fbpx
Vzdelávanie

EDUŽUR: Učia a vychovávajú na štátnej škole alternatívne – cez zážitky, vonku a bez známok (+podcast)

Učiteľka prvého stupňa Katarína Vajkai a vychovávateľka Katarína Bugáňová na Základnej škole Pohraničná v Komárne vo vzdelávaní a výchove využívajú zážitkové učenie, čím dokazujú, že aj štátne školy môžu vo vzdelávaní uplatniť alternatívne prvky. Aké to sú? Ako na túto formu výučby reagujú rodičia či iní učitelia? Vypočujte alebo prečítajte si v rozhovore zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.


Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.

Katka a Katka, týmto podcastom by sme radi inšpirovali a presvedčili tých, ktorí si myslia, že v štátnej škole sa nedajú využívať alternatívne prvky výchovy a vzdelávania. Vy ste príkladom toho, že to ide. Na prvý pohľad je to jasné už z toho, že vy dve – učiteľka a vychovávateľka, úzko spolupracujete. Ako to vzniklo a v čom spočíva vaša spolupráca? 

K.V.: Pamätám si moment a situáciu, keď Katka prišla učiť na našu školu. Vedela som o nej, že je výtvarníčka. Bežala som za ňou a oslovila som ju, či by mi nepomohla s nejakou prípravou materiálov do triedy. Keďže nemám veľmi rada tie, kde sú obrázky stiahnuté z internetu. Oveľa viac sa mi páčia tie, považujem ich za krajšie a estetickejšie, ktoré sú namaľované.

Katarína Vajkai a Katarína Bugáňová. FOTO – K.V.

Po niekoľkých rokoch sme sa dostali spolu do triedy ako dvojica. Zistili sme, že o veľa veciach rozmýšľame rovnako a že máme podobné záľuby, myšlienky, témy či postoje. Obidve sme nadšené pre environmentálne témy. Asi najpodstatnejším dôvodom toho, prečo dokážeme spolu takto výborne fungovať je, že nikdy sme necítili, žeby bola jedna dôležitejšia ako druhá. Nedelíme sa na učiteľku a vychovávateľku. Dokážeme fungovať ako rovnocenné kolegyne v triede. Riadime sa spoločným heslom: „Viac hláv, viac rozumu.“

V čom spočíva vaša spolupráca?

K.B.: Väčšinou je to tak, že Katka má doobedňajšiu a ja poobedňajšiu činnosť. Máme tiež veľa spoločných aktivít. Napríklad máme tematické dni, kedy vymyslíme aj trojhodinové aktivity, ktoré potom spolu realizujeme doobeda. Na druhej strane, keď poobede robím nejakú aktivitu, tak si pozvem Katku, ktorá rada zostane. Potom si dávame navzájom spätnú väzbu. Naše nazeranie na to, v čom tkvie podstata výchovy a vzdelávania detí, je rovnaké. Dopĺňame a podporujeme sa aj v našich nedokonalostiach.

Aké nedokonalosti to sú?

K.V.: Priznám sa, že pri realizáciách mojich myšlienok a nápadov väčšinou využívam Katku. Nástenky v triedach sme zrušili, takže mi už nemusí maľovať obrázky, ale vytvorili sme si galériu v triede. Výtvarné práce, ktoré s deťmi robí máme zarámované v našej galérii.

Katka Bugáňová, ty si spomenula tie nedokonalosti, tak sa nám priznaj.

K.B.: Tým, že potrebujem slobodu, sa niekedy dostanem do takého štádia, že som dosť povrchná. Keď niečo chystáme, tak Katka je tá, ktorá povie: „Nie, dajme si to všetko do poriadku, urobme si body.“ Špeciálna a poctivá príprava, tak to je Katka. To mi veľakrát pomôže.

Katka Vajkai, keď hovoríme o alternatíve, to možno pre niektorých ľudí znie podozrivo až odstrašujúco, skúsme týchto ľudí presvedčiť, že ide len o to, aby sa deti cítili v škole lepšie a učili sa rady. Skús pomenovať, čím sa vaša práca výrazne líši od toho, čo sa deje v takej priemernej prvostupniarskej triede. 

K.V.: Podľa mňa alternatíva znamená aj možnosť, vybrať si z niečoho. U mňa k tejto voľbe došlo ešte v období, keď som sa rozhodovala, stať sa učiteľkou. Už vtedy som silno túžila po tom, aby som sa stala učiteľkou, ktorá chce svoju prácu robiť čo najlepšie a aby sa všetky deti v triede cítili rovnako šťastne. Možno to znie ako ideológia, ale s týmto nastavením som začala študovať učiteľstvo. Akonáhle som nastúpila do práce, hľadala som spôsoby, ako by sa to dalo zrealizovať. Chodila som na školenia, odkiaľ som si nosila nové nápady. Tie som skúšala v triede. Vtedy som sa prvýkrát stretla so zážitkovou pedagogikou.

Už v čase, asi pred dvadsiatimi rokmi, mi nedávali zmysel známky, tak som začala písať osobné listy deťom, v ktorých som im dávala komplexné hodnotenia. Dávala som im priestor na rozhovor, zaujímali ma ich názory a pocity. Naozaj mi záležalo na tom, aby atmosféra v triede bola uvoľnená.

Formatívne hodnotenie v triede. FOTO – K.V.

Počas môjho dvadsaťpäťročného učiteľovania som zistila, ktoré veci fungujú a ktoré dokážem robiť. Neskôr nám s Katkou napadlo, aby sme všetky naše skúsenosti zastrešili. Vtedy sme vymysleli koncept Radostnej školy, v ktorom využívame zážitkové učenie, učenie vonku, známky sme úplne zrušili a nahradili sme ich formatívnym hodnotením. Každý mesiac sme zaviedli Oslavu učenia, ktorej cieľom je ukázať žiakom, učiteľom a rodičom, že učiť sa dá aj bez školských tašiek a učebníc.

Už v čase, asi pred dvadsiatimi rokmi, mi nedávali zmysel známky, tak som začala písať osobné listy deťom, v ktorých som im dávala komplexné hodnotenia.

Katka Bugáňová, spolu sa dosť zameriavate na outdoorové aktivity, teda učenie vonku. Ako ste sa k tomu dostali a aký to má pre deti prínos? 

K.B.: Outdoorovými aktivitami sme sa začali zaoberať niekoľko rokov predtým, než sa u nás na Slovensku začali uplatňovať. S deťmi sme chceli naozaj zažiť niečo autentické a na to je vonkajšie prostredie úplne ideálne. Zo začiatku to boli logicky prírodné aktivity – pozorovanie, skúmanie, spoznávanie prírody a rôzne pokusy. Všimli sme si, že deti sú vo vonkajšom prostredí oveľa aktívnejšie a akčnejšie. Toto je napríklad jeden z obrovských prínosov a druhým je to, že aj nás to vonku baví. Je tiež veľmi dôležité, aby to aj učiteľa veľmi bavilo.

Aktivita Jedlé rastliny v lese. FOTO – K.V.
FOTO – K.V.

Neskôr, keď sme sa ako škola zapojili do programu Zelená škola, tak tieto aktivity sa implementovali aj do vyučovacích predmetov. Dnes máme s Katkou niekoľko spoločných hodín, ktoré máme pomenované ako napríklad Hľadači pokladov, pričom ide o hodinu slovenského jazyka. Tiež máme vlastný cykloquesting, čo je matematicko-vlastivedno-prírodovedná pátračka popri brehu Váhu.

K.V.: V rámci svojho ročného štúdia v Komenského inštitúte som sa venovala učeniu vonku a overovala som jeho vplyv na vedomosti žiakov. Aj keď nedošlo k výraznému rozdielu vedomostí, prinieslo to množstvo benefitov.

Každý mesiac sme  zaviedli Oslavu učenia, ktorej cieľom je ukázať žiakom, učiteľom a rodičom, že učiť sa dá aj bez školských tašiek a učebníc.

Deti, ktoré mi poskytli spätnú väzbu, mali pocit, že sa im vonku učilo oveľa ľahšie. Necítili tam toľko rozdielov medzi sebou ako v triede. Napríklad v tom, kto je vynikajúci matematikár a kto má s matematikou nejaké problémy. Spomínali, že sa oveľa viac rozprávali, čo sa na vyučovaní neukázalo. Zlepšili sa im komunikačné zručnosti plus mohli dokázať, čo môžu z matematiky využiť v reálnych situáciách. Bolo viditeľné, že aj matematika ich vonku bavila oveľa viac.  

Deti, ktoré mi poskytli spätnú väzbu, mali pocit, že sa im vonku učilo oveľa ľahšie. Necítili tam toľko rozdielov medzi sebou ako v triede.
Večerné rozprávky pri ohni. FOTO -K.V.

Vychádzate z nejakého konkrétneho pedagogického smeru Waldorf, Montessori, a podobne? 

K.V.: Nedá sa s určitosťou povedať, žeby sme preferovali nejaký konkrétny smer, ale je pravda, že v mnohých z nich sa skrývajú krásne myšlienky. S Katkou sme si povedali, že nebudeme hľadať v čom sa rozlišujú, ale nájdeme to, čo ich spája, čím je určite pohľad na dieťa.

V týchto alternatívnych programoch je dieťa chápané ako osobnosť. Osobne sa považujem za silne humanisticky orientovaného pedagóga, takže pre mňa je ako šitá humanistická pedagogika. Je pravda, že sme sa zoznamovali s rôznymi smermi ešte úplne na začiatku pred dvadsiatimi rokmi, napríklad ITV, pričom teraz je to vysoko efektívne učenie. V tom čase sme začali využívať tematické učenie, ranné komunity, zavádzali sme životné zručnosti, s ktorými sme pracovali. To boli prvé alternatívne prvky.

K.B.: Doplnila by som, že z Montessori sú to predovšetkým praktické aktivity a z Waldorfu je to výchova hlavy, srdca a rúk. Niekto si možno povie, že je to aj v klasickom vyučovaní, no všimli sme si, že v klasickej škole sa do úzadia posúva práve výchova zručností ako napríklad výtvarná výchova či ručné práce, ktoré deti učia trpezlivosti.

V klasickej škole sa do úzadia posúva práve výchova zručností ako napríklad výtvarná výchova či ručné práce, ktoré deti učia trpezlivosti.

V čom je náročné implementovať alternatívne prvky do praxe? 

K.V.: Zaujímavé, lebo nemám pocit, žeby to bolo náročné, pretože vždy sme k tomu pristupovali tak, že všetko je možné len treba chcieť. Keď niečo zaujímavé objavíme, hneď si voláme a píšeme. Nečakáme s tým a okamžite to prenášame do triedy a vyučovania. Experimentujeme, vyhodnocujeme, vyberieme to, čo vyšlo. Ak by som mohla uviesť jednu vec, tak to je čas.

FOTO – K.V.

K.B.: Začať s jednoduchými prvkami nie je náročné, no hneď vymyslieť 60 minútový blok je náročné. Ak človek začne s malými krôčikmi, veľmi ľahko si na to zvyknú obidve strany. Je pravda, že učiteľ, ktorý si zvykol na každodennú rutinu, musí opustiť svoju komfortnú zónu. Možno zistí, že ho to nebaví, ale občas na reakcií detí uvidí, že to stojí za to. Žiaľ, vidím najmä vo vyšších ročníkoch, že deti si zvykli na mechanickú nudu, ale treba sa zamyslieť nad tým, od koho tento postoj nadobudli.

Žiaľ, vidím najmä vo vyšších ročníkoch, že deti si zvykli na mechanickú nudu, ale treba sa zamyslieť nad tým, od koho tento postoj nadobudli.

Dokážete nadchnúť aj svojich kolegov?

K.V.: Verím tomu, že sa nájdu aj takí. Aj do Radostnej školy hľadáme pokračovateľov. Nemôže to byť program len o dvoch učiteľkách. Sú učiteľky, ktoré sa pýtajú a sú zvedavé. Síce nie sú natoľko odhodlané alebo cítia zábranu, ale vždy im tvrdím, že nemajú čo pokaziť.

Čo na váš prístup hovoria rodičia? 

K.V.: Aj to je také všelijaké. Povedala by som, že sú dve skupiny. Na začiatku som si vždy myslela, že dokážem všetkých uspokojiť – deti, rodičov, rodinu. Potom som zistila, že je to veľmi náročné. Dlho som s tým bojovala, kým som prijala, že sa to asi nedá. S rodičmi sa snažím mať korektné vzťahy. Vždy ich nabádam, aby sme si povedali, čo je dobré a čo je menej dobré. Tí, ktorí sa s nami stotožňujú, tí nás dokážu pochopiť aj oceniť. Naopak druhá skupina, ktorá uprednostňuje klasiku, aby deti písali písomky a dostávali známky, tí by neboli spokojní so mnou alebo s našou prácou. Preto je dobré, že sa dá z čoho vybrať.

FOTO – K.V.

K.B.: Rodičov sa snažíme viesť k tomu, aby si deti cez týždeň robili všetky zadania v škole. Domáce úlohy na našej škole nie sú, tým pádom si cez týždeň žiaci nemusia brať veci domov. Kto úlohy nestihne urobiť na hodine, dokončí ich poobede. Lenže rodičia sú zvyknutí, že majú všetko pod kontrolou. Stáva sa však, že dochádzajú domov neskoro večer, kedy je unavený rodič aj dieťa. Preto ich nabádame k tomu, aby sa namiesto úloh, spolu zahrali, porozprávali, čítali alebo sa detí opýtali, čo cez deň zažili a aby sa neuspokojili s odpoveďou, že „nič.“

Domáce úlohy na našej škole nie sú, tým pádom si cez týždeň žiaci nemusia brať veci domov.

Cez víkend, keď si dieťa prinesie všetky veci domov, rodič si môže všetko pozrieť a uvidí, že dieťa sa učí zodpovednosti. Žiaľ, nie všetci rodičia si na to zvykli, ale aj tu dávame možnosť výberu, ak si rodič na tom silou mocou zakladá, tak jeho dieťa si nosí veci domov.

Svoje aktivity šírite pomocou webinárov, workshopov – aký je ohlas medzi učiteľmi? 

K.V.: Vieš čo Anka, myslím si, že je to podobné ako aj s rodičmi. Je zaujímavé sledovať reakcie. Dostávame ich rôzne. Najlepšie nám padnú tie, ktorými nás vedia oceniť. Považujem sa za otvorenú osobu a dokážem prijímať aj konštruktívnu kritiku. Pri učiteľoch, ktorí s nami nesúhlasia, považujem za bezpredmetné, aby sme ich nasilu nútili robiť niečo, o čom nie sú presvedčení. Verím, že je veľa učiteľov, ktorí nemajú odmietavý prístup.

Pri učiteľoch, ktorí s nami nesúhlasia, považujem za bezpredmetné, aby sme ich nasilu nútili robiť niečo, o čom nie sú presvedčení.

Možno jedna z negatívnych reakcií od učiteľov je aj tá, že tým, že často chodíme na školenia, častejšie chýbame a to nám zvyknú vytýkať. Tie skúseností si však nenechávame pre seba, ale zdieľame ich aj s ostatnými.

K.B.: Rozdelila by som tých učiteľov do troch kategórií. Do prvej patria tí, ktorí sa s nami stotožňujú a podporujú nás. Potom sú niektorí, ktorí sú váhaví a povedia, že náš cieľ by mal byť iba doplnkom vyučovania a tretia skupina sa nevyjadruje.

Často počujeme od kolegýň a kolegov: „Ja by som to robila ináč, ale rodičia, vedenie, deti, verejnosť…“ Ako vy prekonávate tieto „ale”? 

K.V.: Podľa mňa tam nemá byť prečo to „ale“. U mňa to bolo prirodzené od začiatku. Keď chcem robiť niečo inak, tak to budem robiť inak. Nemám sa na čo vyhovárať.

K.B.: Aj my máme svoje „ale“. Nie je ťažké vyvolať nadšenie u prváčikov, ale čím ideme do vyšších ročníkov, vidíme skupinu znechutených, unudených detí, že niečo musia urobiť. To naše „ale“ je, že sa v deťoch snažíme nadšenie udržať po celý čas. Čo sa týka učiteľov, tak to „ale“ tkvie v tom, že proti vyhoreniu je najlepšie, rozvíjať sa a objavovať niečo nové.

Nie je ťažké vyvolať nadšenie u prváčikov, ale čím ideme do vyšších ročníkov, vidíme skupinu znechutených, unudených detí, že niečo musia urobiť.

Často vidíme vo vzdelávaní dva extrémy: jedna skupina sa drží starého systému, ktorý vznikol pomaly za Márie Terézie, no a druhá skupina, hlavne rodičov, zas odmieta úplne všetko, čo štátne školy ponúkajú a chcú čistú alternatívu. Opýtam sa možno nie úplne častú otázku: Ktoré prvky zo štátnej školy sú pre dieťa užitočné? 

K.V.: V škole majú žiaci možnosť spoznať rôzne typy učiteľov či žiakov. To je dobré na to, že si dokážu vytvoriť úsudky, názory a možno sa stávajú viac flexibilní, čo využijú aj neskôr v živote.

Keby som mala vybrať niečo, vybrala by som písanie poznámok rukou, o čom je veľa diskusií. Zdá sa mi, že je to fajn vec a považujem to za efektívny nástroj učenia. Nedávno som čítala článok, v ktorom sa písalo, že pri písaní poznámok rukou sa dejú zázračné veci v mozgu. Pri písaní sa dokážeme lepšie sústrediť na obsah a na svoje myšlienky. Možno umením by bolo, keby učitelia naučili žiakov písať kvalitné poznámky.

K.B.: Určite je dôležité, aby si deti osvojili stanovené pravidlá napríklad harmonogram, ktorý si spolu navrhneme, aby každý k tomu mohol mať nejakú pripomienku. Vzájomná úcta, rešpekt, priateľská komunikácia a vzájomná pomoc – to by malo existovať v akejkoľvek škole. V triede nemáme pravidlá ako – neskáčem, nerozprávam, nevyrušujem, ale máme tie pravidlá znázornené aj obrazne a inak naformulované.

K.V.: Áno, napríklad nemáme pravidlo, že v triede sa nebehá, ale máme, že v triede sa prechádza. Nekričíme, ale používame hlas, ktorý je každému príjemný.

Vzájomná úcta, rešpekt, priateľská komunikácia a vzájomná pomoc – to by malo existovať v akejkoľvek škole.

Keby ste mali tú moc a od zajtra mohli v slovenskom školstve niečo zmeniť, čo by to bolo? 

K.V.: V niektorých krajinách deti stále nemajú to šťastie, chodiť do školy. Celé hodiny vyčkávajú na chodníku na učiteľa, aby ich začal učiť. Je smutné, že my školy máme a nevieme si ich vážiť. Deti do nich nechodia s radosťou, ale preto, že musia. Keby som mohla, tak by som toto hneď zmenila. Priala by som si školy, ktoré budú miestom radosti.

Práca s hlinou, FOTO – K.V.

K.B.: Určite by som zrušila 45 minútové vyučovacie hodiny. Viem, že to nie je novota, ale sú školy, kde nádherne funguje blokové vyučovanie. Možno o tom hovorím zanietene, pretože mať výtvarnú výchovu 45 minút je stanica – deti prifrčia, odfrčia a nezanechajú za sebou nič, lebo nestíhajú. Ešte by som zmenila to, že síce máme učiť deti všetko rovnako a v rovnakom množstve, no pritom je veľmi málo priestoru na rozvoj individuálnych schopností.

Profil autora:

Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.

Názory

Andrea Uherková

Prírodný cintorín nie je len alternatíva

Keď sme v roku 2017 ako Živica zakladali s mestom Zvolen prvý prírodný cintorín na Slovensku, prezentovali sme ho ako alternatívu voči tomu konvenčnému. Ako voľbu pre ľudí, ktorí hľadajú inú cestu. Takú, ktorá ide ruka v ruke s rešpektom voči prírode i ľuďom. Mysleli sme si, že vo Zvolene pôjde skôr o nadčasovú a okrajovú záležitosť, ktorá si bude nachádzať cestu k verejnosti pomaly. Zrejme sme však neodhadli pripravenosť spoločnosti na túto možnosť.

Kristína Červeňáková

Pochádzajú živočíšne potraviny od šťastných zvierat?

Veselé kravičky na obaloch mliečnych čokolád či syrov, teliatko túliace sa k matke na krabici od mlieka, šťastné pobehujúce ovečky, kuriatka či prasiatka na lúkach… 

Andrea Uherková

Sila kvetov

Záhradnícke nožnice nosím v kabelke tak, ako iné ženy rúž. Len sú o čosi väčšie a ťažšie. Aj v to skoré ráno s nimi kráčam po boku. Vytiahnem ich len čo zahnem z poslednej ulice sídliska na strmý blatistý kopček, ktorý ma vedie poza ploty záhradkárskej kolónie.

Kristína Červeňáková

Majú vlastné lietadlo, na emisie pozerajú zvrchu

Pamätám si, ako som sa na základnej škole hanbila za to, že som nikdy neletela lietadlom. V našej triede bolo prestížou, keď niekto na letnú dovolenku letel. Samozrejme, nikto z nás vtedy ani len netušil, aký dopad má letecká doprava na našu planétu. 

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Óda na klimatizovanú električku. Or not?

Ak vždy len nájdeme super spôsob, ako sa dopadom našich vlastných činností vyhnúť, ako sa z nich poučíme?

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner