Prírodný cintorín nie je len alternatíva

---

„Aké to tu máte pekné!“, „To je ten najkrajší cintorín, aký som videl,“ alebo „Ja sa sem tak rada chodím prechádzať“ – to sú bežné reakcie, s ktorými sa stretávam na týždennej báze. Vravia ich pozostalí, ktorí k nám zavítajú prvýkrát počas pohrebov svojich blízkych, ale aj ľudia, ktorí do tejto časti cintorína chodia tráviť voľný čas. Len tak, poobede. Stretávam tu mamičky s kočíkmi sedieť na lavičkách, seniorov na prechádzkach, ale aj kamarátov, ktorí tu nájdu pokojné miesto na rozhovory. S pravidelnými návštevníkmi sa zdravíme ako so starými známymi.

Záhrada spomienok nie je vôbec veľká, ale očividne aj tak pôsobí ako zelená oáza uprostred klasického cintorína. Prírodné cintoríny totiž ponúkajú dostatok priestoru aj pre živých, neraz sú koncipované ako parky alebo záhrady, kde môžete pohľadom spočinúť na kvetinových záhonoch alebo na ovocných stromoch, nielen na rade hrobových miest.

Záhradu spomienok sme zakladali s malou dušičkou, ako ju ľudia na strednom Slovensku prijmú. Pochopia, o čo nám ide? Nie je na to slovenská spoločnosť stále priveľmi tradičná a konzervatívna? Asi nie je.

Tento týždeň sme mali dušičkovú slávnosť pre našich pozostalých, ale aj pre ostatných priaznivcov a priateľov Záhrady. Prišli na ňu desiatky ľudí, ktorí spoločne zapaľovali sviečky, písali odkazy do neba, doniesli koláče na spoločný stôl, rozprávali sa spolu so šálkou kávy v ruke a s úsmevom nám ďakovali, že sme do Zvolena priniesli prírodné pohrebníctvo. Mnohí rozhovor zavŕšili tým, že aj oni tu raz chcú spočinúť.

Po piatich rokoch existencie Záhrady spomienok sa urnové prírodné miesta zapĺňajú tak rýchlo, že aj napriek rozšíreniu plochy, ktoré sa udialo len minulý rok, musíme opäť premýšľať nad ďalším navýšením kapacity. Samých nás to prekvapilo. V spolupráci s pohrebnými službami sme od tejto jesene začali ponúkať aj prírodné kostrové pochovávanie. Vo svete prírodného pohrebníctva je považované za najšetrnejší spôsob voči prírode.

Dopyt po prírodných cintorínoch je obrovský. Mnohí ľudia sú už unavení z masívnych drahých kamenných náhrobkov a z plastových kytíc a kahancov, ktorými sa zapĺňajú klasické cintoríny. Keby mali inú možnosť, veľká časť z nich by to urobila inak. Chcú niečo krajšie a udržateľnejšie. Priestor pre svojich blízkych zosnulých a časom aj pre nich samých, o ktorý sa stará najmä príroda.

Dá sa teda stále hovoriť o alternatíve? Nestáva sa prírodné pohrebníctvo čoraz viac žiadanou voľbou a niečím, čo by malo byť súčasťou miest po celom Slovensku?

Pred rokom pribudol k Záhrade náš druhý prírodný cintorín – Les spomienok v Košiciach. V pokojnom lese pri krematóriu sa ukladá popol ku koreňom stromov. Rozlúčky sa konajú pod ich korunami, podobne ako v Záhrade spomienok. Sú často veľmi jednoduché a komorné, a predsa citlivé a osobné, vytvorené podľa posledných prianí zosnulého, či želaní pozostalých. Hostia takéto pohreby často označujú dokonca za krásne.

Ktoré ďalšie mesto uvidí potenciál týchto miest?

Za päť rokov, počas ktorých spravujem prírodný cintorín, kde som pomohla pozostalým s viac ako stovkou rozlúčok, rozoznávam jeho hodnotu. Som hlboko presvedčená, že mnohé obce – najmä väčšie mestá – by mali o prírodných cintorínoch začať premýšľať bez obáv a s odvahou, a to čím skôr. Stojí za to nájsť ľudí, ktorí si to vezmú za svoje a budú sa tomu venovať srdcom. Rady im s tým odborne pomôžeme, pretože v tom vidíme zmysel.

Na prírodné cintoríny čaká totiž viac ľudí, ako sme si mysleli.