Čo mi dala Cesta hrdiniek SNP?

---

Dnes je dnes, zajtra je zajtra

Moja myseľ oceňuje, keď nemusí plánovať a nemať pred sebou dlhé „TO DO“ listy. Vďaka červenej turistickej značke, vyskytujúcej sa cez celé Slovensko, je náš smer jasný a netreba sa každý deň zamýšľať, kam zamierime. Rozhodujeme sa len o tom, čo budeme v daný deň jesť a kde rozložíme stan na noc. Nič viac a nič menej. Zajtrajšok je neistý – nevieme, v akom stave budeme my a v akom počasie. Je len tu a teraz, naše kroky a neustále sa meniace okolie.

Cesta sa postará

Čarom neplánovania je, že dávame príležitosť prekvapeniam. Počas skrývania sa pred veľkou búrkou na terase reštaurácie prijímame ponuku jednej rodiny, aby sme spali u nich na povale. V ďalšej obci, o deň na to, sa nám nedarí nájsť nocľah a kemp je zavretý, miestni nám ponúknu na prespanie malé chatky pri škole. Vynovená kúpeľňa je po piatich dňoch bez sprchy ako dar z nebies. Z máp sme sa o tomto mieste nedozvedeli, ale našli sme ho. Alebo našlo ono nás? Stačí mať len dôveru, že všetko dobre dopadne a cesta sa o nás väčšinou postará.

Ísť svojím tempom

Každý deň prejdeme len toľko, koľko vládzeme. No a čo, že naše tempo je takmer polovičné ako ostatných turistov? Nepočítame si kroky a nerátame kilometre. Počúvame, kam nás telo pustí a nenútime ho do výkonov. Aj vďaka tomu nemáme otlaky a pľuzgiere, pričom na druhý deň vieme ísť ďalej pomaly, ale isto.

Počúvať svoje potreby

Keď sme hladné, najeme sa, keď potrebujeme oddych, doprajeme si ho. Ak sme príliš vyčerpané, vstávame ráno bez budíka. Kľudne zastavíme na hodinu pri potoku, aby sme sa osviežili. Telu ku komfortu netreba veľa, no základ mu treba dopriať, aby nás nieslo ďalej.

Nepokladať svoje bremeno za ťažšie

Často máme pocit, že nik nemá také ťažké batohy, ako my. Ale čo my vieme? Tak, ako nemáme obuté cudzie topánky, tak ani necítime bremená ostatných pútnikov. Niekedy sú ťažšie záťaže v hlave, ako na chrbte. Porovnávanie k ničomu dobrému nevedie. Každý si nesieme svoj kríž a toto vedomie nás môže navzájom ľudsky prepojiť.

Prijímať bolesť, ale nie utrpenie

Bolesť je na dlhej ceste často prítomná. Raz nás bolia nohy, potom chrbát, inokedy hlava. Môžeme sa ňou nechať ochromiť, alebo putovať ďalej. Joan Halifax vo svojej knihe Bytí v umírání napísala, že existujú dva šípy – šíp bolesti a šíp utrpenia. Ten druhý máme v moci odkloniť, aby nás nezasiahol a neoslabil ešte viac. S touto stratégiou občas putujeme aj s bolesťou, ale tiež s dôverou, že časom pominie, ako všetko v živote.

Dopriať si drobné radosti

Keby putovanie neprinášalo viac radostí ako starostí, nevydáme sa naň. Užívame si to, čo nám prináša každý deň a sústredíme sa na malé – veľké radosti. Potešia nás palacinky na horskej chate, krátke rozhovory s inými pútnikmi, západ slnka pri rozkladaní stanu, výdatný prameň nájdený v lese či stádo sŕn, ktoré nám skríži cestu.

Putovanie vnímam ako metaforu pre cestu životom. Zažila som počas neho pekné, ale aj náročné chvíle a občas som v sebe hľadala silu ísť ďalej. No nový deň mi vždy priniesol aj nové sily. Po návrate domov si všímam, že mi cesta pomohla spriateliť sa so svojimi každodennými bremenami a neprikladať im až takú váhu. Akoby som ich zrazu niesla s väčšou ľahkosťou, ako aj spomínaný ruksak, na ktorého váhu som si po pár dňoch zvykla. S väčším súcitom pozorujem bremená aj iných ľudí. Snažím sa dôverovať, že cesta sa vždy postará a má nachystaných veľa príjemných prekvapení.