Ak je na cintoríne iba jeden kontajner, nemôžeme sa čudovať, že v ňom všetko končí, hovorí riaditeľka odpadárskej firmy

---

Každý rok sú cintoríny preplnené plastovými vencami, ikebanami či svietnikmi. Prečo si obyvatelia Slovenska zvykli nakupovať nerecyklovateľné materiály? 

Treba priznať, že plastové ikebany sú veľmi ľahko dostupné, významne lacnejšie ako vence zo živých kvetov, a tiež dlhšie vydržia. Keď je takáto ponuka, ktorá na prvý pohľad vyzerá pre bežného spotrebiteľa veľmi zaujímavo, kto by si to nekúpil?! Bohužiaľ, ľuďom chýbajú informácie o následkoch. Ako keby sa nepozerali na to, čo sa s tým bude diať ďalej, keď ikebanu vyhodia do smetnej nádoby. 

Obávam sa, že sa to netýka len cintorínskych potrieb na skrášľovanie hrobov, ale všetkých tovarov, ktoré nakupujeme. Málokto sa pri nákupe zamýšľa nad tým, ako bude ďalej pracovať s odpadom, ktorý z jeho nákupu vznikne. 

V čom spočíva najväčší problém pri umelých ozdobách?

Umelé ozdoby sú nerecyklovateľné. To znamená, že keď ich vytriedime do žltej nádoby na plasty, z triediacej linky ich pošlú maximálne na energetické zhodnotenie. To znamená, že síce sa umelá ozdoba nedá recyklovať, dá sa však využiť na to, že vyrobíme teplo alebo energiu. Často je problémom to, že ikebany sú vsadené do betónového podstavca a v tom prípade sa skutočne nedá nič robiť. Akonáhle hovoríme o nejakej kombinácii materiálov, ktoré sú neoddeliteľné, tak tým pádom je to aj nerecyklovateľné. 

V tom prípade to končí na skládke?

Áno, bohužiaľ. 

Odborníci na odpady z OZV (organizácie zodpovednosti výrobcov) Natur-Pack radia sklenené svietniky vyberať ideálne jednofarebné bez zaliatych ozdôb a drôtikov. Existujú aj iné rady, ako pri kúpe ozdoby zvoliť „menšie zlo“? 

Samozrejme. Naozaj sa treba zamyslieť pri každom nákupe nad tým, čo sa bude diať s konkrétnym výrobkom po tom, čo skončí svoju životnú púť. Pri sklenených svietnikoch je správnou pripomienkou, že by sme mali zvoliť jednofarebné a jedno-materiálové svietniky. Vždy sa snažme kupovať výrobky z jedného materiálu, aby neboli kombináciou viacerých materiálov. Výrobky, ktoré sú tvorené z viacerých materiálov sú väčšinou nerecyklovateľné. Takisto sa treba pozrieť na to, aký kahanec do svietnika vkladáme. Mali by sme zvoliť taký, ktorý sa neprilepí ku sklu a bude ľahko oddeliteľný. 

Druhou dôležitou vecou je aj to, ako máme na cintorínoch nastavené systémy umožňujúce triedenie odpadov. Minulý rok som si prešla viacero cintorínov. Väčšinou som našla iba jednu čiernu nádobu na zmesový odpad. Na niektorých cintorínoch bola osobitne aj nádoba na plasty, ale nenachádzala som tam nádoby na sklo. Iba na jednom cintoríne som našla vonkajšie kompostovisko na biologicky rozložiteľný odpad, ktorého sa na cintoríne vytvorí neúrekom. 

Jednak my ako obyvatelia nemyslíme na to, aký koniec bude mať náš výrobok, no potom nám ani cintoríny nevytvárajú infraštruktúru, ktorá by nám umožnila odpad triediť. Oddeliť hliníkový kahanec od skleneného svietnika by väčšine ľudí pravdepodobne nerobilo problém. Tým, že nemajú kam vyhodiť hliníkový kahanec a sklenený svietnik, ak je na cintoríne iba jedna nádoba na zmesový odpad, nemôžeme sa čudovať, že tam všetko končí. Je to veľká škoda. 

Sú na Slovensku cintoríny, kde je infraštruktúra zabezpečená? 

Áno, sú. Po našej minuloročnej analýze odpadov na cintoríne v bratislavskej Vrakuni sa cintorín snažil zabezpečiť a doplniť infraštruktúru. Isté zlepšenia tu sú, ale každá obec má minimálne jeden cintorín, takže ich počet na Slovensku je viac ako tritisíc. Nemá to byť o tom, aby sme infraštruktúru zabezpečili na dvoch-troch cintorínoch, ale aby sme ju nastavili na každom cintoríne. 

Pri veľkých cintorínoch nemôžeme očakávať, že ľudia k nádobe na triedenie pôjdu 500-600 metrov. Skrátka pôjdu k tej najbližšej nádobe, ktorou keď bude veľkokapacitný kontajner, do ktorého sa dáva všetko, tak tam aj vyhodia všetko a že sklenený svietnik neponesú niekde až k bráne. Preto je dôležité, aby sme takýchto stojísk na veľkých cintorínoch vytvorili viac, ktoré by boli v primeranej vzdialenosti. Zároveň pri každom kontajneri na zmesový odpad by mali byť aj kontajnery na všetky ostatné druhy odpadu, ktoré nám na cintorínoch vznikajú.

Ďalšou kategóriou sú sviečky. Čo sa s nimi deje, keď sa kahanec vyhodí do kontajnera s voskom na jeho dne?

S tým sa nedeje nič. Podľa mojich informácií, keď hovoríme o hliníkových svietnikoch alebo kahancoch, pri recyklácii sa vosk bez problémov roztaví. Pri plastových svietnikoch by som to zvažovala, pretože plastári nemajú radi, keď dostávajú do recyklačného závodu výrazne znečistené plasty. Ak sa tam pošle kelímok s jogurtom, tak to nevadí, pretože jogurt sa ľahko vypláchne a prečistí, ale zaschnutý vosk po vypláchnutí z  kahanca nedostaneme. Pri nákupe by som zvažovala, aký kahanec si idem kúpiť. Osobne si vyberám hliníkové kahance nie plastové.  

Sú na Slovensku recyklátori, ktorí by vedeli zrecyklovať napríklad spomínané plastové vence?

Nemám takú informáciu, že by to niekto dokázal. 

Posledné roky si na cintorínoch všímam aj kahance, v ktorých nie sú sviečky, ale malá LED žiarovka. Po jej vybití, mnohí ľudia tieto kahance vyhodia k ostatnému odpadu do kontajnera, pričom ide o elektroodpad. Kam by ich teda mali správne vyhadzovať?

Problém vzniká v tom, že na cintoríne nemáme nádobu na elektroodpad. Takže opäť ide o to, že ľudia to domov alebo do najbližšieho elektroodpadu nezoberú, ale vyhodia to do najbližšej nádoby. Ak je tá nádoba na zmesový odpad, nečudo, že to tam skončí. Veľmi správne ste poznamenali, že to tam nepatrí. Ide o elektroodpad, a preto by na cintoríne mala byť nádoba aj na takýto druh odpadu.

Prečo je zlé, ak sa elektroodpad dostane do komunálneho odpadu?

Je to nebezpečné, pretože vo vnútri svietniku sa nachádza batéria, ktorá je vzhľadom na obsah ťažkých kovov potenciálnym ohrozením pre životné prostredie. Vieme, že to má vážne následky. Práve preto sa v mnohých predajniach potravín nachádzajú nádoby na batérie, aby sa nám nedostávali na skládku.

Tiež som si párkrát všimla, že niektoré hroby majú namiesto vrchného kameňa položenú umelú trávu. Tá sa zrejme tiež už nikdy nezrecykluje…

Áno, tá sa nikdy nezrecykluje. Neskôr sa môže maximálne využiť na energetické zhodnotenie. 

Ak už ľudia tieto ozdoby kúpia, alebo ich na hroboch nájdu ešte z minulého roka, do akých kontajnerov ich majú vyhodiť? 

Keby sme naozaj chceli byť veľmi precízni a nechceli by sme sa vyhovárať na samosprávu, ktorá tam nedala dané nádoby na triedenie, odporúčala by som, že tak, ako si človek ozdoby priniesol na cintorín, aby si ich aj odniesol. Keď ideme na cintorín s novými ozdobami, mali by sme mať so sebou nejaké tašky, kam si vložíme tie, ktoré chceme vyhodiť. Sklenené ozdoby, čiže svietniky, by sme mali vyhodiť do kontajnera na sklo. Rovnako je to aj s plastovými a hliníkovými kahancami, ktoré treba vyhodiť do kontajnera na plast/kovy. 

Najhorším problémom sú spomínané ikebany zaliate do betónu. Ideálne by bolo, ak by sme ich nahradili živými kvetmi. Viem, že to nevydrží tak dlho, ale zásadným spôsobom pomôžeme životnému prostrediu. Keď sa už uchýlime ku ikebanám z umelej hmoty, pričom sú len z plastu bez betónového podstavca, mali by sme ich vyhodiť do nádoby na plast. Síce z hľadiska OZV Natur-Pack to tam nepatrí, no zachránime to pred skládkovaním tým, že odpad zo žltej nádoby putuje na triediacu linku, kde pracujú vyškolení pracovníci, ktorí vedia, ktoré druhy plastov sa dajú recyklovať a ktoré nie. Tie, ktoré sa nedajú recyklovať, ako tieto umelé kvietky, pošlú na energetické zhodnotenie. Ak by sme ich vložili do čiernej nádoby, išli by automaticky na skládku a nikto by s tým nič už neurobil. Vďaka tomu, že to vložíme do žltej nádoby, pošleme materiál aspoň na energetické zhodnotenie. 

Pri ikebane s betónovým podkladom je to inak. Minulý rok počas analýzy na bratislavskom cintoríne sme o tom viedli diskusiu. Dokonca sme sa pokúšali kvietky vylomiť z betónového podkladu. Pokúšali sme sa betón rozbiť tak, že sme ním udierali o asfaltový chodník, čo sa nám nepodarilo. Obávam sa, že bežný človek bez nástrojov nedokáže oddeliť betónovú časť od umelohmotnej a v tom prípade nám neostáva nič iné, iba to hodiť do nádoby na zmesový odpad. 

Čo v prípade, ak si ľudia kúpia živý veniec, no má na sebe umelé ozdoby?

Pri kúpe venca zo živých kvetov to robím tak, že kvetinárkam poviem, že si v ňom neprajem žiadne umelé ozdoby. Mne takto vence robia už niekoľko rokov. Jediné, čo je vo venci umelé a tiež potrebné, je drôtik, ktorým uchytia kvety a čečinu. No drôtik sa mi pri vyhadzovaní venca vždy podarilo oddeliť. 

V prípade, že by to aj nešlo, tak ak nám končí biologicky rozložiteľný odpad tohto druhu na kompostárni, samotný kovový drôt nemá kompostu ako ublížiť. Kompostáreň má na konci procesu sito, kde sa drôt zachytí. To znamená, že sa nedostane do finálneho kompostu, ktorý by išiel na pôdu. Ak by sme však chceli skompostovať takýto veniec vo vlastnom domácom kompostéri, museli by sme drôtik predtým vybrať. 

Adekvátnou alternatívou k umelým ozdobám sú zrejme ozdoby z prírodných materiálov, kde takéto ozdoby vieme získať? Predávajú sa napríklad v kvetinárstvach? 

Keď som prvýkrát požiadala kvetinárstvo o veniec zo živých kvetov, mali s tým veľký problém. Teraz sú už zvyknutí, ale stále to vyzerá tak, že som ich jediný klient. Každý rok ma čakajú a vymýšľajú mi pekné vence. Vyrobiť to vie pravdepodobne každé kvetinárstvo, ktoré má výrobňu vencov, pretože na to majú zručných ľudí. Pokiaľ použijú slamený základ venca, ku ktorému pripájajú jednotlivé kvety, je to len u šikovnosti dám, ktoré to vyhotovujú. Ak majú výrobňu vencov, nezáleží, že či ide o umelé alebo živé vence, vyrobiť ich vedia. Skôr ide o to, že dopyt je veľmi malý a kvetinárstva čakajú na klientov, ktorí prídu s požiadavkou. Vystavené majú štandardne umelé vence. 

Nastáva medzi umelým a vencom zo živých kvetov finančný rozdiel?

Je tam finančný rozdiel. Veniec zo živých kvetov v Zlatých Moravciach má stál o polovicu menej, ako by ma stál veniec z umelých kvetov v Bratislave. Usporila som. No keby som si chcela dať vyrobiť veniec zo živých kvetov v Bratislave, tak by som zaplatila s vysokou pravdepodobnosťou viac ako za umelý veniec. Je to aj o tom, aké kvety si vyberiete. 

Pri ikebanách alebo vencoch zo živých kvetov by som odporúčala, riadiť sa podľa toho, kde nás pustí peňaženka. Tiež sa možno zamyslieť nad tým, že či by práve kvety potešili nášho blízkeho, ktorý už nie je medzi nami, pretože kvety môžeme nahradiť aj niečím iným. 

Minulý rok si sa zúčastnila analýzy odpadov na cintoríne Vrakuňa v Bratislave, kde ste spolu so Funebrou (prírodné pohrebníctvo) a Marianum (pohrebnou službou) analyzovali odpad jedného veľkokapacitného kontajnera. Čo všetko ste v kontajneri našli?

Najviac sme tam našli umelohmotných ikebán. Tých tam bolo nesmierne veľa. Našli sme tiež veľa bioodpadu, svietnikov, sviečok a, čuduj sa svete, aj plienky. Až na tie plienky išlo o štandardný odpad, ktorý na cintorínoch vzniká. Problémom nebolo, že tam odpad vznikol, ale že tam bol pristavený len jeden kontajner. Ľudia netriedili, lebo nemali kam.

Viac ako polovicu odpadu tvoril práve bioodpad, no nemal by skončiť v kontajneri na to určenom?

Presne tak. Je skvelé, že sme zistili, aký odpad na cintorínoch vzniká. No práve preto je dôležitý krok toho, čo s výsledkami analýzy cintorín vykoná. Ak vie, že tam vznikajú takéto odpady, tak na každý druh odpadu tam treba dať vhodný kontajner. 

Vnímaš nejakú zmenu v zdobení cintorínov za posledné roky? Akým smerom sa to uberá?

Obávam sa, že k tomuto nemám žiadne informácie. Povieme si viacej po tohtoročných Dušičkách a návšteve cintorínoch, že čo tam nájdeme tento rok. Každopádne to uvedomenie ľudí je stále veľmi nízke a čaká nás ešte veľa práce, aby ľudia viac rozmýšľali pri nákupoch, aby menej siahali po nerecyklovateľných produktoch, aby si skôr vyberali to, čo je udržateľné. 

Uctiť si pamiatku svojich blízkych sa dá aj bez umelých ozdôb rôznymi spôsobmi. Monika Suchánska a Andrea Uherková z prírodného pohrebníctva Funebra sa podelili o svoje tipy.

M.S.: Odkedy som odišla na vysokú školu, málokedy sa mi podarilo byť doma na Dušičky a ísť na hroby mojich blízkych. Túto tradíciu som mala vždy rada, lebo na cintoríne bolo živo a krásne to tam voňalo chryzantémami a voskom. Vždy sa u nás potom zišla celá rodina na chlebíčky a koláče. Teraz si každý rok, ďaleko od ich hrobov, urobím oltárik s fotkami mojich predkov a predmetmi, ktoré mi ich pripomínajú. Napríklad jedného starého otca si pripomínam sladkosťami, ktoré mi kupoval, druhého včelými plástmi, lebo včely boli jeho láskou a tú som zdedila po ňom.

A.U.: Keďže som milovníčkou gastronómie, tak aj svojich blízkych zosnulých si rada pripomínam prostredníctvom rôznych chutí a vôní, ktoré mám s nimi spojené. Jedlo vnímam ako prepájajúci prvok nielen so svetom živých, ale aj so svetom našich predkov. Na moju babku Martu si napríklad spomeniem vždy, keď v teple domova pijem čierny čaj s citrónom a medom, alebo keď upečiem slávny mrežovník podľa jej receptu.

Rozhovor vznikol v rámci spolupráce projektu Funebra a programu Zelená škola v kampani Viac lásky menej plastov vďaka podpore od spoločnosti Accenture.