Dva roky a dvaja ľudia, ktorí ešte mohli žiť. Juraja a Matúša som nepoznal. Do Teplárne som nechodil a v tom čase som nežil v Bratislave. Napriek tomu som sa vďaka svedectvám ich blízkych dozvedel, ako milovali život a žili v láske. Majú dnes kvír ľudia na Slovensku väčší pocit bezpečia?
Myslel som si, že po 12. októbri 2022 prestaneme tvrdo spať a pomôžeme zlepšiť životy LGBTI+ ľudí na Slovensku. Veril som, že už nebudeme počúvať zraňujúce reči o hrozbách pre našu spoločnosť. Namiesto toho som videl deklarovanie väčšinovej sexuálnej orientácie na sociálnych sieťach, zneužitie citlivých zdravotných údajov alebo poučovanie o tom, čo symbolizuje dúhová nálepka na počítači.
Som sklamaný, že sa väčšina slovenskej spoločnosti posunula ďalej a nebolo nás dosť na to, aby sme zobrali bolesť zo Zámockej a premenili ju v legislatívne kroky v neďalekom parlamente. Ako zmeniť status quo a pomôcť kvír ľuďom túžiacich po rovnosti? Pre časť spoločnosti zrejme práva menšín nie sú natoľko dôležitou témou, aby jej venovali pozornosť. Ale som presvedčený, že okrem nej je tu ďalšia skupina, ktorá je otvorená dialógu a nemá čiernobiele videnie. V rozhovoroch s ňou je však potrebné ustúpiť z postoja, že „dokonalé je nepriateľom dobrého“.
Na nedávnom školení som si znovu pozrel film Pride, ktorý zobrazuje udalosti v Británii spred štyridsať rokov. Ide o príbeh hnutia „Lesby a gejovia podporujú baníkov (LGSM)“ okolo aktivistu Marka Ashtona, ktoré sa rozhodlo zbierať peniaze na pomoc rodinám štrajkujúcich baníkov. Spočiatku čelili odporu baníckej, ako aj časti LGBTI+ komunity, ktorá upozorňovala na nepríjemné zaobchádzanie zo strany baníkov. Napriek prvotným nezhodám si napokon dve komunity k sebe našli cestu a začali sa podporovať. Spájal ich totiž spoločný boj za spravodlivosť. Banícky štrajk napokon skončil, ale solidarita sa nevytratila. Stovky baníkov ju o niekoľko mesiacov neskôr prejavili tým, že na londýnskom sprievode Pride v roku 1985 kráčali s kvír ľuďmi.
Ak nebol teroristický útok pred barom Tepláreň dostatočným impulzom pre zmenu, ktorú nám štát dlhuje, je na nás, aby sme pripomínali, prečo záleží na ľudských právach. Aj vtedy, keď už nevládzeme vysvetľovať niečo, čo by malo byť samozrejmosťou. Slovensko nebude férovou krajinou, kým v nej všetci nebudú „slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach“. Nezameriavajme sa pritom iba na náš vlastný cieľ, ale stojme za všetkými odvážnymi ľuďmi z kultúry, médií, občianskej spoločnosti, polície, prokuratúry a ďalších inštitúcií, pretože nikdy nevieme, ktorá skupina nám vyjadrí, zdanlivo nečakanú, podporu.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Pracuje v Lige za ľudské práva ako manažér komunikácie. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas štúdia pôsobil ako editor na spravodajskom webe TASR, neskôr prešiel do online redakcie denníka SME. Bol súčasťou americko-slovenského projektu zameraného na boj s dezinformáciami, v rámci ktorého vycestoval na Marylandskú univerzitu v USA.