fbpx
Enviro

Mnoho školských projektov stojí na pozlátke, aby učitelia alebo deti nadobudli pocit, že zachraňujú Zem, vraví Zuzana Gallayová

Najstarší a najväčší envirovzdelávací program Zelená škola, ktorý koordinuje mimovládna organizácia CEEV Živica, oslavuje dvadsiate výročie. Do aktuálneho ročníka je zapojených 181 škôl naprieč celým Slovenskom. Učitelia spoločne so žiakmi, pomocou lektoriek programu, prinášajú zmeny do fungovania škôl, aby znižovali svoju uhlíkovú stopu. Financií na envirovýchovu podľa manažérky a lektorky programu Zuzany Gallayovej nie je dostatok a tie, ktoré sú k dispozícii, sa nie vždy využijú zmysluplne. Gallayová opisuje začiatky programu, zmeny v prístupe škôl k udržateľnosti aj to, v čom sa líši program Zelenej školy od iných školských projektov.


Tento rozhovor ste mohli čítať aj v Denníku N.

Ako dlho sa venujete školstvu?

Dvadsaťštyri rokov. Študovala som na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene. Hoci mám zameranie na krajinnú ekológiu, už počas štúdia som si uvedomila, že môžem byť neviem aká odborníčka na životné prostredie, ale kým ľudia nebudú chápať, čo a prečo treba robiť inak, moja práca nebude mať zmysel.

Študovala som v dobe, keď ešte nebol internet a mobilné telefóny, takže dopyt po informáciách o životnom prostredí bol veľmi veľký. Už na vysokej škole sme ako študenti-dobrovoľníci robili rôzne vzdelávania, enviroaktivity pre deti, ako napríklad minimalizovanie a triedenie odpadu. Tiež sme sa bavili so žiakmi a s učiteľmi o význame biodiverzity či klimatickej zmene. Utvrdila som sa v tom, že je to cesta, ktorou chcem ísť – chcela som dostať tieto témy k ľuďom, aby chápali, prečo sú dôležité.

Z akých strán ste vnímali dopyt po environmentálnych témach?

V roku 2008 sa inovovali učebné osnovy a environmentálna výchova sa stala prierezovou témou. Aj pred tridsiatimi rokmi sa učilo o životnom prostredí, spomínali sa národné parky v súvislosti s ochranou prírody, aj že odpad je problém, no po začlenení environmentálnej výchovy do učebných osnov prišiel väčší dopyt učiteľov po vzdelávaní v tejto oblasti.

Blízko fakulty sú dve základné školy. Prvé aktivity, ktoré som robila ako vysokoškoláčka, boli práve na základnej škole, z ktorej je dnes Alma (súkromná základná škola mimovládnej organizácie CEEV Živica – pozn. red.). Školy oslovovali našu fakultu, či by sme pre ich žiakov neurobili nejakú besedu alebo aktivity. Ako študenti, ktorí brali svoje budúce povolanie ako poslanie, sme im chceli pomôcť – to bola moja cesta k environmentálnej výchove.

Čo sa zmenilo za dvadsať rokov v školstve?

Okrem toho, že prišiel internet a množstvo informácií o životnom prostredí je neporovnateľne dostupnejších, sa veľa vecí posunulo vpred, vzniklo množstvo metodických príručiek.

Na mnohých školách sa používa veľa moderných vyučovacích metód, viac sa diskutuje s deťmi, hľadajú sa spôsoby, ako učiť prakticky. Majú riaditeľov a riaditeľky, ktorí sú naozaj zruční manažéri a vedia, ako viesť tím bez direktívy.

Samozrejme, na mnohých školách to stále nefunguje. Najdôležitejšia je motivácia učiteľov. Každá zmena je od nich závislá. Na kurzoch vnímam, že pribúda učiteliek a učiteľov, ktorí sa snažia znižovať uhlíkovú stopu aj vo svojom osobnom živote. To je pre deti dôležité, lebo sú ich aj hodnotovými vzormi. Pamätám si, keď sme v 90. rokoch chodili na exkurzie do holandských Ekocentier a hovorili si, kedy budeme mať také zmýšľanie aj na Slovensku. Teraz dostávam spätnú väzbu od viacerých učiteľov, ktorí sú v programe Zelená škola, že boli na návšteve na nórskych alebo dánskych školách a aj napriek tomu, že je tam iný spoločenský a školský systém, mnohé vzdelávacie metódy, ktoré používajú tam, používajú aj naše učiteľky, čo je skvelé.

Tiež máme príklady dobrej praxe. Pred piatimi rokmi sme o dažďových záhradách iba hovorili, teraz sú na školách pomerne rozšírené. Je veľa škôl, ktoré sú „neprebudené“, a ktoré nemajú zavedený ani len triedený zber odpadu. Ich učenie o odpadoch je potom naozaj len formálne.

Aké boli začiatky Zelenej školy?

Začala som ako dobrovoľníčka dva roky po tom, čo Zelenú školu priniesol Richard Medal z Centra environmentálnych aktivít, Silvia Szabová z občianskeho združenia (OZ) Sosna a Juraj Hipš zo Živice na Slovensko. Už v roku 1989 zaznievalo na námestiach, okrem žiadostí na dodržiavanie ľudských práv a slobody vyjadrovania aj to, aby mohli deti slobodne študovať, svoj priestor dostávala aj požiadavka na kvalitu životného prostredia, ktorá bola v Československu jedna z najhorších v Európe. V knihe Environmentálna výchova v súvislostiach približuje profesor Mikuláš Huba príbeh ochranárskeho hnutia pred rokom 1989 a významnú úlohu ochranárov počas Nežnej revolúcie.

Pamätám si, keď sme v 90. rokoch chodili na exkurzie do holandských Ekocentier a hovorili si, kedy budeme mať také zmýšľanie aj na Slovensku.

Po revolúcii bolo prirodzené, že ľudia, ktorých tieto veci trápili, sa im začali venovať v rámci prvých mimovládnych organizácií. Keď sa otvorili hranice, cestovali do Rakúska, Holandska či Dánska, kde čerpali inšpirácie a kde sa učili. Program Zelenej školy vznikol na Slovensku v roku 2004 a podporilo ho Holandské kráľovstvo. Program je súčasťou medzinárodnej iniciatívy Eco-Schools, ktorý vtedy fungoval už desať rokov.

Keď sa program spúšťal na Slovensku, prihlásilo sa doň pilotných 49 škôl, robili sa prvé školenia, ako robiť environmentálnu výchovu zmysluplne. Aby sa o životnom prostredí nielen učilo, ale najmä, aby žiaci a učitelia menili chod školy k znižovaniu uhlíkovej stopy.

Boli to školy niekde v okolí Zvolena a Bratislavy, kde aj pôsobí Živica?

Boli to školy v rôznych častiach Slovenska. Reflektovalo to, že Zelenú školu priniesla na Slovensko Špirála, združenie mimovládnych organizácií, ktorého ťažiskom bola envirovýchova. Richard Medal oslovil školy, ktoré s ním už spolupracovali. Druhým regiónom bol Zvolen, kde sídlila Živica. Školy oslovovala aj Silvia Sabová na východnom Slovensku a aj Rudolf Pado z OZ Tatry v Liptovskom Mikuláši, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami, takisto nezisková organizácia Strom života v Bratislave. Jednoducho ľudia, ktorým záležalo na životnom prostredí a na envirovýchove, sa rozhodli niečo robiť a rozbehnúť Zelenú školu.

Foto – Vlado Milo

Aké najvýraznejšie zmeny v prístupe škôl k udržateľnosti ste zaznamenali od začiatku programu?

Vysvetlím to na dopyte po témach kurzov. Na začiatku to bolo naozaj o tom, že školy riešili, ako triediť odpad alebo ako primäť obec, aby triedila odpad. Kontajnery neboli v školách, ale ani v mestách. Školy triedili odpad, no nemali ho kde vyhodiť. V tomto sa naša spoločnosť posunula. Ďalšími témami boli ochrana prírody či biodiverzita. Aj vtedy si školy zakladali bylinkové špirály, hmatové chodníky, no nevyužívali ich pravidelne na výučbu.

Dnes v rámci Zelenej školy s nimi diskutujeme a ukazujeme im, ako ich využívať pri výučbe rôznych predmetov. Učí sa viac vonku. Veľký posun je aj to, že školy inšpirujú svoje obce a mestá. Napríklad žiaci Základnej školy Pribinova v Zlatých Moravciach vysvetlili vedeniu mesta, že treba kosiť inak, priaznivo pre opeľovače, a že vhodne pokosený trávnik zadržiava v meste vodu, zvlhčuje vzduch, prispieva k ochladzovaniu mesta. Máme školy, ktoré naučili starostov a starostky obcí triediť odpad.

Niektoré témy sú stále aktuálne, napríklad odpad alebo šetrenie vodou či energiami. Pred dvadsiatimi rokmi sme nemali zateplené školy, vymenené okná, nemali sme žiadnu školu, ktorá by mala zelenú strechu, na to sme sa chodili pozerať do zahraničia.

Pred pár dňami som mala webinár s riaditeľkami škôl, ktoré sa tento školský rok po prvý raz zapojili do programu. Vysvetľovala som im, že na to, aby program v ich škole dobre fungoval, potrebujú pochopiť, že to nie je program pre jednu učiteľku, ale zmenou musí prejsť celá škola. Niečo sa zmení v triede, zborovni, riaditeľni, jedálni a niečo v celkovom fungovaní školy. Riaditeľky mi tiež povedali, že veľa z vecí, ktoré sa praktizujú počas nášho programu, už robia. Naša skúsenosť so školami, keď s nimi bližšie spolupracujeme, je často iná. Síce majú napríklad dažďovú záhradu, no deti sa o nej v živote neučili. A ani rodičia nevedia, čo to je. Zmena na škole nemá byť len o tom, čo vymením, zakúpim a vybudujem, ale aj o tom, ako to využívam, ako o tom učím a či tomu rozumejú deti.

Mnoho bežných škôl robí jednorazové aktivity. Zelená škola robí dlhodobé zmeny v spôsobe výučby a v znižovaní vplyvu na životné prostredie.

Na envirovýchove sa učí aj o hodnotových veciach. Pred dvadsiatimi rokmi bol dopyt po informáciách, dnes potrebujeme vedomosti u žiakov premeniť na zručnosti a často zmeniť ich návyky. Povedzme, že keď si dospelý človek umyje ruky po použití toalety, nikto to nerieši, nikto ho za to neodmeňuje, nechváli, ale berie sa to ako štandard. Rovnakým štandardom by malo byť, že na škole nebudú jednorazové obaly. Nemôžeme deti doobeda učiť, že odpad je problém a potom ich pustiť na obed, kde ich čakajú džúsy v jednorazových krabičkách. Na škole tak denne, podľa počtu žiakov, vzniká množstvo odpadov.

Ak sa dnes chcete inšpirovať, ako mať na škole zelené strechy, získavať energiu fotovoltaikou a ako zmeny na škole robia v spolupráci študenti a učitelia, netreba cestovať do zahraničia, stačí navštíviť gymnázium v Púchove, ktoré opakovane získalo medzinárodný certifikát Zelená škola. Ak chcete vidieť, ako splachovať v škole dažďovou vodou, navštívte Základnú školu Sama Cambela v Slovenskej Ľupči. Zelená škola nie je len pre pár nadšencov, nemá to byť o jednom envirokrúžku, ale o nastavení škôl k celkovej premene.

Pred dvadsiatimi rokmi bol dopyt po informáciách, dnes potrebujeme vedomosti u žiakov premeniť na zručnosti a často zmeniť ich návyky.

Na vašej webovej stránke je uvedené, že do programu je zapojených 181 škôl. Je to počet škôl, ktoré sa zapojili tento rok?

Áno, sú to školy, ktoré aktuálne pracujú v programe Zelenej školy.

V akých regiónoch sa školy nachádzajú?

Po celom Slovensku. Máme regióny, ktoré sú veľmi silné, napríklad v jednom meste máme aj šesť zapojených škôl. Aktívnym regiónom je aj Orava, kde máme jednu pani učiteľku, vďaka ktorej sa do programu zapojili aj školy z okolitých dedín. Kvázi dieru „na trhu“ máme v Rimavskej Sobote, Lučenci a na severovýchode Slovenska. Inak máme v programe školy od Bratislavy až po Sninu. Sú to maličké školy, jednotriedky, ale aj veľké školy. Najväčšia zapojená škola má 1400 detí. V programe máme štátne, cirkevné, súkromné materské, základné, stredné a aj špeciálne školy.

Ako funguje program v praxi?

Škola sa prihlási do dvojročného programu Zelenej školy. Následne si vyberie tému, v ktorej sa chce zmeniť – odpady, voda, energia, zeleň a ochrana prírody, potraviny, doprava a ovzdušie alebo nakupovanie. Potom si vytvorí akčný tím, päťdesiat percent z neho by mali tvoriť deti, mali by tam byť aj učitelia, ale aj napríklad upratovačka, školník či vedúca jedálne podľa toho, v akej téme chce škola robiť zmeny. Často sú v akčnom tíme aj rodičia alebo ľudia z obecného úradu.

Akčný tím následne zistí stav školy. Napríklad pri téme voda zisťuje, či im nepretekajú záchody, kto ich opravuje, či to niekto sleduje, ak pretekajú, koľko vody sa takto minie. Na mnohých školách sa dnes ešte stále polieva trávnik pitnou vodou. Tieto údaje zisťujú najmä deti, aby sa naučili novým zručnostiam: práca s informáciami a ich vyhodnocovanie. Dobre fungujúca Zelená škola má byť súčasťou vyučovania. Deti sa neučia fiktívne premieňať jednotky, ale premieňajú spotrebu vody priamo na ich škole.

Možno si žiaci vyberú tému odpad a pri audite zistia, že najviac odpadu vzniká z automatu na nápoje a desiaty. Keď majú zistený stav, navrhnú, čo môžu zmeniť, preto vytvoria akčný plán alebo plán zmeny. Ten by nemala robiť jedna učiteľka, ale akčný tím, ktorý navrhne opatrenia a aktivity. Keď sa ide meniť napríklad spôsob upratovania, pri ktorom sa prechádza z agresívnych čistiacich prostriedkov na environmentálne, má do toho čo povedať aj upratovačka, ale aj ekonómka školy.

Na mnohých školách sa dnes ešte stále polieva trávnik pitnou vodou.

Takže máme ľudí, vieme, čo je problém, a určíme si cieľ – čo chceme zmeniť. Toto býva dosť náročný proces, lebo v našom školstve je veľa formalizmu. Pre vedenie školy a pedagogický zbor je niekedy ťažké pochopiť, že ide o naozajstný plán zmeny školy. Nie sú to aktivity, ktoré si len jednoducho odfajknú v zozname úloh, ale majú viesť k zmenám.

V pláne sú technické alebo organizačné opatrenia, informovanie a výuka, ktorých sa má škola držať. Pri technických veciach sa väčšinou musí niečo vymeniť, namontovať alebo vysadiť. Informujeme učiteľky a pomáhame im ukazovať, kde v učebných osnovách sú tieto témy spomenuté a aký má význam prepojenie predmetov. Posledným krokom je, že diskutujeme o ekokódexe – stanovení enviroštandardov školy, ktoré sa budú dodržiavať aj po skončení programu.

Ak to môžem zhrnúť, je to sedem krokov Zelenej školy: kolégium (akčný tím), audit, akčný plán, monitoring, proenvirovýučba, informovanie a ekokódex. Dôležité je, že celý proces premeny školy musí byť participatívny. To znamená, že deti majú zisťovať problémy a navrhovať riešenia. Skvelým príkladom je Spojená škola Svätej rodiny v Bratislave, kde žiaci prichádzajú s nápadmi a preberajú za ne zodpovednosť. Napríklad jeden z ôsmakov točí videá, spravuje webovú stránku a navrhuje informačnú kampaň. To sú zručnosti do života, ktoré budú chcieť budúci zamestnávatelia. Okrem nich sa žiaci naučia pracovať v tíme, myslieť kriticky, hľadať riešenia a nevzdávať sa.

Veľa sa hovorí o snehových vločkách v dnešnej generácii (označenie ľudí so zvýšenou citlivosťou, ktorí sú emocionálne menej stabilní, zameraní na seba a zároveň presvedčení o svojej výnimočnosti – pozn. red.), preto je dôležité naučiť ich prekonávať prekážky, ak nastane problém, aby naň hľadali riešenie a aby sa navzájom podporovali a motivovali. Na konci celého procesu, ak škola splní kritériá a svoje výzvy, získa vlajku – medzinárodný certifikát, ktorý je symbolom zmeny.

Ako do tohto procesu vstupuje Živica – lektorky Zelenej školy?

Naša práca začína trojdňovým kurzom vo Vzdelávacom centre v Zaježovej, kde s učiteľmi okrem metodiky veľa diskutujeme o zmysluplnosti envirovýchovy, prečo má byť praktická a nie formálna. Počas celého roka učiteľky školíme v nových vyučovacích metódach, informujeme o najnovších poznatkoch o životnom prostredí, konzultujeme s nimi, pomáhame im a prepájame ich s odborníkmi z praxe.

Každý rok navštívime zhruba 90 až sto škôl vo dvojiciach. Je to obrovský kus práce, pomáhajú nám aj externé vyškolené dobrovoľníčky-hodnotiteľky škôl. Priamo na školách sa rozprávame aj s deťmi a zisťujeme, čo sa im podarilo a nepodarilo a či škola spĺňa medzinárodné kritériá. To, čo sa im nepodarilo, majú možnosť zmeniť v ďalšom období.

Bylinkové záhony v Galante. Foto – Zelená škola

V čom je program Zelenej školy iný od ostatných enviroprojektov, do ktorých sa môžu školy zapojiť?

V Zelenej škole učíme inak robíme nielen aktivity, ale aj konkrétne zmeny. Vnímam, že je veľa rôznych projektov v envirooblasti, no niektoré idú len po povrchu. Financií nie je dostatok a aj tie, čo sa na envirovýchovu míňajú, nie vždy cielia na skutočné zmeny na školách. Buď sa niečo nakupuje, alebo vysadí na školskom dvore bez následnej starostlivosti.

Program Zelená škola nie je projekt, za ktorý si školy nakúpia mikroskopy, ale je to program prinášajúci zmeny s dlhodobým efektom. Ak chcú učitelia robiť niečo, čo má hlbší zmysel, aby ich niekto podporoval, pomáhal, sprevádzal a prepojil s odborníkmi, nech sa prihlásia do Zelenej školy. Ak chcú robiť rýchle, ľahké aktivity a vyplniť kolónku, že envirovýchovu robili, môžu sa zapojiť do projektov, ktoré sú postavené na súťažiach.

Financií nie je dostatok a aj tie, čo sa na envirovýchovu míňajú, nie vždy cielia na skutočné zmeny na školách.

Program Zelenej školy je najstarší a najväčší na Slovensku, ale nie je úplne fér povedať, že je jediný. Občas zachytím názor, prečo by sa mali školy zapojiť do Zelenej školy, keď je náročná. Mojou otázkou je, či vieme riešiť problémy životného prostredia ľahko, rýchlo a bez námahy.

Ak škola získa vlajku, ako viete, že zmenené veci naďalej dodržiava?

Medzinárodný certifikát nemá nekonečnú platnosť, ale dva roky. Ak sa škola rozhodne pokračovať v programe, vyberie si ďalšiu tému, v ktorej pokračuje s dodržiavaním ekokódexu. Je to výzva aj pre nás, aby sme školy ešte viac viedli k udržateľnosti zavedených zmien.

Sú školy, ktoré nesplnili kritériá a nezískali vlajku?

Áno. Nemáme na to kvóty, ale je to približne desať percent zapojených škôl. Ak na škole prešli kus cesty, môžu dostať ako medzikrok diplom Na ceste k Zelenej škole. Dôvodov môže byť niekoľko. Niekedy sú to aj vonkajšie faktory, napríklad, že koordinátorka bola dlhodobo chorá, alebo sa zmenilo vedenie školy, ktoré zmeny a program nepodporuje. Niekedy je to aj o tom, že učitelia nevedia namotivovať kolegov či deti. Jasné, že to mrzí ich aj nás, ale aj to, že sa nám niečo nepodarí, môže byť motiváciou pokračovať ďalej.

Niektoré škole netriedia odpad, možno sa aj rozhodnú ísť do procesu triedenia, no často nastane problém s odvozom odpadu alebo s tým, že nemajú k dispozícii kontajnery. Ako sa to dá riešiť?

Áno, deje sa to na viacerých školách. Obec alebo mesto je povinné zabezpečiť likvidáciu odpadu, ktoré vznikne na jeho území. Povzbudzujeme učiteľky a učiteľov, aby sa nebáli požiadať obec o kontajnery. Zisťujeme, že školy často nemajú informáciu o tom, že je to povinnosť samosprávy. Je to aj skvelý príklad, ako to zakomponovať do občianskej výchovy, žiaci sa dozvedia z praxe, aké kompetencie a úlohy majú samosprávy, pričom môžu napísať vedeniu obce žiadosť alebo ísť priamo za starostom, čím si precvičia komunikačné zručnosti.

Veľa sme hovorili o odpade, spomínali ste splachovanie dažďovou vodou alebo jej zachytávanie. Aké ďalšie zmeny pri jednotlivých témach môžu školy učiniť?

Pri téme energia máme školy, ktoré ušetrili aj dvadsať percent energií. Niekedy je to investičnými opatreniami, no často prispievajú režimové opatrenia, ako správne svietenie, vetranie, kúrenie, sledovanie teploty a tak ďalej.

Pri téme potraviny je to väčšinou zníženie kuchynského odpadu. Máme školy, ktorým sa podarilo znížiť nedojedené obedy o 20 až 23 percent. Pri potravinách škola tiež rieši, kto jej dodáva potraviny. Vedieme školy, aby začali spolupracovať s lokálnymi dodávateľmi.

Potom máme tému zeleň a ochrana prírody, v rámci ktorej školy premieňajú školské dvory na živé učebne. Neviem, prečo je na slovenských školách taká mánia, že altánky im zachránia výuku vonku, nie je to kľúč k tomu, aby sme mohli alebo nemohli učiť vonku. Keď deti okopávajú nejaké bylinky, mali by vedieť, že je to mäta alebo medovka, čo sa s nimi robí a aké majú účinky. Nahnať deti na hrabanie lístia nie je envirovýchova. Dôležité je, aby boli deti pri plánovaní premeny školskej záhrady.

FOTO – Uršula Mičovská

Spolupracujeme s občianskym združením Lesmír a chodíme s učiteľmi do terénu – učia sa o lese v lese, o rieke pri rieke. Pri téme doprava a ovzdušie máme napríklad škôlky, ku ktorým nevedie chodník, takže tam rodičia nejazdia inak ako autom. Tiež riešime spomaľovače pred školami, stojany na bicykle či bezpečnú cestu do školy. Snažíme sa znížiť aj množstvo ľudí, ktorí chodia do školy autami. Máme školy, v ktorých sa rodičia dohodli a praktizujú spoločné zvozy.

Poslednou témou je nakupovanie. Na Spojenej škole v Sečovciach začali používať textilné uteráky, čím prudko znížili nákupy jednorazových papierových utierok. Takisto znížili nákup agresívnych čistiacich prostriedkov a zaviedli recyklovaný kancelársky papier.

Pamätám si, že na školách boli a možno stále sú rôzne zbery, napríklad zber papier a trieda, ktorá ho vyzbiera najviac, niečo získa. Majú takéto aktivity zmysel?

Sú rôzne jednorazové aktivity, ktoré môžu byť dobrým impulzom. V osemdesiatych rokoch, keď neboli v mestách kontajnery, bol zber papiera aktivitou, vďaka ktorej deti zistili, koľko „zachránili“ stromov. V dnešnej dobe je oveľa zmysluplnejšie, keď škola triedi odpad, ktorý vznikne len na jej pôde, či je to papier, hliníkové viečka alebo hocičo iné. Nemá zmysel, aby rodičia z celého mesta zvážali papier do školy. Škola nie je zberný dvor, nehovoriac o tom, že učitelia s tým potom majú veľa roboty. Podľa mňa je tiež dôležité učiť deti, že odpadu má byť menej. Keď sa robia takéto množstevné zbery, akú majú motiváciu minimalizovať ho?

Mnoho projektov je postavených na pozlátke, aby učitelia alebo deti nadobudli ľahko a rýchlo pocit, že zachraňujú Zem, napríklad tým, že nakúpia jogurty od nejakej firmy, ktorej vrátia viečka.

Druhou tradičnou aktivitou škôl je sadenie stromov, hlavne smrekov. Dôležité je zohľadňovať nároky drevín aj to, kde sadíme stromy. Máme školu, ktorá si vysadila dvesto čerešní. No keď začnú plodiť, budú nešťastní a nebudú vedieť, čo s úrodou. Preto si treba premyslieť, či daná aktivita má zmysel, aký má prínos pre životné prostredie a aký bude mať efekt aj v budúcnosti.

Jednorazové aktivity môžu byť impulzom na zamyslenie. Keď idú deti do ľadovej jaskyne a zistia, že tam ľad nie je vplyvom globálneho otepľovania, môže ich to ovplyvniť, aby sa v živote vydali ekologickejším smerom. Nepodceňujem ani Dni Zeme na školách, ale keď sa na celej škole nedeje počas roka nič iné okrem jedného envirodňa, tak je to problém.

Máte k dispozícii dáta, o koľko sa znížila uhlíková stopa zapojených škôl?

Tento údaj ešte nemáme. Pripravujeme projekt spoločne s českou organizáciou, ktorá nám ich pomôže prerátať a pripraviť. Vieme, na ktorých školách sa ušetrilo koľko vody, energie, odpadu a podobne, ale nemáme to prepočítané na uhlíkovú stopu. Tá je inak pre deti dosť abstraktná, aj keď chápem význam takýchto prepočtov v kontexte klimatickej zmeny.

Čo vás na školách vie stále prekvapiť?

Niekoľko rokov vysvetľujeme, že ovocie a bylinky zo školskej záhrady sa môžu jesť a čo všetko sa nedá.

Ktoré úspechy alebo míľniky Zelenej školy považujete za najvýznamnejšie?

Na začiatku sme školy bodovali. Ak mali dobre fungujúce kompostovisko, získali desať bodov a podobne. Neskôr sme prešli na medzinárodnú metodiku – spomínaných sedem krokov, čo povzbudilo projektové myslenie u pedagógov a zvýšilo participáciu. Podľa mňa veľká zmena nastáva aj v dynamike medzi učiteľmi a žiakmi. Boli sme na gymnáziu v Púchove, pričom nás celý čas sprevádzali žiaci. Učitelia ich len dopĺňali. Dali im dôveru, priestor a čas. Je to skvelá vec pre nich do života a mám z toho veľkú radosť.

Dá sa povedať, že vďaka programu sa žiaci stávajú samostatnejšími?

Myslím, že áno. Vychádzam z mnohých návštev škôl a rozhovorov priamo so žiakmi aj s učiteľmi. Ak budeme mať peniaze, spravíme prieskum.

Program Zelená škola nie je projekt, za ktorý si školy nakúpia mikroskopy, ale je to program prinášajúci zmeny s dlhodobým efektom.

Rozprávame sa o úspechoch, stretli ste sa v programe aj s nejakými neúspechmi alebo s niečím, čo sa nepodarilo?

Páčilo by sa mi, keby sme mali možnosť ísť na každú školu, ktorá vstupuje do programu, a spraviť kurz s celým školským kolektívom. Teraz vyškolíme dve učiteľky zo školy a vieme, že ich čaká výzva, keď sa vrátia na školu medzi svojich kolegov, ktorých musia oboznámiť s fungovaním programu a získať ich pre spoluprácu. Hoci všetko, čo v Zelenej škole robíme, je v učebných osnovách. Ešte mi napadá mýtus, ktorý o nás koluje, že sme byrokratickí. Školy nám naozaj neposielajú kilá papierov ani desiatky dokumentov, ale len jediný dokument, ktorým schvaľujeme ich akčný plán. Všetko ostatné riešime online.

Ako je Zelená škola financovaná?

Dlhodobo fungujeme vďaka Nadácii slovenskej sporiteľne, z dvoch percent a tento rok program podporuje aj značka FINISH. Zároveň píšeme rôzne projekty, aby financovanie bolo diverzifikované. Školy platia symbolický registračný poplatok, ktorý zďaleka nepokrýva náklady ani na jednodňový seminár. Chceme byť dostupní pre všetkých, ktorí chcú.

Aký vysoký je poplatok od škôl?

Pre opakovane zapojené školy to bolo tento rok 70 eur plus desať centov na žiaka. Pri nových školách je to tristo eur a desať centov na žiaka, v poplatku je zahrnutý aj úvodný trojdňový kurz vo Vzdelávacom centre Zaježová (strava, ubytovanie, balíček metodických materiálov).. Všetky tieto podrobnosti máme transparentne zverejnené na našej stránke.

Má Zelená škola presah aj v širšom kontexte?

Áno, školy ovplyvňujú aj obce a mestá. Každý rok v spolupráci s Funebrou (projekt Živice, ktorý sa venuje prírodnému pohrebníctvu na Slovensku – pozn. red.) máme Dušičkovú výzvu, v rámci ktorej školy vyrábajú prírodné vence, čím povzbudzujú nielen rodičov, ale aj obyvateľov miest a dedín, aby nekupovali umelé vence. Takisto nabádajú starostov a starostky obcí, aby sa odpad triedil aj na cintorínoch.

Aké sú vízie a ciele Zelenej školy na ďalších dvadsať rokov?

Vydržať. Podporovať učiteľov, vzdelávať, sprevádzať ich zmenami a reagovať na aktuálne výzvy. Už len sucho môže byť o päť rokov brutálnejšie, čo si bude vyžadovať oveľa aktívnejšiu spoluprácu medzi školami a obcami. Dôsledky klimatickej zmeny pociťujeme už dnes – či nás životné prostredie zaujíma, alebo nie. No ako spoločnosť budeme donútení hľadať riešenia. Verím, že nová generácia bude na ne pripravená.


Program Zelená škola funguje na Slovensku vďaka podpore od Nadácie Slovenskej sporiteľne.

Profil autora:

Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.

Názory

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Zachráni spojenie vedy a umenia ľudstvo?

Pred pár dňami som v rakúskom Linzi, meste vedy a kultúry, prevzala pre našu mimovládnu organizáciu Živica a jej platformu Hurá von! čestné ocenenie v rámci prestížnej európskej ceny European Union Prize for Citizen Science. Nielen samotné ocenenie, ale celý galavečer ma utvrdil v tom, že prepájať umenie s vedou a umelou inteligenciou (AI) vo vzdelávaní je možno ešte dôležitejšie ako sme si mysleli.

Andrea Uherková

Čo mi dala Cesta hrdiniek SNP?

Začiatkom augusta sme si s kamarátkou naložili na plecia ťažké turistické batohy, aby sme s nimi prešli dvesto kilometrov z Devína do Trenčína po „Ceste hrdiniek SNP“ – ako sme si ju premenovali. Tušila som, čo nás čaká, lebo sme celú trasu prešli pred pár rokmi, len v opačnom smere – z Dukly na Devín. Čo ma naučilo putovanie po Slovensku? Prečítajte si moje zápisky z cesty.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Fontánky s vodou na pitie by mohli byť aj v našich múzeách a galériách

Vonku je cez tridsať stupňov Celzia. Lekári radia – nezabúdajte piť. Ak trávite deň poznávaním mesta, človek potrebuje aj litre vody. Väčšina ľudí, ktorých som stretla na nedávnej ceste po americkom východe, mala fľašu v ruke alebo v batohu.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Jeden nikdy nevie

Fascinuje ma, že píšeme rok 2024 a médiá seriózne publikujú vyjadrenia človeka, ktorý na vlastné oči videl, že Zem je guľatá. A to na dôkaz toho, že vysoký štátny úradník sa mýli. Mám pocit, že sa mi sníva. To akože potrebujeme, aby nám niekto reálne demonštroval, že elektrina kope na dôkaz existencie prúdu alebo potrebujeme vidieť vybuchnúť dynamit, aby sme uverili, že trhaviny majú explózne účinky?

Vlad Jackovyj

Výnimočný dátum nielen pre Ukrajincov, ale aj pre Slovákov

Začiatkom marca si pripomíname 210. výročie narodenia ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka, ktorého spájalo neobyčajné priateľstvo s Pavlom Jozefom Šafárikom.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner