spomienok nie je rozlohou veľká, rozdiel v biodiverzite určite nikomu neunikne. Tá pestrosť života na prírodnom cintoríne, najmä v jarných a letných mesiacoch, upúta každého, keďže aj záhony máme koncipované tak, že kvitnú rôznymi farbami. Všetci si asi vieme predstaviť klasický cintorín, vo Zvolene tomu nie je inak, že väčšinu plochy zaberajú hrobové miesta a veľké kamenné hrobové zariadenia, či už na kostrové alebo urnové hroby. Medzi nimi je občas vysadený nejaký strom, väčšinou je to ihličnan, ktorý je neopadavý a občas sa nájde aj nejaký listnáč. Ale stromy sú v menšine.
Na prírodnom cintoríne sú stromy, kríky a iné druhy rastlín vo väčšine. Myslím, že to je hlavný rozdiel. Označenia hrobových miest človek na prvý pohľad dokonca ani nevidí, pretože zanikajú v prírode. Na to sa viaže aj druhová pestrosť organizmov, či už ide o rôzne opeľovače alebo iné druhy hmyzu a ďalšie živočíchy, ktoré tu žijú.
Aké opatrenia ste urobili, aby ste podporili biodiverzitu, keď ste zakladali Záhradu spomienok?
Plocha, kde sme cintorín zakladali, bola pôvodne lúkou, na ktorej rástlo zopár kultivarov líp. Záhradu sme obohatili o rôzne trvalkové, trávne a lúčne záhony. Od začiatku sme dbali na druhovú pestrosť, ale aj na to, aby záhony neboli iba estetické, ale aby podporovali biodiverzitu miesta a opeľovače. Preto sú mnohé z nich nektarodajné a chodia nám sem včely alebo aj iné druhy opeľovačov.
V lete tam kvitnú echinacei, rebríčky, šalvie alebo veternice. Tiež sme tu dosádzali rudbekie, sú tu veternice, ktoré majú mnohí ľudia aj na svojich pozemkoch, preto im cintorín pripomína záhradu. Pri kríkoch a stromoch sme mysleli aj na vtáctvo a mnohé z vysadených drevín majú plody, ktoré sú jedlé. Máme tu muchovníky, driene či rôzne druhy jarabín.
Ako sme zistili, Záhrada spomienok má jedinú vodnú plochu na celom cintoríne. Nebola pôvodne zakladaná ako napájadlo, ale sekundárne je takto využívaná. Je to naše kamenné obradné miesto s vodnou hladinou nachádzajúce sa v lese, na ktoré pozostalí pokladajú plávajúce sviečky. Je to jediné miesto, kde sa môžu sviečky zapaľovať a tiež je to jediné miesto, kam sa chodia kúpať a osviežovať vtáky počas letných mesiacov. Sú to napríklad sýkorky, drozdy a sojky. Občas aj veveričky, srnky a často aj opeľovače, ktoré sa prídu napiť vody. Mnohí ľudia to nepovažujú za dôležité, ale v letných mesiacoch aj včely potrebujú vodu, takže sme radi, že ju nájdu v takejto blízkosti.
Je starostlivosť o prírodný cintorín iná, ako o ten klasický?
Záhradu spomienok obhospodarujeme bez použitia chémie. Zakladali sme ju bez akejkoľvek chémie, nepoužívali sme ani geotextíliu. Záhony v záhrade doteraz upravujeme ručne a čistíme ich od buriny vďaka dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam. Kosíme inak, ako sa kosí zvyšok cintorína. Robíme to ručnou kosou a mozaikovito – niektoré plochy nechávame nepokosené až do júna, keďže na nich prebiehajú iba dve kosby, a to v druhej polovici júna a v druhej polovici septembra, aby sme podporili výskyt opeľovačov a vysemenenie rôznych druhov rastlín. Ostatné plochy bývajú kosené intenzívnejšie, ale takisto ručne. Po siedmich rokoch, počas ktorých je Záhrada takto udržiavaná si všímame, že naše lúčne porasty sú druhovo mierne bohatšie, ako vo zvyšnej časti cintorína, kde kosia krovinorezmi a kosačkami.
Radi sem chodia aj motýle, pretože tu máme vysadené budleje, ktoré sú známe ako motýlie kry. Výskyt opeľovačov sme podporili aj osadením včelích úľov, o ktoré sa nám starajú miestni včelári. Z cintorína získavame aj med. Máme aj hmyzí hotel, ktorý je súčasťou infotabule, a ktorý využívajú rôzne samotárske druhy hmyzu.
Osadili sme aj dve vtáčie búdky a tento rok sme si všimli, že v nich sídlili sýkorky, takže búdky fungujú. Ukazuje sa to aj počas obradov, pretože nám nad hlavami počas posledných rozlúčok často spievajú vtáky, čo pohrebu dodáva neopakovateľnú atmosféru.
Cintoríny nebývajú cieľom rušivých developerských či iných deštrukčných zásahov. Ohrozuje ich však napríklad šírenie inváznych rastlín či monotónna výsadba tují a zmenšovanie zelených plôch kvôli zefektívneniu ukladania hrobových miest. V zahraničí sa v tejto súvislosti hovorí o šírení cintorínov do voľnej krajiny. Ako je to u nás? Čo ohrozuje prírodu na cintorínoch?
Prírodu na klasických konvenčných cintorínoch podľa mňa ohrozuje najmä, ako na nich nazeráme už pri plánovaní a koncepciách. Všímame si to hlavne pri veľkých cintorínoch vo väčších mestách, ktoré sa snažia rozširovať plochy, pretože sa im míňa kapacita hrobových miest. Vtedy sa snažia tieto obce maximalizovať plochy, na čo najväčší možný počet hrobových miest a zeleň ide tým pádom do úzadia.
Všímame si, že aj priestory medzi jednotlivými hrobmi sú veľmi malé. Jednotlivé chodníčky sú najmenšie, ako sa dá, aby sa tam zmestilo čo najviac hrobových miest. To je potom, samozrejme, kontraproduktívne, pokiaľ sa bavíme o tom, koľko priestoru pre prírodu na cintorínoch máme.
Aj jednotlivé povrchy, ktoré sa používajú, sú väčšinou spevnené. Často sa nepoužívajú povrchy, cez ktoré by voda mala možnosť vsakovať do zeme. Zvyčajne sú tmavšie, prehrievajú sa, a tak prispievajú k zhoršovaniu mikroklímy týchto miest. Nehovoríme len o ohrození biodiverzity v mestách a na cintorínskych plochách, ale aj o tom, že tieto cintoríny nie sú vhodne adaptované na zmeny klímy.
Problémom je aj to, že na cintoríny nenazeráme ako na plochy, ktoré môžu byť kvalitnými verejnými priestranstvami v mestách, a ktoré nespĺňajú len úlohu pochovávania, ale ponúkajú aj ďalšie funkcie mestských parkov alebo záhrad. Stačilo by, keby sme cintoríny viac vnímali ako miesta, kde ľudia môžu stráviť voľný čas. Na našom prírodnom cintoríne, ako aj susedných vojenských cintorínoch, vďaka tomu, ako vyzerajú a pôsobia na ľudí, často vidíme prechádzať sa mamičky s kočíkmi alebo seniorov, pretože sú tam stromy a tieň. Môžu si sadnúť a nepôsobí to na nich tak ťaživo ako klasický cintorín.
Okrem toho si myslím, že zeleň na cintorínoch ohrozuje aj to, že niektorí ľudia veľmi citlivo vnímajú, že na hroboch majú odpad z okolitých stromov. Preto listnaté stromy na cintorínoch ustupujú preferenciám ľudí, aby mali hroby čisté a aby tento odpad nevznikal. Ľudia často vytvárajú tlak na obce a mestá, ktorý je neraz vypočutý, a listnaté stromy sú potom vyrubované. Aj to je podľa mňa jedným z dôvodov, prečo na cintorínoch vidíme hlavne ihličnany.
Vo Funebre pomáhate aj iným cintorínom, aby sa mohli sprírodniť. Čo im radíte, aby sa to zlepšilo?
Je pravda, že sa vo Funebre, okrem navrhovania prírodných cintorínov, snažíme obciam ponúkať aj možnosti revitalizácie klasických cintorínov, respektíve ponúkame im pomoc s nastavením fungovania cintorínov tak, aby boli spoločensky, ekonomicky aj ekologicky udržateľné. To znamená nielen, aby podporovali biodiverzitu, ale aby sa aj scitliveli ako miesta voči prírode, ale aj voči ľuďom. Pre nás sa tieto dve roviny nevylučujú, práve naopak – podporujú sa.
Ako už zaznelo, práve podpora prírodného prostredia na cintorínoch často inšpiruje aj návštevníkov cintorínov a pozitívne vplýva na ich psychické prežívanie. Takisto je dôležité, aby model fungovania cintorínov bol ekonomicky udržateľný a pre obce nebol záťažou. Aby aj inovácie, ktoré sa zavádzajú, neboli prílišnou položkou v obecnom alebo mestskom rozpočte. Všetko sa dá nastaviť tak, aby to fungovalo dobre.
V jednom krajskom meste na západe Slovenska sme robili audit, prieskum súčasného stavu klasického cintorína. Zisťovali sme jeho slabé stránky alebo miesta, ktoré majú potenciál zlepšiť sa. Všímali sme si, ako cintorín komunikuje s návštevníkmi, ako sa na ňom ľudia môžu cítiť, aký priestor ponúka prírode, ako manažuje odpad, ktorý na ňom vzniká a či nejak hospodári s dažďovou vodou alebo či je adaptovaný na zmeny klímy. Navrhli sme lepší manažment s odpadom a spôsoby, ktoré môže mesto aplikovať, aby tento odpad nevznikal.
Vznikla z toho štúdia s veľkým množstvom nápadov na rôzne inovácie, ktoré čakajú na to, aby boli aplikované. Dá sa to robiť v etapách a postupne, len v tom obec musí vidieť zmysel a mať motiváciu.
Čo je prekážkou pre obce a mestá na inovácie v tejto oblasti?
Problém zrejme súvisí s celkovým ponímaním témy smrti v našej spoločnosti, ktorá je vytesňovaná na okraj a príliš sa o nej nerozpráva. To sa odráža aj na podobe cintorínov a na množstve pozornosti, ktoré im venujeme. Viaceré obce a mestá sa ani nezamýšľajú nad tým, ako k cintorínom pristupovať inak, pretože to berú ako veľmi tenký ľad, pracovať s témou smrteľnosti, na ktorú ľudia reagujú citlivo. Preto radšej nerobia na cintorínoch žiadne zmeny, a tak sa ich podoba nemení povedzme od 80-tych, 90-tych rokov a vôbec nereflektujú potreby súčasnej spoločnosti.
Zmenami prechádzajú verejné priestranstvá, parky, ihriská, čo sú všetko zelené plochy a zároveň plochy na trávenie času v obciach a mestách. Ale cintoríny akoby sa zasekli na nejakom vývinovom stupni. Pokiaľ nevzniká nový cintorín plánovaný architektmi, ktorí majú snahu pristúpiť k tomu inak, cintoríny vyzerajú všetky podobne a nezavádzajú inovácie, ktoré by podporovali biodiverzitu. Mnohé cintoríny narážajú aj na priestorové a kapacitné možnosti. Snažia sa maximalizovať počet hrobových miest na úkor zelene a nevidia priestor na to, aby mysleli viac na prírodu.
Myslím si, že každý priestor má veľký potenciál na zlepšenie a aj drobné zmeny majú zmysel. Radi by sme podporili obce, aby sa nebáli premýšľať o cintorínoch inak. Samosprávy alebo vedenia obcí a miest sa obávajú, že by narazili na odpor návštevníkov a občanov. Najmä tých, ktorí majú kúpené hrobové miesta, pretože mnohé opatrenia, ktoré smerujú k udržateľnosti cintorínov, si vyžadujú, aby boli zakotvené vo všeobecne záväznom nariadení.
Pokiaľ chceme regulovať to, čo môžeme alebo nemôžeme nosiť na hroby, napríklad dekorácie alebo to, ako môžu hroby vyzerať, či môžu mať namiesto kamennej platne len kamennú obrubu a podobne, tak všetky tieto opatrenia smerujúce k zmene sa neuskutočnia a málokto sa nimi inšpiruje, ak budú iba na úrovni odporúčaní.
bq] Mnohé cintoríny narážajú aj na priestorové a kapacitné možnosti. Snažia sa maximalizovať počet hrobových miest na úkor zelene a nevidia priestor na to, aby mysleli viac na prírodu. [/bq]
Čo by preto mali robiť mestá a obce?
Pokiaľ chceme, aby sa cintoríny plošne zmenili, musíme tieto veci, ideálne pri zakladaní nových cintorínov, niekde ukotviť a musia byť vo forme pravidiel, ktoré budú nájomcovia hrobových miest a návštevníci cintorína dodržiavať. Vnímam, že na podobné zmeny nie je odvaha ani motivácia a tým pádom sa tieto zmeny budú diať veľmi pomaly. Zatiaľ žiadne slovenské mesto nepristúpilo k tomu, aby sa odvážne snažilo regulovať fungovanie cintorína a aby tieto zmeny boli zakotvené aj v nejakých záväzných dokumentoch.
Tiež je veľmi dôležité pracovať s verejnosťou. Nie iba tým, že im zrazu ukážeme nejaké nariadenie, ktoré musia dodržiavať. Do procesu zmeny alebo tvorby nového priestoru cintorína, ktorý bude mať pravidlá smerujúce k jeho udržateľnosti, by mala byť verejnosť od začiatku zapojená. Aby rozoznala hodnotu cintorínov a našla si k nim cestu. Verejnosť môžeme zapájať do procesu samotnej tvorby cintorína alebo premeny cintorína vo forme komunitných podujatí, spoločných prác na cintoríne, kde niečo tvoríme a vysvetľujeme, prečo to vzniká, aký to bude mať dopad na životné prostredie a na návštevníkov.
Môžeme robiť rôzne komentované prehliadky, diskusie, podujatia, ktoré presahujú prvotnú funkciu cintorína ako miesta pre pochovávanie, ale ukážu cintorín návštevníkom ako miesto, ktoré môže slúžiť ako park, verejný priestor, miesto pre oddych, spoločný piknik, čítanie literatúry, včelárenie alebo pre prechádzky s deťmi.
V maďarskej štúdii, zaoberajúcej sa rolou mestských cintorínov v ekosystémových službách a ochrane habitatov z roku 2023, jej autori a autorky tvrdia, že obnova spirituality, ktorá je úzko spätá s cintorínmi ako miestami posledného odpočinku, spôsobuje ochranu týchto miest plných zdravých prírodných habitatov v mestskom prostredí. Ako je to u nás? Akú máte skúsenosť s prístupom k spiritualite na našich cintorínoch? A ako jej podľa vás pomáhajú prírode blízke posledné rozlúčky?
Prírodné cintoríny ponúkajú bezpečný priestor pre to, aby sme znovu našli zmysel a nové formy rozlúčenia sa s našimi blízkymi tak, ako nám to vyhovuje. Prechodový rituál pohrebu je jedným z najzásadnejších v našej histórii. Je jedným z najstarších a je nesmierne dôležité v našom individuálnom prežívaní, ale aj v kolektívnom prežívaní, aby bol zrozumiteľný pre všetky generácie a skupiny ľudí, ktoré sa ho zúčastňujú.
V dnešnej dobe je to o to dôležitejšie, že čoraz menej ľudí je viazaných na cirkev a na náboženské tradície, ktoré nám dávajú určitý rámec a určitý druh pochopenia odchodu a smrti. Mnoho ľudí, ktorí majú svoje vnútorné spirituálne prežívanie alebo nemajú žiadne duchovné prežívanie, potrebuje a hľadá iné spôsoby, ako sa rozlúčiť zmysluplne, citlivo, osobne a často aj jedinečne.
V minulosti to nebolo až také bežné, ale dnes môžu byť rozlúčky veľmi rozmanité, pretože aj potreby ľudí sa zmenili. No a príroda je úžasná v tom, že je skvelou kulisou pre obrady. Má totiž neutrálnu symboliku. Ničím neruší, ničím neurazí. Je prirodzená a svoje symboly tu nachádzajú tak veriaci, ako aj neveriaci alebo ľudia bez nejakého vyznania či ľudia s vlastnou spiritualitou.
Príroda nám ponúka priestor, kde sa môžeme voľne nadýchnuť, môžeme voľne prežiť to, čo potrebujeme, a zároveň v nej nachádzame nejakú oporu, pretože aj my sme súčasťou prírody. Pri smrti si to môžeme o to viac uvedomiť, lebo príroda je cyklická, neustále je v nej nejaký zrod a nejaký zánik, a tým nám vie zrkadliť premeny života.
Z týchto dôvodov, najmä v dnešnej dobe, vnímame obrovský význam obradov v prírode, či už pohrebných alebo aj iných. Z našich vlastných skúseností vieme, že ľuďom rozlúčky v prírode pomáhajú, pretože čoraz viac z nás sa necíti dobre v obradných sieňach, v uzavretých priestoroch, ktoré sú často koncipované nevhodne a nepodporujú ľudí, aby sa cítili príjemne.
Hoci to znie zvláštne, ale aj na rozlúčke a na pohrebe sa istým spôsobom dá cítiť príjemne a aj príroda k tomu môže dopomôcť, aby nás podporila na nejakej úrovni prežívania zármutku. Pre ľudí to veľmi veľa znamená, vnímame to aj u našich pozostalých, s ktorými robíme rozlúčky na prírodných cintorínoch, ale aj vonku v prírode, v lese, pri rieke alebo na chalupe.
Ako sa prírode blízke posledné rozlúčky líšia od klasických pohrebných obradov dnešnej doby?
Hoci sa prírodné prvky dajú preniesť aj do interiéru, alebo do nejakého altánku či sály, väčšinu rozlúčok robíme buď na našich prírodných cintorínoch vo Zvolene a v Košiciach, alebo niekde vonku, napríklad v lese, na chalupe či na záhrade. Ľudia sem prichádzajú do voľného priestoru, kde ich obklopuje príroda a šumenie stromov. Môžu sa pozerať na zeleň a nie na stenu obradnej siene. Stoja väčšinou v polkruhu, cítia sa tu bezpečnejšie, môžu sa hocikedy vzdialiť, ak sa potrebujú ísť nadýchnuť alebo prejsť, čo je tiež jednoduchšie, ako vyjsť z obradnej siene.
Často na nich rozpráva človek, ktorý buď zosnulého poznal alebo obradníčka, ktorou sme väčšinou my. No strávili sme s blízkymi dostatočne dlhý čas na to, aby sme sa snažili spoznať príbeh človeka, s ktorým sa lúčime a vyrozprávali sme ho čo najosobnejšie.
Tiež sa na prírodných pohreboch zapája viac komunita ľudí, pre ktorú je táto rozlúčka tvorená. Môžu písať odkazy do neba, ktoré potom buď spálime a popol z nich vysypeme, alebo ich vhadzujeme do jamky spolu s popolom. Púšťajú sa piesne, niekedy znie aj živá hudba. Súčasťou rozlúčok môže byť napríklad aj občerstvenie a čítanie spomienok, ktoré si ľudia napíšu alebo symbolické gestá. Na takýchto rozlúčkach je aj pre blízkych jednoduchšie prehovoriť a zdieľať svoje spomienky.
Mali sme rozlúčku, na ktorej každý z účastníkov hádzal ružu do Hrona a mohol pritom ešte vyslať nejakú myšlienku pre blízku osobu, s ktorou sme sa lúčili. Tieto rozlúčky trvajú rôzne dlho, nikto vás netlačí, aby sa skončili do pol hodiny ako v obradnej sieni a nikto vás nevyháňa, pretože už čakajú pozostalí na ďalší obrad. Čas si plynie svojim spôsobom a niekedy ani nevieme, ako ubehli dve hodiny. Rozlúčka sa nesie v takom tempe, ktoré práve ľudia potrebujú. Je to veľmi organické a vždy ladené pre potreby pozostalých alebo podľa prianí zosnulého, ak ich vyslovil.
Na prírode blízkych pohreboch využívame predmety a materiály, ktoré sú vyrobené z lokálnych zdrojov, miestnymi remeselníkmi alebo umelcami. Používame rakvy a urny, ktoré sú vyrobené z rozložiteľných materiálov, rýchlo sa v zemi rozkladajú a nemajú takú veľkú ekologickú stopu. Dôležitá je pre nás nielen ekologická, ale aj estetická hodnota produktov, ktoré ponúkame a používame, pretože veríme, že pohľad na krásne veci lieči, a že krásno sa dá preniesť aj do oblasti pohrebníctva.
Stále veríme, že na to budú reflektovať aj pohrebné služby, ktoré ponúkajú veľmi málo alternatív alebo inovácií, ktoré by boli udržateľné a prírode blízke. Z našich skúseností vieme, že ľudia o takéto veci záujem majú, len ponuka na trhu nie je zatiaľ dostatočná. Preto veríme, že dopyt ju postupne vytvorí a budú vznikať hodnotné produkty, ktoré sa budú používať aj v oblasti pohrebných služieb.
Aké máte ďalšie plány? Máte nejakých záujemcov o nové prírodné cintoríny alebo o premenu tých klasických? Rastie na Slovensku počet takýchto cintorínov?
Okrem toho, že sme zakladali Záhradu spomienok vo Zvolene a Les spomienok v Košiciach, spolupracovali sme už asi s desiatkou slovenských obcí a miest, najmä krajských a okresných miest na návrhoch tvorby prírodných cintorínov.
Máme tím aj s našou skvelou krajinnou architektkou Denisou Halajovou, s ktorou robíme štúdie a tiež projektové realizačné dokumentácie na prírodné cintoríny. Vieme robiť aj štúdie na revitalizáciu klasických cintorínov a na tvorbu udržateľných cintorínov a zmiešaných cintorínov, ktoré zahŕňajú klasickú aj prírodnú časť. Dokážeme to na mieru prispôsobiť potrebám danej obce alebo mesta.
Najväčší potenciál vidíme práve vo veľkých mestách, kde sú ľudia otvorenejší inováciám a alternatívam v rôznych oblastiach života a tieto alternatívy hľadajú aj v pohrebníctve. Preto dúfame, že viaceré z návrhov, na ktorých sme spolupracovali, sa časom pretavia do praxe. Zatiaľ ešte v žiadnej z obcí alebo miest, ktorým sme robili štúdie, nebol zrealizovaný prírodný cintorín. Tiež veríme, že budeme mať ešte príležitosť pracovať na ďalších štúdiách, či už prírodných cintorínov alebo prírode blízkych cintorínov.
Táto práca nás veľmi baví a vidíme v nej veľký zmysel a potenciál, ale aj veľkú urgenciu vnímať cintoríny konečne ako miesta, ktoré by mali byť prispôsobené klimatickým zmenám. Nemusia to byť len miesta, ktoré sú ohraničené plotom so štvorcovým alebo obdĺžnikovým pôdorysom. Môže ísť o miesta, ktoré vstupujú do krajiny, sú jej súčasťou a môžu byť krajinnými, lesnými, prírodnými cintorínmi, kde úloha pochovávania bude len jednou z mnohých funkcií.
Čo môžu návštevníci cintorínov a najmä nájomcovia hrobových miest, urobiť pre podporu biodiverzity na cintorínoch alebo pre znižovanie ich ekologickej stopy?
Nie všetky opatrenia na cintorínoch musí robiť Správa cintorínov. Veľa toho v rukách máme aj my ako nájomcovia hrobových miest, ktorí sa rozhodujeme, akú podobu im dáme. Pokiaľ budujeme na cintoríne nový hrob pre našich blízkych zosnulých, môžeme sa rozhodnúť, že bude prírode bližší.
Môžeme vytvoriť hrob, ktorý má len kamennú obrubu a nebude mať položenú kamennú platňu na vrchu, ale namiesto nej tam môže ostať hlina, do ktorej zasadíme trvalky alebo vysejeme lúčnu zmes. Môžeme rozhodnúť pre pôvod použitého kameňa. Môžeme sa opýtať kamenárov, odkiaľ kameň na náhrobky pochádza a žiadať kameň zblízka, povedzme zo strednej Európy, aby nemusel cestovať z Indie, Číny alebo Talianska, aby za ním nebola napríklad detská práca.
Pri organizovaní pohrebu sa môžeme rozhodovať, akú ekologickú stopu budú mať produkty, ktoré využijeme. Či už sa jedná o rakvy, urny, výzdobu, kytice, môžeme sa ich snažiť vyberať čo najšetrnejšie k životnému prostrediu a lokálnejšie. Je to síce náročné, ale na trhu sa dajú nájsť aj slovenské produkty.
Pri návšteve cintorínov môžeme znižovať ekologickú stopu tým, že tam nenosíme žiadne plastové umelé dekorácie, elektrické sviečky a podobne. Môžu to byť živé kvety bez obalov, bez stúh, ktoré po čase môžu putovať do kompostu. Pokiaľ budeme mať na hrobe existujúcu výsadbu, možno nebudeme vôbec cítiť potrebu nosiť dodatočné dekorácie. Aj pri sviečkach môžeme minimalizovať ich počet a mať, ako súčasť hrobového zariadenia, svietnik, v ktorom len vymieňame sviečku a nenosíme stále novú v obale.
Takýmto správaním môžeme inšpirovať aj ďalších návštevníkov cintorína a ukazovať, ako sa dá k výzdobe pristupovať citlivejšie voči životnému prostrediu a často je to aj estetickejšie. Aj my sami môžeme byť nositeľmi zmeny na cintorínoch a pohrebníctve.
Tento rozhovor vznikol vďaka podpore od Nadácie Slovenskej sporiteľne.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Vyštudovala environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK a „Environmental Policy“ program na AINOVA v Svätom Juri. V CEEV Živica pôsobí na rôznych pozíciách od roku 2002. Absolvovala stáž v partnerskej ekoporadni v rakúskej organizácii „die umweltberatung“. Je certifikovaná „eko-upratovačka“ a mestská včelárka. Momentálne je zodpovedná za Ekoporadňu Živica a mestské včely.
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
