Riaditeľ strednej školy ju nedoporučil na vysokoškolské štúdium, preto išla pracovať do hydinárskeho závodu. Po Nežnej revolúcii si spravila zdravotnícky kurz, asistovala v poradni a roznášala pozvánky na očkovanie. Napokon sa na vysokú školu dostala, sociálnu prácu skončila s červeným diplomom. Dnes je Pavla Cicková pedagogickou asistentkou na inkluzívnej základnej škole Alma vo Zvolene. V rozhovore okrem iného opisuje, aké bolo jej detstvo, kto ju inšpiroval v štúdiu a čo potrebujú deti, ktoré majú doma náročné podmienky.
Aké bolo vaše detstvo?
Detstvo som strávila vo Vígľaši (obec na Slovensku v okrese Detva – pozn.red.), kde som sa formovala. Bolo to krásne detstvo – bezstarostné a typicky dedinské. Blízko nad našim domom je hrad, takže sme tam preskúmali všetky možné zákutia. Hrali sme sa na lúkach, skákali sme do sena, keď sa sušilo v kopách. Mala som dvoch bratov, preto som viac inklinovala k chlapčenským hrám. Ale mala som aj kamarátky a hrávala som sa aj dievčenské hry s bábikami.
Mali ste okolo seba aj širšiu rómsku komunitu?
Áno, vyrastala som v osade, ale tá bola akoby súčasťou dediny. Nie je vyčlenená ako mnohé iné osady, ktoré sú ďaleko od majoritnej spoločnosti. Oproti sebe sme mali susedov Nerómov. Boli sme vždy v kontakte, a preto sme nemali pocit, že sme nejako vyčlenení či segregovaní. Boli sme súčasťou života dediny a naši rodičia boli zapojení do jej diania.
Keď sa napríklad staval kultúrny dom, chlapi si dávali záväzky, koľko hodín odrobia na stavbe. Môj otec aj starý otec pomáhali tiež. Dodnes som na nich hrdá, keď sa pozerám na kultúrny dom, lebo som tam s otcom chodila a behávala po ešte nedokončenom javisku. Keď bolo obdobie žatvy, chlapi v dedine mávali nočnú službu, aby nedošlo k požiarom. V službe bol takisto vždy zapojený Neróm aj Róm.
Chodili ste do školy spolu s deťmi z majority. Ako ste spolu vychádzali?
Stretávala som sa s rôznymi prístupmi. Viete, deti sú rôzne, pričom si so sebou nesú postoj svojich rodičov. A aj ich postoje voči Rómom. Mala som kamarátky aj Nerómky, s ktorými sme sa navštevovali – oni chodili k nám, ja som chodila k nim domov a nebol problém.
Keď som nastúpila do siedmeho ročníka, do triedy prišli aj deti z okolitých lazov a tie neboli s Rómami zžití, takže sa stalo aj to, že nejaký konflikt nastal. Niektorí v sebe majú opovrhnutie voči Rómom akosi zakorenené. Myslím si, že rómske deti sa budú potýkať vždy s tým, že budú niektorí, ktorí ich prijmú, ale je stále veľa takých, ktorí ich ako Rómov nebudú chcieť prijať nikdy.
Rozprávali ste sa doma po rómsky?
Môj materinský jazyk je rómčina, ale keď sme mali nastúpiť do školy, rodičia nás začali učiť po slovensky. Bolo to dosť neskoro, mali sme jazykovú bariéru. Slovenčina bola pre nás cudzí jazyk a niektoré slová sme nevedeli použiť, alebo sme ich skomolili či pomiešali rómčinu so slovenčinou. Učitelia boli často nešťastní, lebo nerozumeli, čo od nich chceme.
Keď sme sa medzi sebou rozprávali po rómsky, zažili sme od detí z majority veľký výsmech. Nútili nás, aby sme viac-menej hovorili po rómsky len pošepky. Náš jazyk púta pozornosť a sú mnohí, ktorí sa z neho vysmievajú. Keď počujú angličtinu, nepozastavia sa nad ňou, ale nad rómčinou sa pozastavia vždy. Vždy ma uráža, keď počujem v televízii vtipy o Rómoch, ktorých napodobňujú nosovým prízvukom. Rozprávať v rómčine by nemalo byť hanbou.
Ako sa dnes rozprávate so svojimi blízkymi? Rozprávate sa s nimi po rómsky alebo po slovensky?
S blízkymi, s ktorými som od malička vyrastala, sa rozprávam automaticky po rómsky. Bohužiaľ, už je ich čím ďalej, tým menej. Ale s ľuďmi, s ktorými som sa stretla v dospelosti, konkrétne s mojím mužom, sa rozprávam po slovensky. On je síce tiež Róm, ale pochádza zo Zvolena, preto má trochu iný dialekt. Nie je to bariéra, že by sme si nerozumeli, ale Rómovia odtiaľ prebrali do svojej reči viac slovakizmov a my smerom na Podpoľanie sme prebrali dosť veľa slov od Maďarov. Občas si povieme niečo po rómsky, ale viac-menej vtedy, keď nechceme, aby nám deti rozumeli.
Pre moje deti je materinským jazykom slovenčina. Staršia dcéra sa naučila trochu po rómsky, lebo prázdniny trávila s mojimi rodičmi. Hrala sa s deťmi odtiaľ, takže rozumie oveľa viac ako moja mladšia dcéra. Tá vníma len rómske pesničky, ale text veľmi nie.
Po základnej škole ste skončili potravinársku školu aj s nadstavbou. Podporovali vás rodičia?
Odjakživa som chcela študovať, ale môj otec povedal, že sa vydám a že školu aj tak neskončím. Pri mojich bratoch sníval o tom, že jeden bude učiteľ, druhý právnik. Nakoniec som študovala ja.
Kam smerovali vaše kroky po skončení nadstavby?
Mojím snom bolo odjakživa študovať psychológiu a filozofiu, ale riaditeľ strednej školy ma na toto štúdium neodporučil, tak som išla robiť do hydinárskeho závodu vo Zvolene. Po revolúcii sa začalo prepúšťanie a začala som striedať viaceré práce. Zapojila som sa do rôznych projektov. Najprv som robila u pána Fízika (Ladislav Fízik bol predseda Klubu rómskych podnikateľov, založil tiež Politické hnutie Rómov na Slovensku – ROMA – pozn. red.), ktorý mal klub rómskych podnikateľov, a organizoval rôzne stretnutia a vzdelávania. V klube som mu pomáhala ako sekretárka a zapisovateľka. Vďaka nemu som začala ísť trochu iným smerom, uviedol ma do „rómskej problematiky”. Vďačím mu za mnoho, robil veľa preto, aby sa život Rómov zlepšil.
V tom čase som začala byť aktívna aj ako asistentka zdravia, spolupracovala som s lekármi, urobila som si polročný kurz a pracovala som pri detskej lekárke na zvolenskom sídlisku Sekier. Práca bola veľmi zaujímavá, s pani doktorkou som navštevovala čerstvo narodené bábätká, asistovala som v poradni a roznášala pozvánky na očkovanie, lebo to bolo u Rómov mizerné.
Vtedy som tiež zažila život Rómov a problémy, ktoré majú. Zažila som, v akom prostredí vyrastajú bábätka, a to aj po hygienickej stránke. Niektoré boli naozaj zanedbané, cítila som potrebu robiť s tým niečo. Potom tento projekt asistentiek skončil, čo bola veľká škoda. Neviem, či ešte funguje, ale je to veľmi zmysluplná práca, ktorá naozaj pomáha aj zachraňuje. Zrazu som ostala bez práce a vo Zvolene vzniklo Gándhího gymnázium (osemročné gymnázium internátneho typu, ktoré sa zameriavalo na poskytnutie výchovy a vzdelávania pre deti zo sociálne znevýhodneného a málo podnetného rodinného prostredia – pozn.red.).
Z oblasti zdravotníctva ste sa presunuli do oblasti vzdelávania?
Ani neviem, ako k tomu došlo. Potrebovali vypomôcť, a tak som tam najprv prišla zadarmo. Zapáčilo sa mi tam, videla som deti, ktoré potrebovali pomôcť. Nakoniec ma zamestnali – najprv ako dennú vychovávateľku, potom ako pedagogickú asistentku. Suplovala som aj hodiny rómskeho jazyka či iné predmety. Riaditeľ ma veľmi podporoval a chcel, aby som na škole ostala, ale potrebovala som si dorobiť pedagogické vzdelanie.
Podala som si prihlášku najprv na Pedagogickú fakultu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Urobila som skúšky, ale nie tak úspešne ako iní uchádzači. Na škole nezohľadnili, že už pracujem v odbore a mám skúsenosti. Neprijali ma a to bolo pre mňa veľké sklamanie, lebo študovať na Pedagogickej fakulte UMB bol môj sen. Nakoniec som si podala prihlášku na odbor sociálna práca na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre (UKF). Prijímacie skúšky som urobila na sto percent a začala som študovať.
Ako ste to zvládali? Bolo to externé štúdium? Popritom ste pracovali a mali rodinu.
Mladšia dcéra mala pätnásť rokov, staršia už mala bábätko, ale to som si veľmi neužila. Bola som tri dni nepretržite v škole, lebo som robila vychovaváteľku na internáte aj školskú asistentku. Ak ma rodina chcela vidieť, museli za mnou prísť na internát, ale podporili ma. Sami videli, že je to nutné. Pri deťoch na gymnáziu bolou prioritou, aby boli v bezpečí. Doteraz sa čudujem, že som to zvládla. Keď som začala študovať, mala som po štyridsaťpäťke, ale neľutujem, lebo som sa v tom povolaní naozaj našla.
Úspešne ste teda dokončili vysokoškolské štúdium a našli ste sa v práci s deťmi. Čo bolo potom?
Ukončila som bakalárske štúdium na UKF. Myslela som si, že so školou už končím, bolo to naozaj ťažké. Povedala som si, že som to dokázala – mám bakalára, na moje roky to stačí. Ale pán Fízik mi povedal, že mám na to, ísť ďalej, a tak som sa pustila do magisterského štúdia. Stálo to veľa peňazí. Do toho dostal môj muž porážku. Bála som sa, že to nezvládnem fyzicky, psychicky a ani finančne – bolo treba kupovať lieky.
Štúdium mi dalo veľa – okrem iného aj ľudí, ktorých som stretla na vysokej škole a profesorov ktorí ma učili. Boli to v rámci Slovenska kapacity. Mala som okolo sebe ľudí, ako je pani Nataša Slobodníková, ktorá mi dôverovala a na rozdiel odo mňa ani na chvíľu nezapochybovala, že túto skúšku úspešne zvládnem, za čo jej patrí moja úprimná vďaka.
Dnes som šťastná, že som to zvládla, dokonca s červeným diplomom. Bolo to pre mňa zadosťučinením – aj s ohľadom na ľudí, ktorí vo mňa verili a dali mi šancu. Najkrajším pocitom pre mňa bolo, že som ich nesklamala. Dnes ma táto práca veľmi napĺňa, stala sa mojím životom.
Vidím vás často, ako so žiakmi sedíte na chodbe, sami vás prídu objať, porozprávať sa. Vidno, že k vám majú veľmi blízky vzťah. Ako to robíte?
Deti to vycítia, sami si ma vytipujú. Zrejme je to aj mojím vekom a prístupom. Možno vo mne vidia mamu alebo starú mamu. Myslím si, že každé dieťa v prvom rade potrebuje, aby sme riešili problémy s pokojom. Aj naši najväčší beťári – a väčšinou mám na takých šťastie – si ma obľúbia. Keď im prehovorím do duše, niekedy sa aj rozplačú a uznajú svoje správanie, dokonca aj tí starší.
Dôležité je, aby dieťa cítilo, že mu chce niekto pomôcť a že ho nejde hrešiť, karhať či trestať. Dieťa by malo vidieť, že vám na ňom záleží, že ste tu pred neho a malo by cítiť kontakt a ľudský dotyk. Deti potrebujú lásku, blízkosť a vedomie, že človek je tu pre nich a že ich neodsúdi. O to viac, ak má dieťa nejaký hendikep. Žijeme urýchlenú dobu spojenú s honbou za mamonom. Rodičia sa snažia, aby deťom nič nechýbalo, ale potom neustále pracujú a nemajú na nich čas. Dajú im všetko. Budú mať prenádherné darčeky, ale nemajú blízky kontakt s rodičmi, pretože na seba nemajú čas. Deti aj rodičia prídu domov unavení, mnohé deti preto nepoznajú rozprávanie, aké sme zažili my – napríklad rozprávky od mamy či otca. Vyrastajú na Minimaxe, takže nám ich vychová televízor.
Aká je vaša úloha na základnej škole Alma?
V prvom rade som asistentka. To znamená, že som predĺžená ruka učiteľov a učiteliek, ktoré ma potrebujú napríklad pri kontakte s rodičmi, nakoľko veľmi dobre poznám komunitu. Viem zabezpečiť kontakt s rodičmi, aj keď sa niekedy zdá, že to nepôjde – vždy sa dá. Ďalšou mojou úlohou je pomáhať deťom, venujem sa im individuálne podľa pokynov učiteľa.
V tejto škole je veľa detí z rómskej komunity. Máte pocit, že je pre vás výhodou, že ste Rómka a že dokážete možno lepšie pristupovať k rodičom aj k deťom?
Je to veľká výhoda. Myslím si, že je veľmi dôležité poznať rómsku komunitu. Mám naozaj veľké plus v tom, že som učila aj rodičov týchto detí. Niektoré mamy, ktoré sem vodia deti, sú moje žiačky. Takže som súčasťou ich života.
Čo by potrebovali tieto deti, ktoré majú doma veľmi náročné podmienky? Ako by sme im v školách vedeli pomôcť?
Je to ťažké, lebo škola rodinu nenahradí. Keď prídu domov, sú úplne v inom prostredí a nemajú možnosť vzdelávať sa. Škola nemôže zabezpečiť lepšie rodinné prostredie. Nie je v moci školy, aby tieto deti dostali lepšie bývanie. Preto je potrebná veľmi úzka spolupráca medzi školou, sociálnou prácou a komunitným centrum. Keby komunitné centrum, ktoré je blízko domova týchto detí, vytvorilo podmienky na to, aby tam po vyučovaní mohli prísť a učiť sa ďalej, bola by to cesta. Mali by pocit, že sú doma, že je to na skok a že vedia, kde hľadať pomoc.
V čom skutočne potrebujú pomoc, je podpora čítania s porozumením, lebo bez čítania sú stratení. V triede sú čitatelia na rôznej úrovni, tí slabší sa hanbia a majú zábrany. Deti sú rôzne a vedia byť aj veľmi kruté.
Ste aj členkou Rómskeho literárneho klubu, takže ku knihám máte zrejme blízko.
Na to som hrdá. Od detstva som milovala knihy a keď bola možnosť, písala som básničky.
Píšete po rómsky, alebo po slovensky?
Aj aj. Písať po rómsky nás primäl náš šéf, ktorý založil Rómsky literárny klub, a to práve kvôli tomu, aby rómčina nezanikla. Aby rómčina nebola len jazykom, z ktorého sa druhí vysmievajú. Aj my sme to kedysi brali tak, že po rómsky treba rozprávať potichu. Vďaka Rómskemu literárnemu klubu viem, že rómčina je krásna, tvorivá, ľubozvučná a že nie je dôvod na výsmech. Ide len o to, ako sa ten jazyk používa. V rómčine vznikli nádherné diela.
Som zvyknutá tvoriť v slovenčine, ale preklad do rómčiny si robím sama. Nevyužívam možnosť, že mi text preloží niekto druhý. Najradšej sama nájdem správne slová, ktoré by vystihovali význam.
Čo pre vás znamená byť Rómkou?
Mnohí mi to možno neuveria, no v prvom rade to pre mňa znamená obrovskú hrdosť. Nie sme národ, ktorým možno opovrhovať. Existuje kopec skvelých Rómov, už len keď si spomeniem na moju rodinu – mali sme v nej veľa primášov, muzikantov, múdrych a vzdelaných ľudí. Ešte aj moja prababička bola žena, ktorá ovládala tajomstvá prírody, poznala bylinky a liečila druhých. Nemám sa za čo hanbiť. Keď je Deň Rómov, vždy deťom hovorím, aby si uvedomili, že máme náš sviatok, pretože sme národ – rómsky národ. Róm znamená človek, nie je to nadávka.
Mnoho našich Rómov cíti svoje rómstvo ako hendikep. Slovo Róm pritom znie hrdo. Byť Rómom neznamená byť menejcenným človekom. Mnohí Rómovia sa však sami niekedy vyhovárajú na svoju národnosť, spoločnosť ich potom tak neprijíma.
Róm to má ťažšie ako ostatní. Musíme sa snažiť raz toľko ako druhí, ale máme to vo svojich rukách. Človek, ktorý chce, sa z biedy aj zo zlých životných podmienok vymaní, len musí chcieť. Netreba sa vyhovárať na rómstvo. Je potrebné mať odhodlanie a cieľ, za ktorým si človek ide.
Rómske srdce je nádherné, vie dať veľa lásky. Vieme byť dobrí, srdeční, no na druhej strane neuznávam výhovorky na rómstvo. Sama som vyrástla v osade a som šťastná, že to tak bolo. Aj sa tam vraciam, máme tam rodičovský dom, v ktorom býva dcéra. Dom sme zveľadili a stále do neho investujeme. Ak niečo mám, musím sa o to starať a nie zničiť to a vyhovárať sa na to, že som Róm. Myslím si, že keď niekto ukáže, že svoju prácu robí kvalitne, tak si ju udrží.
Aký je pre vás recept na zlepšenie života rómskych detí z marginalizovaných komunít?
Môj recept je jedine vzdelanie, tade vedie cesta k plnohodnotnému životu Rómov a ich začleneniu do spoločnosti. Ale aj cesta k búraniu bariér, akými sú stereotypy, segregácia, diskriminácia a iné negatívne prejavy v spoločnosti voči Rómom.
Tento rozhovor vznikol vďaka podpore od Nadácie ESET.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne pôsobí v Komenského inštitúte. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.
