Psychologička Sylvia Ondrisová sa venuje otázkam moci a hovorí, že keď človek, od detstva do mladosti, zažije aspoň jednu láskavú osobu, vytvorí to dobré jadro pre jeho budúcu sebahodnotu. Ondrisovej sme sa pýtali, ako mení moc učiteľov a učiteľky, čo sa stane, ak ju zneužijú, ako sa prejavuje vnútorný kritik, a prečo je dôležitá pracovná pohoda vo vzdelávacom prostredí. Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.
Každý ročník Komenského inštitútu vždy otváraš workshopom k posilneniu učiteľov a učiteliek, na ktorom som bola aj ja. Slovo moc pre mňa predtým znamenalo niečo negatívne. Nepripúšťala som si, že ju mám aj ako učiteľka a môžem s ňou pracovať. Ako si uvedomenie moci mení učiteľov?
Dobrá spätná väzba ma vždy nanovo prekvapí. Na jednej strane učiteľky oceňujú pochopenie konceptu moci, pretože aj keď často vidíme jej zneužitie v priamom prenose, nemusí znamenať len niečo zlé. Je užitočná nielen pre nás, ale aj pre ľudí, s ktorými sa stretávame a posilňujúca pre naše vzťahy. Rozlišovacie kritérium je, či sme si vedomí svojej moci, sily a jej rôznych typov, a s akým zámerom ju používame pri interakcii. Nemáme totiž len formálnu moc, aj keď niekedy cítime bezmocnosť, objektívne vždy nejakú moc máme.
Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:
Moc je užitočná, najmä ak je použitá v prospech celku. Zdá sa, že to školenie mení niečo v učiteľkách a učiteľoch na vnútornej úrovni a tiež tom, ako vnímajú sami seba. Začnú vnímať svoje rôzne typy sily a kompetencií, pričom je posilňujúce, ak si ich pripomenú v náročných momentoch života. Vedia ovplyvniť, či reagujú z bodu pokoja, alebo z väčšieho pocitu kompetencie a nie z bezmocnosti.
Na školení mi išlo o to, aby učitelia a učiteľky nedostali len ďalšiu požiadavku – byť viac dokonalými. Je dôležité, aby ste sa rozvíjali a vzdelávali, keďže robíte s krehkými aj silnými deťmi. Ale chcela som, aby ste dostali nástroj, ktorý vás posilní, aby pre vás interakcie so všetkými aktérmi boli o niečo jednoduchšie, aby ste mohli riešiť veci relatívne rýchlejšie. Ľudí to zmení kognitívne, postojovo, zážitkovo aj v sebadôvere. Stáva sa mi, že dostanem spätnú väzbu priamo na mieste, po týždni, ale niekedy aj po roku. Raz som dostala správu od jednej pani o tom, že jej pomohla moja teória a to, čo sa naučila o moci v čase, keď rodila. Vyzerá to tak, že ľudia vedia tieto znalosti využiť aj v iných oblastiach života a pomôže im to aj v ťažkých chvíľach.
O školení sme sa rozprávali s kolegami, ktorí ho tiež absolvovali. Hovorili mi o tom, že keď si človek uvedomí, že môže používať svoju silu a moc, v dobrom zmysle, môže mu to zmeniť život. Sú však aj situácie, v ktorých učitelia môžu svoju moc zneužiť. Prečo sa to stáva a ako tomu predísť?
Všetci v istých momentoch či vzťahoch nepoužijeme moc úplne korektne. Často máme aj dobrý zámer, ale nevšímame si, že naša moc má opačný efekt. Zvyčajne sa to deje v situáciách, keď na niečo reagujeme zo silnej emócie, pričom si to úplne neuvedomujeme. Keď sa cítime byť ukrivdení alebo máme pocit, že nás niekto ignoruje, pridávame do toho svoj príbeh a môže nás to zraniť aj nahnevať. Zvyčajne ideme do bojovnej reakcie, ktorou chceme od niekoho dosiahnuť rešpekt alebo ho k niečomu prinútiť. V takýchto momentoch môže prísť k takzvaným mocenským faulom. Nejde o veľké či násilné zneužitie moci, ale na druhých to má až príliš škodlivý efekt.
Pri takej reakcii cítime bezmocnosť, slabosť a to, že je voči nám niekto neférový. Druhá strana to vidí, paradoxne, podobne, že naše správanie je navonok silné, arogantné, ironické alebo odmerané, aj keď sa cítime neisto. A preto reagujú tiež bojovne. Pocit bezmocnosti je v nesúlade s tým, ako silne pôsobíme navonok.
Uvedomila som si to pri hodnotení žiakov. Známky sú občas mocenský nástroj – keď učiteľ nevie čo už má urobiť, dá žiakovi päťku. Známky majú veľkú moc a dajú sa ľahko zneužiť…
Každá hierarchicky vyššia rola – ako šéf, manažér alebo rodič má nástroje, ktoré môže používať, niečo ako benefity a tresty. Keď sa cítime, že sme zatlačení v kúte, alebo nás niekto nerešpektuje, máme tendenciu najprv siahnuť po treste. Vďaka tomu sa cítime byť silnejší, lebo môžeme rozhodnúť. Použitím trestu však, paradoxne, strácame rešpekt druhých a prirodzenú autoritu. Zvonku je vidieť, že konáme neférovo, a že to nie je najužitočnejšie, čo v tej situácii môžeme urobiť. Mocenský faul zo strany učiteľky alebo učiteľa môže tiež nastať, keď si nevie dať rady so správaním žiaka a dá mu kvôli tomu horšiu známku z predmetu.
Učitelia môžu vtedy navrhnúť horšiu známku zo správania, ale ich úsudok alebo hnev nesmie meniť hodnotenie úsilia alebo toho, ako žiak zvláda predmet. Vediem dlhodobý terapeutický výcvik, v ktorom pracujem so študentmi a študentkami. Aj ja mám niekedy v mentorskej role tendenciu byť nahnevaná a potom prísna. Ale viem, že sa potrebujem v takýchto momentoch zastaviť a spýtať sa samej seba, v akej role som a čo je jej zámer. Pomáha mi to navigovať moju prvú reakciu. Nedám hneď ultimátum, nevyhrážam sa zhoršením, ale hľadám spôsob, ako môžem študentku v danej situácii profesne rozvíjať. Ako môžem zvýšiť jej uvedomenie o jej správaní a efekte na druhých. To je totiž úloha mojej roly.
Ak som si ako učiteľka vedomá svojej moci, môžem to naučiť aj mojich študentov a študentky?
Moc chceme často použiť na zlepšenie našich vzťahov s druhými. Je pekné, ak vo vašej učiteľskej vízii chcete, aby deti čo najviac prosperovali a rozvíjali sa. Ako autorita môžete pracovať s mocou v prospech triedy. Ak vnímate, že sú niektoré deti viac marginalizované, prehliadané alebo zosmiešňované, môžete modelovať to, ako sa k nim správate. Napríklad tak, že ich budete brať rovnocenne, podporovať ich aj v momentoch na pozadí a venovať im viac pozornosti. Je to kľúčové, pretože deti pozorujú, ako sa správate k takému dieťaťu.
Niektorých to môže motivovať, aby ho tiež začlenili alebo prijali. Funguje to aj na také deti, ktoré pôsobia ako problematické, príliš silné, ukazujú odpor, vyrušujú alebo sú nepríjemné k iným. Ich rušivú silu viete korigovať v ich prospech. Potrebujú sa ju naučiť používať konštruktívne, nie len na boj. Netreba ich vždy len trestať alebo byť psychologičkou, ale zaujímať sa o to, aká sila sa u nich snaží prejaviť. Často je to snaha o líderstvo. Neuvedomujú si však, že spôsob, akým ju používajú, je veľmi rušivý, a že v konečnom dôsledku idú proti sebe. Ak sa venujete aj týmto žiakom, je to v prospech celej triedy. Keď menej vyrušujú, môžete upriamiť viac pozornosti vyučovaniu.
Je zrejme dôležité nenechať sa strhnúť energiou a mocou žiakov.
Keď však niekto v triede stále vyrušuje, alebo vás spochybňuje, niekedy je veľmi ťažké nebyť reaktívny. Najmä mladí ľudia v puberte alebo veku adolescencie potrebujú vyzývať autority. Je to súčasť fázy vývinu. Zisťujú tým, aká je ich sila, kde sú ich hranice, čo tú druhú stranu, najmä autoritu, vyhodí z kontextu. Keď o tom učitelia vedia, v nejakom momente si to môžu pripomenúť a nebrať to až tak osobne. To im uľahčí dať ‘jasné stop’ a venovať sa zbytku triedy, nie vyrušovačom. Je to však ťažké, keď je v triede tridsať detí. Mladí ľudia sú čoraz viac silnými osobnosťami a viac si dovolia, dobrým aj nepríjemným spôsobom.
Venuješ sa aj emóciám, ktoré sa na školách kedysi „nenosili“. Môžu byť v škole užitočné a mali by sme ich nejako kultivovať?
Emócie sú vo všeobecnosti užitočné, inak by sme ich evolučne nemali rozvinuté. Aj ich pestrosť je dôležitá, pretože každá emócia nám dáva dve informácie. Hovorí nám, že sa niečo deje. Hnev napríklad znamená, že sa nám niečo nepáči, s niečím nesúhlasíme. Smútok vyjadruje, že sme niečo stratili, alebo o niečo prišli. Okrem toho nás každá emócia niekam smeruje, aby sme niečo konkrétne urobili a postarali sa tak o seba. Tým emócia zvyčajne poľaví. Vďaka nim vieme, čo v danej situácii potrebujeme a čo môžeme urobiť. Je kľúčové všímať si ich a v nejakom bezpečnom priestore im dávať pozornosť. Už v škôlke to môžeme robiť hravým spôsobom, aby sa deti naučili rozlišovať, čo cítia. Či ide o hnev, strach alebo o zranenie.
Často nahradíme strach, zranenie alebo bolesť hnevom, pretože je to jednoduchšie a cítime pritom silu. To vidíme aj u dospelých ľudí. Mali by sme vedieť rozlišovať, čo cítime a vďaka tomu vedieť, čo potrebujeme. To je aj základ psychoterapie, na ktorej sa klienti priebežne učia odpovedať na tri otázky: čo cítim, čo potrebujem a čo urobím. Deti to môžeme učiť bezpečnou a hravou formou už odmalička, a potom to môžu využiť vo vzťahoch s druhými, pričom to pomáha aj vo vzťahoch s učiteľmi. Keď dávame emóciám pozornosť včas, nemusia prejsť do extrémnych prejavov. Je to aj prevencia prílišného napätia alebo eskalácie v nejakej situácii.
Všimla som si to na angličtine, keď sme preberali prídavné mená, ktoré popisujú pocity. Deti, ale aj mnohí dospelí, vedeli pomenovať, že sa cítia zle alebo dobre. Tam sa škála pre mnohých končí. Je dôležité povedať druhému človeku, ako sa cítime, aby na to vedel reagovať?
Je to kultúrny problém. Od detstva emócie skôr zakazujeme, berieme ich ako neužitočné, nevhodné alebo neprimerané. V deťoch tak zastavíme schopnosť rozlišovať, čo sa deje v ich tele a ako to pomenovať. Potom to nevedia nielen skúmať, ale aj vyjadrovať spôsobom, ktorý by bol užitočný. Keď nemáme slová, tak necháme niečo pracovať na pozadí, a potom to vybuchne. Preto sa treba dopytovať, čo presne znamená, ak sa cítime dobre alebo zle. Na školeniach učíme dospelých, aby začali rozlišovať svoje emócie, napríklad či ide skôr o zranenie, smútok alebo hnev. To je dobrý začiatok a teším sa, že sa to deje už aj na školách.
Tejto téme sa venujete aj s vaším manželom. Nazývate ju vnútorný kritik. Žiakom som nedávno dala oznámkovať si prácu a hodnotili sa veľmi kriticky. Ako využiť sebareflexiu tak, aby bola prínosná, a aby nám to vnútorný kritik nenarúšal?
To je ťažké aj pre dospelých. Vnútornými kritikmi sa musíme zaoberať všetci, pretože vedia byť veľmi zničujúci. Voči sebe sme často oveľa tvrdší a kritickejší, než sú k nám iní ľudia. Je mi ľúto, že aj deti boli na seba prísnejšie v hodnotení svojich prác. Nastáva otázka, kde to vzniká, že už také malé deti sú na seba prísne. Je neuveriteľné, ako rýchlo sa vieme znevážiť a kritizovať za to, čo sme povedali alebo nepovedali, ako sme niečo urobili alebo neurobili.
Súvisí to aj so vzdelávaním, pretože sme stále zameraní na správne a nesprávne odpovede. Zvyčajne tiež deťom ukazujeme skôr to, čo ešte nevedia. Menej im ukazujeme, čo už vedia. Za snahu známky nedávame, ale za počet chýb v diktáte áno. Je to šialené, pretože ak ich mal niekto predtým päťdesiat a teraz tridsať, stále dostane štvorku alebo päťku. A nie je ocenené zlepšenie, či úsilie.
Ide pritom o všetky úrovne, rodinu, kultúru aj školu, kde by sme mali viac oceňovať, čo už vieme. A áno, deti by zároveň mali poznať hranice. Mali by sme im vždy jasne ukázať, že niekde urobili prešľap, alebo niečo nenapĺňajú. Ale aj učitelia by si mali dávať pozor na to, ako im takúto spätnú väzbu dávajú. Či majú naozaj záujem o dieťa, alebo ju podajú znevažujúco, s dešpektom, kriticky a so zamračenou tvárou. Deti štýl kritiky veľmi rýchlo vstrebávajú a myslím si, že aj preto sú na seba také prísne. Neviem, či sa na pedagogických fakultách učí, ako dávať spätnú väzbu so záujmom a zároveň priamo.
Viem, že to dnes robia mnohí lektori v rámci regionálnych centier a hovorí sa o tom aj na iných školeniach. Dúfam, že sa to postupne dostane k väčšine učiteľov.
Je to veľa vo vašich rukách. Aj keď musíte známkovať, môžete ovplyvniť, aký zaujmete postoj a tón, keď dávate hodnotenie žiakovi. To deťom pomôže s vnútornými kritikmi. Dokonca sa ukazuje, že keď človek od detstva do mladosti zažije aspoň jednu láskavú osobu, pričom často ide o učiteľa alebo učiteľku, niekoho, komu na ňom naozaj záleží, vytvára to dobré jadro potenciálnej sebahodnoty. Aj keď je to len jeden človek a na krátky moment, vie sa k tomu v dospelosti vrátiť, napríklad na terapii, a postaviť na tom svoju zdravú sebahodnotu, ktorá nie je zničujúca.
Často sa hovorí nielen o tom, ako pracovať s deťmi, ale aj o takzvanom well-beingu alebo duševnej pohode učiteľov. Vedeli by ste povedať nejaké praktické kroky, ktoré môžu učitelia použiť na podporu svojej duševnej pohody bez toho, aby sme na to vynaložili veľké náklady?
Vaša duševná pohoda je kľúčová na to, aby ju mohli mať aj deti. Keď necítite pohodu, bezpečie a spokojnosť, veľmi ťažko prenesiete niečo povzbudzujúce na deti. Vy ste aktívna v tom, aká ste učiteľka, ako robíte hodiny a ako sa pripravujete. Čo pomáha vášmu duševnému zdraviu?
Mám šťastie, že si v škole viem nájsť svoj tichý kút. Podľa mňa by bolo dobré, keby boli v škole takéto miesta vytvárané účelovo. Cez obednú prestávku si v škole pospím na desať až pätnásť minút, je to pre mňa dôležité. Po škole si tiež účelovo zabezpečím ticho a vyhľadávam prírodu, zvieratá a dobrú hudbu, čo v škole nejde vždy. Dnes sa mi na chodbe prihovorili tri či štyri deti, pričom vôbec nemuseli. Sú to žiaci, ktorých neučím a boli veľmi príjemní. Snažím sa pamätať si to a byť vďačná za to, že sa to stalo.
Je skvelé mať v škole priestor, kde bude ticho alebo si tam môžete pospať bez toho, že vás bude niekto vyrušovať.
V Dánsku som videla miestnosť bez okien s pohodlným gaučom, kam si učitelia chodia pospať alebo sa len tak vystrieť. Ja mám túto možnosť v kabinete.
Tiež si uvedomujem, že keď školím, potrebujem takú chvíľu, napríklad niekde vo firme. Tam ju nie vždy mám, preto keď idem na toaletu a umyjem si ruky, na chvíľu tam zostanem. Dlaňami si prikryjem oči, nadýchnem sa a vydýchnem. Som potichu alebo len tak reflektujem, či potrebujem spomaliť. Zastaviť sa v tichu, čo i len na tridsať sekúnd alebo minútu, môže dobre zastabilizovať.
V škole si niekedy zabúdame uvedomovať, že aj my máme telesné potreby.
Ako tip mi ešte napadá princíp váh. Mám na mysli tie lekárenské váhy s dvomi miskami a ramenom, cez ktoré ich môžeme vyvážiť. Hovoríme, že koľko záťaže, stresu a povinností ide za týždeň do jednej misky, toľko zdrojov, výživy a príjemných vecí by malo ísť do druhej. Ak sa to darí dopĺňať aj počas dňa, bolo by to dokonalé, ideálne aspoň na krátke chvíľky aj počas školského času.
Ako hovoríte, mať ticho a pokoj, alebo ísť na kávičku s kolegyňami, s niekým sa porozprávať, vyjsť na dvor a pozrieť sa na stromy alebo kvety. Môžeme to urobiť cez rôzne zmysly: vizuálne, zvukovo alebo dotykovo, teda na chvíľu sa schúliť, objať sa či pohladiť. Funguje to upokojujúco pre náš emočný mozog a limbický systém.
Vedci zistili, že keď zostaneme v pozitívnom momente aspoň na dvadsať až tridsať sekúnd a svojmu telu dovolíme precítiť ho, vznikajú pozitívne neurónové dráhy a siete. Pozitivne zážitky sa tak uchovávajú a vytvára to priebežne aj trvácnejšiu odolnosť, keď príde niečo náročnejšie.
V priebehu týždňa by sme mali mať aspoň dve alebo tri dlhšie časové okná, počas ktorých si doprajeme, čo nám urobí radosť, napríklad šport, rodina, niečo duchovné alebo umelecké. Môžeme sa spýtať samých seba, čo nám robí alebo kedysi robilo radosť a spraviť si zoznam aspoň desiatich vecí. Malo by tam byť niečo rýchle, čo vieme urobiť v priebehu piatich až desiatich minút, ale aj niečo dlhšie. Potom sa sami seba opýtajme, čo by nám v danej chvíli padlo vhod, podľa toho, koľko času na to máme.
Súvisí to aj s našou fyziológiou a nervovou sústavou, ktorá funguje tak, že si viac pamätá a uchováva negatívne veci. To zase súvisí s evolúciou, otázkou prežitia. Preto musíme vynaložiť úsilie a energiu, aby sme ich vyvažovali pozitívnymi zážitkami. V školskom prostredí sú neustále náročné interakcie. Preto si aj učitelia a učiteľky musia dopriavať dobré veci, pretože je to jedna z najdôležitejších profesií.
Na Slovensku sa rozbieha reforma školského kurikula. Ktoré z tých tém, ktorým sa venujete, by sa tam mali objaviť?
Nemusí to byť nový predmet. Môže to byť nový postoj a spôsob, ako pracovať s deťmi. Ale je to náročné, ak vás to nikto nenaučí. Ukazuje sa, že nás čaká obdobie neustálych zmien. A na to, aby sme ich zvládali, potrebujeme najmä psycho-sociálne zručnosti, teda soft skills, nie len poznatky a vedomosti. Ide o schopnosť vytvárať vzťahy, o poznanie samého seba a svojich silných stránok, riešenie konfliktov, zvládanie stresu a podobne. Fluidita, flexibilita a odolnosť budú kľúčové zručnosti budúcnosti. V deťoch by sme preto mali rozvíjať takéto zručnosti, schopnosť interakcie a práce s emóciami, aby vedeli naozaj využívať aj odborné veci, ktoré ich učíte. Tie si vedia kedykoľvek nájsť na internete a v budúcnosti to bude ešte jednoduchšie.
Odolnosť, vnímavosť a zdravé sebavedomie v deťoch môžete podporovať spôsobom, akým vyučujete a hodnotíte. To môže pomáhať zručnostiam bez toho, že vznikne nový predmet.
Máte pre žiakov, učiteľov a rodičov nejaké posolstvo?
Chcem sa poďakovať učiteľom a učiteľkám, pretože je to nesmierne zodpovedná a náročná práca, ktorú sprevádza veľa očakávaní. Mnohí to chcete robiť so srdcom a niekedy to v tomto systéme nie je jednoduché. Tiež rodičom, pretože mať deti je veľká radosť, ale aj drina a ďakujem im za vytrvalosť, že spolu s učiteľmi hľadajú pre dieťa to najlepšie. Deťom patrí vďaka za to, že zvládajú byť v systéme, ktorý pre nich nie je úplne zmysluplný a pýtajú si, čo potrebujú. Všetkým želám, aby našli chvíle, v ktorých sa budú z učenia tešiť.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.
