EDUŽUR: Inovatívni učitelia sú odstrčení na okraj, podporu môžu nájsť vo vzdelávacích projektoch, hovoria odborníci na vzdelávanie (+podcast)

---

Zuzana, ako by ste predstavili Komenského inštitút v jeho súčasnej podobe? Čo zastrešujete a čím sa podľa vás odlišuje od iných programov pre učiteľov?

Z.L.: Je to široké spektrum aktivít. Väčšinou používam tri heslovité slovíčka – podporuje, sieťuje a vzdeláva. Podporuje, pretože prezentuje učiteľskú profesiu širokej verejnosti ako veľmi dôležitú, a tak sa snaží zvyšovať spoločenský status povolania. Sieťuje, pretože tvorba komunity je pre nás kľúčová a je to takmer najdôležitejšia vec aj podľa spätných väzieb od účastníkov. Vzdelávanie preto, lebo to je základ našich aktivít. Prinášame inšpirácie, príklady dobrej praxe a snažíme sa priniesť nový vietor do vzdelávania. Zároveň máme pocit, že vo vzdelávaní je často málo faktov a informácií. Preto našou štvrtou aktivitou je prinášanie reprezentatívnych prieskumov a zbieranie dát, aby sme sa o ne mohli oprieť a posunúť ich iným inštitúciám v tejto oblasti.

Tento rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:

Komenského inštitút vznikol v roku 2016 a je to mladší súrodenec Sokratovho inštitútu, čo je rozvojový program pre mladých do tridsať rokov. Juraj, prečo ste sa zamerali práve na mladých učiteľov a nie lekárov, právnikov alebo vedcov? Hodnotíte to ako dobré rozhodnutie?

J.H.: Komenského inštitút vznikol naozaj ako brat Sokratovho inštitútu, ktorý sa  ukázal ako veľmi úspešný program. Mladí ľudia mali o neho doteraz veľký záujem. V čase, keď už Sokratov inštitút fungoval, naše dcéry nastúpili na druhý stupeň do štátnej základnej školy. Vtedy sme sa stretli s tvrdou realitou. Bol som celkom zhrozený, že mnohé veci, ktoré som zažil ešte ja ako dieťa na základnej škole za socializmu, boli podobné. Väčšina výučby prebiehala tak, že učiteľ spred tabule diktoval poznámky a cez veľkú prestávku deti povinne krúžili vo vestibule v presne vymedzenom kruhu. Zažil som to pred viac ako tridsiatimi rokmi a povedali sme si, že je na Slovensku veľa schopných učiteľov a učiteliek, ktorí môžu začať robiť zmeny zdola. Tak vznikol aj Komenského inštitút. Zo slovenských škôl sme vytiahli lídrov a líderky, ktorí mali potenciál meniť školstvo. Najprv vo svojich triedach a školách a neskôr prípadne aj na regionálnej a národnej úrovni.

Máte pocit, že je v tomto smere po ôsmich rokoch fungovania vidieť výsledky Komenského inštitútu?

J.H.: Keď sme ho zakladali, ozývali sa skeptické hlasy o tom, čo už spraví dvadsať učiteľov alebo učiteliek za jeden rok, veď to je de facto zrnko v obrovskej púšti. Nakoniec sa ukázalo, že to má veľký význam. Princípom Komenského inštitútu je vyberať ľudí, ktorí majú potenciál lídrov, sú ochotní prijať ťažké výzvy, viesť druhých ľudí a meniť veci aj za múrmi svojej školy. Na tom boli postavené aj prijímacie pohovory, čo sa ukázalo ako dobrý koncept.

Na Komenského inštitúte sa učitelia a učiteľky nielen vzdelávajú, ale majú aj svoj vlastný projekt, v rámci ktorého skúšajú meniť veci vo vzdelávaní a ukazujú, ako sa to dá. Po niekoľkých rokoch vidíme, že práve títo ľudia môžu byť motorom zmien. Mnohých z nich dnes môžeme vidieť v regionálnych centrách pre podporu učiteľov. Som milo prekvapený, aký vysoký počet absolventov a absolventiek je aj na iných miestach. To čo sme chceli sa po pár rokoch dostavilo, ale čakajú nás ešte roky práce.

Z.L.: Doplním, že päť zo štyridsiatich regionálnych centier vedú absolventi Komenského inštitútu ako riaditelia. V ostatných regionálnych centrách desiatky absolventov pôsobia ako mentori. Potvrdzuje to, že títo učitelia a učiteľky sa nebáli zhostiť role lídrov. Vystúpili zo svojej triedy a povzbudzujú svojich kolegov, aby prinášali inovácie do škôl.

Zuzana, čo zažijú a absolvujú učitelia za rok v Komenského inštitúte? 

Z.L.: Program nie je len pre riaditeľov a riaditeľky, učiteľov a učiteľky, ktorí sú dvadsať rokov v praxi. Usilujeme sa o to, aby boli v ročníku študenti pedagogických fakúlt, začínajúci učitelia, ale aj učitelia s dlhoročnou praxou a riaditelia. Táto rôznorodá skupina „spolužiakov a spolužiačok„ medzi sebou intenzívne komunikuje. Vo Vzdelávacom centre v Zaježovej si prejdú šiestimi viacdňovými workshopmi, neskôr realizujú svoj pedagogický projekt v ich triedach. Na začiatku vždy oslovíme účastníkov programu, nech si nájdu svoju vášeň – tému, ktorej sa venujú s radosťou a s nadšením by ju vo svojej triede a škole chceli zveľaďovať.  Na konci ich čaká obhajoba toho, čo dokázali a šírenie inovácií ďalej do sveta.

Aké sú témy vzdelávaní, ktoré učitelia absolvujú v priebehu roka?

Z.L.: Témy sú rôznorodé ako účastníci programu. Inovácie na úrovni predmetu, ktoré učia na škole, napríklad ako aktivizovať žiakov na hodinách počas výučby jazykov, ako zapojiť pohyb do hodiny, prinášanie Hejného metódy vyučovania matematiky či Daltonského prístupu. Ide o zavádzanie nových techník v špecifickej triede so špecifickými potrebami žiakov. Sú to aj projekty, ktoré cielia na klímu v triede alebo škole, na rozvoj žiackeho školského parlamentu alebo na rozvoj kolegov a učiteľského kolektívu. Niektorí sa odvážia ísť aj za hranice školy a robia projekty na úrovni rozvoja pedagógov v regióne.

V súčasnosti prebieha siedmy ročník Komenského inštitútu. Ak je v jednom ročníku približne dvadsať účastníkov, doteraz ste intenzívne formovali a formujete približne stoštyridsať učiteľov. Juraj, môže podľa vás takáto skupina ovplyvniť slovenské školstvo a ak áno, ako?

J.H.: Niekedy máme mylný dojem, že ak chceme vidieť zmeny, musí sa zapojiť sto percent ľudí, ale v skutočnosti sa nezapojí ani päťdesiat. Existujú štatistiky a štúdie, v ktorých sa píše, o akej veľkej mase musíme hovoriť a nie sú to veľké čísla. Ľudia, ktorí prichádzajú so zmenami, patria vždy k menšine. Naberajú na seba zvyšok, v ktorom sú aj odporcovia, ale postupne strácajú na sile. Zmeny vo vzdelávacom systéme nikdy nezačínajú tak, že sa celá pedagogická obec dohodne na tom, čo je dobré. Nefunguje to tak na Slovensku a ani v žiadnej inej krajine. Vždy sú to inovátori, ktorí ukazujú, ako by to mohlo byť a trvá to nejaký čas. Komenského inštitút je súčasťou inovácií.

Nie je to jediný program pre učiteľov na Slovensku a ak sa vyskladajú takéto ostrovčeky, majú silu. Učiteľom a učiteľkám som vždy hovoril, že ak niečo robia, je dôležité, aby o tom vedela verejnosť. Slovenskí pedagógovia v tomto majú hendikep. Nechcú hovoriť o práci, pretože sa podľa nich nepatrí chváliť sa. Som však hlboko presvedčený, že pokiaľ chceme zmeny vo vzdelávaní, musíme sa o tom rozprávať. Učitelia sa za to nemajú hanbiť, ale byť hrdí na to, čo dokázali. Nemajú sa báť, o tom verejne hovoriť, poskytovať rozhovory do médií, či pridávať príspevky na sociálne siete, pretože tam potom budú samé hlúposti. V správach budeme zase počuť o tom, ako nič nejde, a že školstvo je na tom zle. Práve špičkoví učitelia a učiteľky sú často veľmi skromní, že to berú ako samozrejmosť.

Komenského inštitút zastrešuje ocenenie Učiteľská osobnosť roka, ktorá prispieva k zvýrazneniu a popularizácii učiteľov. Občas je počuť výhrady, že v učiteľstve sa predsa nedá určiť, kto je najlepší. Čo je hlavným cieľom učiteľskej osobnosti Slovenska?

Z.L.: Hlavným cieľom a ideou je oceniť výnimočné učiteľské osobnosti na Slovensku. Stretávame sa s tým, že učiteľky a učitelia do toho nechcú ísť, hovoria, že nerobia nič výnimočné. Od širokej verejnosti zároveň počujeme o tom, že učitelia pracujú iba do jednej poobede. Ľudia nechápu, prečo chcú vyššie platy, keď majú voľno celé prázdniny. Na jednej strane je veľká skromnosť a utiahnutosť výnimočných učiteľov a na druhej negatívny pohľad spoločnosti, ktorý často prevláda.

Chceme to zvrátiť a posilniť výnimočné osobnosti, ktoré robia neuveriteľne skvelé veci aj napriek náročným podmienkam v školstve. Chceme, aby ukázali verejnosti, aké obrovské úsilie je potrebné na zmeny v školách , ktoré posúvajú mladých ľudí vpred. Nehľadáme najlepšiu učiteľku v danom roku, ale reprezentantov všetkých výnimočných učiteľských osobností Slovenska, ktorí budú v spoločnosti viditeľní v priebehu roka.

Absolventi programov Komenského inštitútu môžu byť ďalej súčasťou takzvaného Alumni programu. Čo táto komunita prináša slovenskému vzdelávaniu?

J.H.: Sú to absolventi a absolventky Komenského inštitútu, ktorí skončia ročný program. Komenského inštitút je aj o budovaní komunity. Stretnú sa tam zapálené učiteľky a učitelia, ktorí medzi sebou zdieľajú skúsenosti. Učil som na rôznych školách a zažil som stav školy s jedným alebo dvomi opustenými učiteľmi, ktorí sa snažili robiť zmeny, ale nemali veľkú podporu v zborovni. Častokrát ich odstrčia na okraj, pretože narušujú zabehnuté vzorce. Na Komenského inštitúte je fascinujúce, ako skupina dvadsiatich pedagógov spolu žije jeden rok, podporuje, inšpiruje sa a rieši ťažké situácie. Často to poviem, zveličene, že to niekedy vyzerá ako klub anonymných alkoholikov. Učitelia si spolu sadnú a rozprávajú sa o tom, čo sa deje na školách. Nájdu tam publikum, ktoré ich vypočuje, dá im spätnú väzbu a podporu.

Niekedy preháňam, keď poviem, že na Komenského inštitúte nie sú potrební lektori a špičkoví ľudia, ktorí vedú učiteľov, ale stačí, že tam tá skupina učiteľov vôbec je a že sa môžu stretnúť. Sila Komenského inštitútu spočíva aj v tom, že to nie je jednorázová záležitosť. Samozrejme, aj to má význam, ale je iné, keď sa môžu stretávať rok a aj naďalej v Alumni programe.

Vo finále majú vybudovanú veľmi kvalitnú a silnú sieť ľudí, ktorá ich dokáže podporiť. Pomôže im nájsť zdroje, materiály, dať radu, mentorovať, môžete si s nimi robiť výmenu alebo ísť na exkurzie. Človek si tam nájde aj kamarátov a kamarátky, s ktorými môže stráviť víkend. Na Slovensku je to cenné. Potrebujeme budovať silné a súdržné komunity a ešte o to dôležitejšie je robiť to v rámci školstva.

Pre učiteľov v rámci Komenského inštitútu pripravujete intenzívny mentorsko-koučovský výcvik, ktorý je základňou aj pre regionálne centrá podpory učiteľov po celom Slovensku (RCPU). Okrem toho ste sa rozhodli  jedno RCPU zriadiť. Zuzana, prečo ste sa ho rozhodli zriadiť a aké skúsenosti vám to prinieslo?

Z.L.: S mentoringovým programom sme začali pred desiatimi rokmi, keď to ešte nebolo moderné a mali sme mentorov z rôznych sektorov. Neskôr sme zistili, že najlepší mentori sú absolventi, ktorí prešli programom a zároveň sú z učiteľskej praxe. Potom sme videli aj výzvu regionálnych centier podpory učiteľov a rozhodli sme sa jedno centrum zriadiť, pretože kurikulárna reforma, ktorá sa v súčasnosti rozbieha, je v súlade s tým, čo sme sa celý čas snažili priniesť do slovenského školstva. Je to o aktivizácii, rozvoji zručností, odklone od memorovania informácií k získavaniu návykov, o tom, ako naučiť deti učiť sa a o metakognícii (schopnosť premýšľať o vlastnom myslení – pozn. red.). Je to v súlade s tým, kam smerujeme aj my a povedali sme si, že chceme byť toho súčasťou a chceme si jedno také centrum zriadiť.

Tým, že sa nachádzame vo Zvolene, uchádzali sme sa o partnerstvo s ministerstvom školstva v regióne Zvolen – Detva – Krupina. Regionálne centrum prevádzkujeme už druhý rok. Prinieslo nám to bližší kontakt a nahliadnutie do fungovania škôl v našom regióne. Máme tam, ako každé regionálne centrum, mentorov, pričom niektorí sú naši absolventi a niektorí sú ľudia v súlade s tým, kam smerujeme. Dokážeme nahliadnuť do problémov a výziev regiónu a jeho škôl, keďže každý je v niečom špecifický. Je to cenné, bez regionálneho centra by sme to nedokázali uchopiť tak, ako to vieme teraz.

Juraj, už nie ste súčasťou tímu Komenského inštitútu a v súčasnosti sa intenzívne venujete základnej škole Alma vo Zvolene. Alma má ambíciu ukázať Slovensku, že inklúzia je možná, zvládnuteľná a efektívna. Pomáhajú vám pri tom skúsenosti, ktoré ste získali pri práci s učiteľmi v Komenského inštitúte? 

J.H.: Niekoľkoročné skúsenosti priameho kontaktu s učiteľmi sa dali zúročiť aj pri budovaní modelovej inkluzívnej školy Alma. V Komenského inštitúte som videl, koľko prekážok mali učitelia, keď niečo chceli urobiť. Mnohokrát sa na prvý pohľad zdá, že zaviesť inováciu nemôže trvať dlhšie ako dva týždne, ale je to oveľa náročnejšie. Keď sme začali budovať školu, vedel som, že je to beh na dlhé trate, nie na rok ani dva. Ide o náročné systémové zmeny, čo sa ukázalo aj pri pedagogických projektoch Komenského inštitútu.

Keď som s učiteľmi a učiteľkami konzultoval projekty, vždy som im hovoril, aby si stanovili menšie ciele, skúsili to urobiť dobre a stihnúť to. Radšej to, ako dať si veľkolepé ciele, ktoré vo finále nebudú môcť naplniť ani za desať alebo pätnásť rokov. Ukázalo sa, že tento prístup je dobrý a pre mnohých pedagógov bolo satisfakciou, že dokázali svoje poznatky preniesť do školy. Mohli si zažiť zmeny, aj keď malé, ale každá dobrá zmena sa ráta. Komenského inštitút bol veľkou školou aj pre mňa. Som rád, že pokračuje ďalej, ako vysoko životaschopný projekt a učitelia o neho majú záujem. Aj keď bude dobré, ak raz nebude musieť existovať, pričom vzdelávanie na Slovensku sa dostane  na takú úroveň, že nebude mať čo ponúknuť.

Zuzana, kto všetko stojí za Komenského inštitútom?

Z.L.: Piati ľudia. Marcela Reisz a ja máme na starosti ocenenie Učiteľská osobnosť Slovenska. Katarína Rutkajová má, v rámci Komenského inštitútu, na starosti predovšetkým Regionálne centrum podpory učiteľov. Denisa Adamovičová a Uršula Mičovská majú na starosti ostatné aktivity inštitútu. Moja úloha je zladiť to všetko so zvyškom aktivít Živice. Niekedy je pre mňa neuveriteľné, čo sa dá stihnúť za jeden rok a som za môj tím vďačná. Funguje nám to, máme zabehnuté mechanizmy, aj keď na konci školského roka sa už tešíme na prázdniny, pretože objem práce je veľký.

Nie je v ľudských silách, aby to zvládli len piati ľudia. V našom tíme sú aj absolventi, ktorí nám posielajú spätné väzby a dávajú nám tipy na témy a oblasti. Sú našimi mentormi a pomáhajú nám, aby to celé napredovalo. Sú to aj naši spolu-lektori, hostia webinárov, speakri a moderátori na konferenciách. Bez nich by sme nedokázali robiť taký veľký objem práce.

Ste manželia, žijete v Zaježovej, pracovne trávite veľa času vo Zvolene, často v Bratislave a iných častiach Slovenska. Ako sa manažuje život rodiny, v ktorej majú ľudia široký záber aktivít a ako spolupracujú?

Z.L.: Existuje moderný koncept, takzvaný work-life balance, alebo rovnováha medzi súkromným životom a pracovným životom, ktorý u nás vôbec nefunguje. Do svojich životov ho nevnášame, pretože by to bolo neúnosné. Okrem pracovných povinností máme tri deti, ktoré sú súčasťou manažmentu dňa. (smiech) Ako to robíme? No Juro, skús povedať.

J.H.: Je to menší zázrak. Vzájomne sa podporujeme, a to je asi naozaj kľúčové, pretože bez toho by sa rodina dávno rozpadla. Dcéry sú na vysokej škole a jedenásťročný syn Yory s nami intenzívne prežíva prácu a veci, ktoré iné deti zrejme nezažívajú. Modelová inkluzívna škola Alma pracuje s deťmi zo sociálne vylúčených komunít a často preto chodíme do osád. Yori tam chodí s nami a vidí, ako tie deti žijú, čo nie je vždy jednoduché. Na druhej strane považujem za dôležité, že vidí našu prácu, vníma prečo deťom chceme pomáhať a rozprávame sa o tom.

Navštevuje školu Alma, preto začíname spoločne každé ráno. Keď kontrolujem „prezuvky“ žiakov, pretože sa snažíme dodržiavať pravidlá, Yori sleduje, čo robím a naberá pedagogické skúsenosti. Vyrastal na Komenského inštitúte, absolvoval toľko workshopov, že ich o pár rokov bude schopný lektorovať. V podstate nemal na výber, keď nemal kde byť, bol s nami na kurzoch. Mojím malým tajným snom je, že z neho raz bude dobrý učiteľ.

Z.L.: Baví nás to a naše večerné rozhovory sú tiež o práci a zážitkoch. Zdieľame alebo plánujeme spolu nové aktivity, premýšľame nad tým, čo by ešte bolo užitočné urobiť. Myslím si, že keby bol Juraj napríklad z biznis sektora a ja by som robila toto, náš vzťah by nefungoval tak dobre. Spája nás aj vášeň pre prácu, ktorú robíme z presvedčenia a s radosťou. Zdieľame naše bohaté pracovné životy, a to posilňuje aj náš osobný a súkromný svet.

Predstavte si, že dostanete moc zmeniť zajtra jedinú vec v slovenskom školstve. Čo by ste zmenili a prečo? 

Z.L.: Chcela by som, aby učitelia aj žiaci chodili do školy s radosťou, aby mali radosť z toho, čo robia. Najmä učitelia a učiteľky, pretože keď im učenie robí radosť, deti ju chytia a spoločne ju zdieľajú.

J.H.: V súčasnosti som ponorený v téme, ako pomáhať a vzdelávať deti z generačnej chudoby a som veľmi nešťastný, keď vidím prieskumy. Podľa nášho najnovšieho prieskumu šesťdesiat percent dospelej populácie hovorí, že by sa tieto deti mali vzdelávať v oddelených školách alebo oddelených triedach. Prial by som si, aby sme na Slovensku budovali školy, do ktorých môžu chodiť všetky deti s rozličnými príbehmi. Aby sme nemali potrebu vyčleňovať a robiť neviditeľné deti, ktoré nám v niečom nevyhovujú, či už je to kvôli farbe pleti, sociálnemu postaveniu alebo čomukoľvek inému.

---

Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.