Bojové umenia učia rešpektu a sebadisciplíne, čo môže byť silným nástrojom v inkluzívnom vzdelávacom prostredí, myslí si Martin Frankovič. Tréner aikido je bývalý dôstojník Ozbrojených síl Slovenskej republiky, ktorý pôsobil v mierových i bojových misiách na Cypre, v Bosne a Hercegovine a Afganistane. Založil Aikido Akadémiu Košice a v súčasnosti je učiteľom na košickej Priemyselnej škole dopravnej. Frankovič je držiteľom vysokého majstrovského stupňa – 5. danu Aikido Aikikai. Pýtali sme sa ho, ako bojové umenie z hľadiska sebaobrany vnímajú ženy, aký vzťah k pohybu majú mladí ľudia a či sa dajú bojové znalosti využiť v každodennom živote.
Pôsobíte aj ako externý pedagóg na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Venujete sa podpore zážitkovej telesnej výchovy na školách a zároveň ste trénerom aikido. Ako ste sa dostali k tomuto bojovému umeniu a čím vás zaujalo?
K aikidu som sa dostal ako štrnásťročný chlapec. Cesta nebola priama. Od šiestich rokov som sa, ako vtedy väčšina mojich rovesníkov, venoval hokeju a popritom som skúšal rôzne športy. To, že bol hokej národným športom, mu dalo silnú spoločenskú podporu, na tú dobu relatívne kvalitných trénerov a mne dvojfázové tréningy. Tieto aspekty mi dali silný športový základ. Keď som ukončil základnú školu prešiel som z hokeja na KickBox. Neubehli ani tri mesiace a už som šiel na prvú súťaž.
Rozdiel som vnímal v tom, že kým hokejová šarvátka je postavená na tímových hodnotách – férovosť, princíp alebo váš spoluhráč, ktorého chcete chrániť, tak v KickBoxe sa jedná o fyzickú deštrukciu s premyslenou stratégiou. Napriek ľahkým víťazstvám v súťažiach, KickBox mi neprinášal väčšie naplnenie. Preto som skúsil aikido, kde súťaže nie sú. Zaujalo ma hlavne tým, ako sofistikovane rieši konflikt, a že ráta s tým, že aj útočník je rovnako bystrý a využíva rovnaké princípy. Začal som vnímať aikido ako nástroj, ktorý ponúka široké spektrum možnosti, ako riešiť vyhrotenú situáciu bez stupňovania agresie.
Aikido sa líši od ostatných bojových umení nielen filozofiou, ale aj, ako spomínate, vnímaním vzťahu k útočníkovi. Jeho zakladateľ Morihei Uešiba ho v jednom z rozhovorov označil ako proces premeny násilia v lásku. Ako vnímate aikido a jeho funkčnosť z hľadiska sebaobrany? Ako jeho sebaobranný efekt vnímajú napríklad ženy v porovnaní s inými bojovými umeniami?
Zakladateľ dal aikidu aspekt nesúťažného bojového umenia, čo považujem za kľúčové. Nie sú v ňom porazení, preto i samotný útočník, svojou schopnosťou reagovať, napĺňa logiku techniky a vie rásť. Je to taká win-win stratégia pri praktickom precvičovaní.
Napríklad práve aj tento argument by sa dal definovať ako láska. Obaja cvičenci pracujú spoločne na raste, vnímavosti voči násiliu či na svojom lepšom ja. Menia spor na konštruktívnu komunikáciu a to na rôznych úrovniach.
Aikido a funkčnú sebaobranu vnímam ako dve odlišné sféry. Aikido môže rozvíjať isté aspekty sebaobrany, ktoré sa dajú efektívne využiť. Zároveň vie ponúknuť viac, než byť len nástrojom na prežitie. Práve preto mnoho japonských bojových škôl v minulosti prešlo zmenou z „Jutsu“ (umenie boja, bojová stratégia – pozn. red.) na „Do“ (životná cesta, rozvoj osobnosti – pozn. red.) JuJutsu na JuDo, KenJutsu na KenDo a tiež AikiJutsu na AikiDo.
Ženy a sebaobranný efekt aikida? Výborná otázka. Z hľadiska žien je aikido obzvlášť atraktívne, pretože pri jeho exekúcii nezáleží na fyzickej sile. Praktizujú ho preto ľudia rôzneho veku, s odlišnými fyzickými danosťami a schopnosťami. Umožňuje im efektívne sa brániť proti silnejšiemu útočníkovi.
V porovnaní s inými bojovými umeniami, ktoré kladú väčší dôraz na fyzickú konfrontáciu a súťaž, aikido poskytuje holistický prístup k sebaobrane. Tento prístup môže byť pre mnohé ženy veľmi oslobodzujúci a zvyšovať ich sebadôveru v schopnosť zvládať vypäté a násilné situácie.
Vo svojej práci sa ako pedagóg a tréner venujete aj deťom a tínedžerom. Aký je vzťah dnešnej generácie mladých ľudí k športu a všeobecne k pohybu?
Vzťah dnešnej generácie mladých ľudí k športu a pohybu je veľmi rôznorodý a ovplyvnený viacerými faktormi. U niektorých je zrejmá silná motivácia, nadšenie pre pohyb a šport ako aj podpora zo strany rodiny. Stretávame sa však aj s deťmi a tínedžermi, ktorí majú k pohybu slabší vzťah a preferujú skôr sedavé aktivity ako hranie videohier, sledovanie televízie či surfovanie na internete.
Nechcem však generalizovať alebo byť pesimistom a kritikom mladej generácie. Preto sa skúsme baviť len o súčasnom trende. Tento trend je často posilnený pohodlným životným štýlom a technologickými vymoženosťami, ktoré umožňujú tráviť veľa času pred obrazovkami. Pre túto rozdielovú, trendovú skupinu by som ich vzťah k športu nazval „neplnohodnotný“ respektíve „neprebádaný“.
Podstatným faktorom je, že vrcholový a výkonnostný šport má v porovnaní s voľnočasovou pohybovou aktivitou silnú spoločenskú, mediálnu a finančnú podporu. Odvážim sa povedať, že je medzi nimi priepasť. A práve tá odrádza mladšiu generáciu a bráni im preniknúť hlbšie, prežiť počas športového výkonu rôzne fázy a stavy, kedy telo a chemické procesy v ňom dávajú pocity slobody a šťastia.
Ak chceme pristúpiť k riešeniu tohto problému, mali by sme vedieť, že každý mladý človek je jedinečný a jeho vzťah k športu a pohybu sa môže meniť v závislosti od jeho vývoja, okolností a podpory okolia. Ako pedagóg a tréner sa snažím vytvárať také prostredie, ktoré motivuje a podporuje pozitívny vzťah k pohybu, či už je to formou zábavných a pestrých tréningových programov, alebo povzbudzovaním detí a tínedžerov.
Podľa súčasných zistení je telesná výchova pre tridsať percent detí na prvom stupni jedinou možnosťou pohybu. Práve s touto informáciou pracuje projekt Tréneri v škole v duchu hesla „Zdravé deti sa rovnajú zdravá budúcnosť“. Snaží sa prepojiť šport s radostnými pocitmi a priblížiť ho deťom.
Pracujete aj s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Dokáže im tréning bojového umenia alebo pravidelné športovanie napĺňať ich potreby a podporiť ich v celostnom rozvoji?
Tejto oblasti sa už dnes tak aktívne nevenujem ako kedysi, no stále som presvedčený, že dokáže byť prínosom. Hlavne pre jeho jedinečnosť a tou je vzájomná fyzická interakcia a taktilnosť. Bojové umenia, ako pohybová kontaktná komunikácia, má svoju jedinečnosť oproti ostatným športom. Treba však podotknúť, že počet detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami rastie a spektrum potrieb sa rozširuje, preto sa snažím veľmi citlivo pristúpiť k tomu, aký nástroj a postup zvoliť.
Áno, práca s týmito deťmi je veľmi dôležitá a tréning bojového umenia alebo pravidelné športovanie môže výrazne prispieť k ich celostnému rozvoju a napĺňaniu potrieb. Cielený a individuálne prispôsobený tréning zlepšuje motorické zručnosti, koordináciu a rovnováhu. Je to zvlášť užitočné pre deti, ktoré majú fyzické obmedzenia alebo vývojové oneskorenia. Personalizovaný a empatický prístup zo strany trénera alebo pedagóga je kľúčový na zabezpečenie toho, aby sa každé dieťa cítilo podporované a zahrnuté.
Na druhej strane deti s výchovno-vzdelávacími potrebami je nutné zahrnúť aj do bežného tréningu. U nás, v Aikido akadémii, v skupinách mladších a starších žiakov som zaviedol niekoľko tréningových modelov, kde sú prítomní štyria tréneri. Podľa možností aj rodovo vyvážení. Každý z nich plní inú rolu, pričom cieľom je pokryť všetky deti, vnímať ich silné stránky i limity a motivovať ich k výhre nad sebou samým. V prípade pohybových talentov viesť k pozitívnej súťaživosti, ktorá má svoj vymedzený čas a priestor a cieli na sebarozvoj, nie porovnávanie sa so slabšími. Bojové umenia vo všeobecnosti učia rešpektu a sebadisciplíne, čo môže byť silným nástrojom v inkluzívnom vzdelávacom prostredí.
Spomenuli ste iniciatívu Tréneri v škole. Ako funguje a čo je jej hlavným cieľom?
Je to iniciatíva, ktorá si kladie za cieľ zlepšiť kvalitu telesnej výchovy a športových aktivít v školách prostredníctvom odborných trénerov. Snažíme sa obohatiť školský program a inšpirovať deti k aktívnemu pohybu. Hlavným cieľom je zvýšenie kvality telesnej výchovy a to zapojením kvalifikovaných trénerov. To zaistí, že deti majú prístup k odbornému vedeniu.
Ďalším cieľom je získanie pohybovej gramotnosti. Projektová didaktika je postavená na princípe stanovenia si optimálnej výzvy, ktorú si deti volia samé. Kvalifikovaní tréneri môžu byť vynikajúcimi vzormi pre deti viac než učitelia, ktorí na prvom stupni vo väčšine škôl učia všetky predmety vrátane telesnej.
Čo sa týka konkrétnych čísel, program Tréneri v škole bol úspešne implementovaný v 295 školách naprieč všetkými regiónmi. Počet zapojených trénerov dosiahol počet 194 a tieto aktivity sa priamo dotkli viac než 25-tisíc detí na Slovensku. Projekt prináša do škôl nový nádych odbornosti a motivácie, čo sa pozitívne odráža na fyzickom aj mentálnom zdraví budúcej generácie.
Cvičíte aikido viac než tridsať rokov, ale vyskúšali ste si aj iné bojové umenia a tiež športy. Akú pridanú hodnotu vám ponúka aikido? Využívate jeho princípy aj v každodennom živote? Ak áno, akým spôsobom?
Odkedy ho cvičím mal som možnosť vyskúšať aj iné bojové umenia ako kickbox, karate, judo a iaido. Každý z týchto športov a umení má svoje vlastné výhody a prínosy. Kickbox ma naučil veľa o sile, rýchlosti, kondícii a stratégii. Pomohol mi zlepšiť reakčný čas a schopnosť efektívne využívať údery a kopy. Karate mi dalo systematickosť, judo jemnosť v dynamike a iaido precíznosť. Hokej zas rozvíjal tímovú prácu, vytrvalosť a taktické myslenie a vnímanie priestoru. Všetky tieto schopnosti sú dôležité nielen na ľade a žinenkách, ale aj v každodennom živote. Aikido mi naviac ku všetkým týmto skúsenostiam prinieslo jedinečný pohľad na pohyb, energiu a filozofiu.
Tréningové prostredie vytvára jedinečné a charakteristické situácie. Skúste si predstaviť moment, keď máte spraviť techniku na človeku, ktorý je o dvadsať rokov mladší. Zároveň máte byť nenásilný, nepresadzovať seba, ale akceptovať partnera. Aj keď jeho motorický pohybový kľúč je od toho vášho celkom odlišný a vy máte jediný cieľ – a to naplniť logiku techniky s dodržaním princípov. Toto si vyžaduje nesmiernu dávku vnímavosti, schopnosti analyzovať situáciu a vedieť včas a vhodne reagovať a komunikovať pohybom. Tento „kód“ sa potom snažím preložiť do bežných komunikačných prostriedkov a preniesť do života mimo telocvičňu, najmä do pracovných a osobných vzťahov.
V aikido sa pri tréningu využívajú aj drevené zbrane. Bokken – drevený meč, jo – drevená palica a tanto – drevený nôž. Využili ste už niekedy umenie aikido pri sebaobrane?
Poviem, asi za väčšinu športovcov, ktorí sa venujú bojovým umeniam. Tréningy bývajú veľmi náročné, tvrdé a techniky tak efektívne, že v bežnom živote nevyhľadávame situácie, v ktorých by sme chceli preverovať svoje schopnosti. Viem si predstaviť, že to neplatí pre kluby, ktoré sú zamerané na „nabíjanie sebavedomia“ cvičencom.
Musím priznať, že som sa zopárkrát ako tínedžer ocitol v situácii, kde už nebola iná možnosť. Alebo som to tak aspoň vtedy vnímal. Teraz viac využívam komunikáciu a diplomaciu, snažím sa bez ústupkov zachovať svoju i útočníkovu celistvosť. Je pre mňa veľkou výzvou, ako prostredníctvom komunikácie, deeskalovať a neutralizovať napätie. Napriek tomu, že dennodenne na tréningu riešime konflikt na fyzickej úrovni, je pre mňa najväčším umením vyriešiť ho mimo telocvične bez nutnosti fyzickej konfrontácie. To je aj samotným cieľom aikida.
Použitie drevených zbraní pri tréningu má mnoho benefitov, no pre mňa sú to nástroje na rozvíjanie motorických zručností, priestorového vnímania a cit pre správny čas a vzdialenosť, čo sú kritické schopnosti pre reálnu sebaobranu.
Aikido dlhodobo cvičí aj vaša manželka. Vediete k nemu aj vaše deti? Aké to má výhody/ nevýhody, ak aikido cvičí celá rodina?
Naše deti, samozrejme, vedieme k aikidu. Keď boli malé, bolo to veľmi jednoduché. Ako rastú, menia sa im záujmy, priority a obohacuje spoločenský svet – situácia sa „komplikuje“. Rešpektujeme to, a preto nie obe naše deti v súčasnosti praktikujú aikido. Pre nás je dôležité, aby sa dieťa rozhodlo slobodne a bez nátlaku. Sme vyznávači „vnútornej motivácie“ a sme presvedčení, že prínosný je akýkoľvek, srdcu blízky, pohyb. Nemôžeme ctiť hodnoty aikida a zároveň vlastným deťom totalitne vládnuť.
Rovnako chápeme, že u nás doma je pretlak aikida – knihy, obrazy, rozhovory alebo ľudia. Počas týždňa vedieme tréningy, polovicu našich víkendov cestujeme na domáce a zahraničné workshopy (semináre), aby sme sa sami ďalej zdokonaľovali. Každá rodinná dovolenka je spojená s aikidom. Takže áno, celá rodina sa mu aktívne či pasívne venuje.
Výhodou je, prirodzene, že sme spolu a zároveň má každý svoj osobný priestor. Nevýhodou je, že je to finančne a časovo pomerne náročné. Celorodinné aikido aktivity starostlivo vyberáme, pritom prihliadame na preferencie všetkých členov rodiny a možnosti rodinného rozpočtu.
Spolu s ďalšími trénermi v Košiciach organizujete medzinárodné semináre, na ktoré pozývate známych učiteľov z celého sveta. Na jednom zo seminárov u vás bolo dódžó (miestnosť, telocvičňa alebo hala, kde sa uskutočňuje výučba bojového umenia – pozn. red.) plné mladých Ukrajincov a Ukrajiniek. Ako funguje vaša spolupráca s ukrajinskými aikido klubmi alebo Ukrajinou všeobecne?
Spolupráca je postavená na dlhodobých vzťahoch. Zastrešili sme ju vybudovaním celosvetovo rešpektovaného projektu Aikido for Ukraine. Projekt sme spustili len pár týždňov od začatia invázie. Funguje úžasne a recipročne. Tým, že ľudia v Európe, Ázii a Amerike cvičia aikido na našich charitatívnych podujatiach zároveň pomáhajú Ukrajinským aikido deťom. Vnáša to nesmierne ľudské teplo do atmosféry podujatia, silný pocit spolupatričnosti a pomoci. Cvičíme a zároveň pomáhame.
Už od prvého dňa Ruskej invázie sme v duchu solidarity a priateľstva poskytli podporu ukrajinským klubom, deťom a trénerom v podobe materiálnej podpory. Vyviezli sme takmer 42 ton materiálu. Momentálne sa sústredíme na zníženie negatívnych dôsledkov vojny na budúce generácie.
Ako bývalý dôstojník Ozbrojených síl SR, ktorý mal na zodpovednosti humanitárnu pomoc a logistiku v misiách, kde bol konflikt v rôznych fázach, som si uvedomil, že negatívne dôsledky vojny ovplyvňujú mnoho generácií. Zvolil som si vlastný cieľ, že toto obdobie skrátim, aby obnovenie našej spoločnosti zaťažilo budúce generácie čo najmenej a urýchlilo sa tak obdobie na jej ozdravenie.
Vojna v tých, čo ju prežijú, zanechá hlbokú jazvu na duši a bol by som osobne veľmi rád, ak by obnova spoločnosti netrvala tak dlho. Preto som sa rozhodol, tak ako to býva aj pri klasických fyzických zraneniach – nečakať na samoliečbu, ale proces rehabilitácie začať aktívne a hneď. V projekte Aikido for Ukraine to nazývame Recovery program. Veríme, že spoločne môžeme prekonať akékoľvek prekážky a vytvárať lepší svet.
Prezraďte, aké máte najbližšie plány týkajúce sa aikido a aké podujatia pripravujete pre svojich ukrajinských priateľov?
Ambície máme, samozrejme, veľké. Okrem rozbehnutého plánu ozdravenia spoločnosti, ktorý je postavený na tradičných akciách, kde vysielame ukrajinské deti za aikidom do rôznych kútov Európy, plánujeme do konca roka zorganizovať, priamo v Kyjeve, aj jedno významné medzinárodné podujatie – Mierový Aikido Summit. Veríme, že táto udalosť môže prehĺbiť a rozšíriť podporu Ukrajiny. Stretnú sa tam národné ukrajinské aikido organizácie, ktoré zjednotia a sformulujú svoje potreby, tiež prezident Európskej Aikido Federácie (EAF) a zopár svetovo uznávaných aikido inštruktorov.
Okrem spoločného cvičenia má byť výstupom samitu Memorandum o pomoci. Jeho účelom je nastaviť systém pomoci tak, aby bol maximálne efektívny, adresný a transparentný. Každý cent od donorov poputuje priamo deťom s obmedzenými možnosťami – polosiroty, siroty či deti rodičov brániacich vlasť.
Ďalšou plánovanou oblasťou sú spoločné tréningy a sústredenia pre deti, aby mali možnosť zažiť tréning v inom kultúrnom kontexte a rozšíriť svoje obzory. Spolupracujeme na jednom peknom podujatí, ktoré organizuje pražský klub Aikido Vinohrady Aiki4kids – International Aikido Seminar for Children & Youth. Ten sa uskutoční už v novembri. Minulý rok sme vyslali na toto podujatie tridsať detí z Ukrajiny.
Veľkou plánovanou akciou je aj medzinárodný projekt v spolupráci so svetovou organizáciou Aiki Extensions pod názvom Trainning Across the Borders (TAB), ktorý sa koná každých päť rokov. Jeho cieľom je kultúrna výmena, podpora mierových riešení a spoločenský zmier v konfliktných oblastiach. Budúci rok sa uskutoční v Turecku, pred pandémiou sa konalo podujatie TAB na Cypre, ktorého sa zúčastnili detí z Izraela a Palestíny.
Plánované vyslanie 30-tich detí z Ukrajiny financujeme prostredníctvom našej Aikido akadémie, projektu Aikido for Ukraine a grantu EÚ Erasmus+. Tešíme sa, že zastúpenie na podujatí v podobe lektora bude mať po prvýkrát aj Slovenská republika. Tieto podujatia a projekty pomáhajú šíriť posolstvo mieru a jednoty, ktoré je základným pilierom Aikida.
Články z rubriky SEBAROZVOJ
Profil autora:
