Vo Sveržove triedia odpad aj obyvatelia vylúčených komunít. Chce to len venovať ľuďom čas a pozornosť, vraví starosta

---

Marginalizované komunity vo väčšine prípadov nie sú súčasťou systému triedeného zberu, ktorý je zavedený v obciach. „V princípe sú zapojené výnimočne aj do systému zberu zmesového komunálneho odpadu,” hovorí riaditeľ Natur-Packu Michal Sebíň. „Ten sa väčšinou zbiera cez veľkokapacitné kontajnery na jednom mieste alebo operatívnym dočisťovaním priestoru, v ktorom komunity žijú,” dodáva. Výnimkou podľa neho sú lokality, v ktorých sa triedenému zberu viac-menej dobrovoľne venujú komunitní pracovníci.

Začali triediť odpad

Aby mohla Laura v rómskych komunitách lektorovať o triedení odpadu, je najskôr potrebné zabezpečiť ich kontajnermi na triedenie a veľkými nádobami na odvoz. O to sa momentálne snaží blízko Prešova v obci Kojatice.

Združenie Odvážne a Natur-Pack tiež nadviazali dlhodobú spoluprácu s obcou Sveržov v bardejovskom okrese. Tamojšia vylúčená komunita odpad triedi mimo nastavený systém v obci. „Kontajnery na triedený zber zakúpili komunitní pracovníci, ktorí sa starajú aj o ich vyprázdňovanie. Vo zvyšku obce funguje štandardný vrecový zber, na zber zmesového odpadu má každá domácnosť v komunite samostatný čierny kontajner,” vysvetľuje systém zberu odpadu vo Sveržove Sebíň. 

Marián Dudra z Komunitného centra Sveržov potvrdzuje, že obec už má potrebné technické zázemie, problém vidí inde. „Zakúpili sme farebné nádoby na plast, sklo a papier, ale stále sa nám nedarí zapojiť celú komunitu. Najväčším problémom je, že v triedenom odpade je často zmiešaný odpad. Aj preto sme sa rozhodli, že v dvoch rodinách budeme triediť plast tak, že sme im rozdali vrecia, ktoré majú vo svojich uzavretých priestoroch, kde majú drevo. To sa nám zatiaľ darí, no zatiaľ takto fungujeme ešte len mesiac,” opisuje situáciu Dudra.

Ani starosta Sveržova Pavol Ceľuch zatiaľ nechce hovoriť o výsledkoch, keďže projekt je ešte len na začiatku. „Mali sme veľmi nízku mieru vytriedenosti odpadu, preto ju chceme zvýšiť, a to nielen u minority, ale aj u majority. Nechcem nikoho deliť, ale taká je situácia. Myslím si, že keď bude jedna skupina triediť, stane sa výzvou pre tú druhú. Tým, že sa budú vzdelávať a budú vedieť, že nie každý odpad patrí na skládku, ale do iného vreca či koša, sa jednak zvýši miera vytriedenosti odpadu v obci, ale aj mentálna úroveň obyvateľstva,” opisuje dôvod zapojenia sa do projektu. 

Okrem toho, že sa vo Sveržove prenastavil zber odpadu zo zberných nádob na vrecový systém, pracuje sa aj na tom, aby sa zmenilo miesto zvozu odpadu tak, aby bolo bližšie ku komunite. „Odpad sa chvíľu čiastočne dobre triedil, potom to upadlo. Je to o tom, že ak tam nie je dlhodobé, stále pripomínanie témy, tak to ochladne,“ vysvetľuje lektorka Laura Martinková.

Jednorazové podujatie nestačí

Jednorazové aktivity, ako napríklad výzvy na vyzbieranie odpadu v osadách, sú podľa lektorky neúčinné. Podľa nej pomáha dlhodobá, drobná a systematická práca. „Nastavovanie triedenia odpadu sa možno zdá byť jednoduché – niekde sa dajú koše a odpad sa bude triediť –, no takto to nefunguje. Je to o stálom, jemnom tlaku a podsúvaní informácií,“ zdôrazňuje. 

Aby triedenie odpadu v rómskych komunitách dávalo zmysel všetkým zúčastneným stranám – obyvateľom, starostovi obce, komunitnému centru, zvozovej spoločnosti aj recyklátorom –, je dôležité správne zorganizovať logistiku a komunikáciu. „Toto všetko nie je vôbec jednoduché nastaviť, preto sa to nedá urobiť za jeden deň – jednorazovo,“ vysvetľuje Martinková.

Aj po tom, ako lektorka vylúčenej komunity odíde, musí v obci ostať niekto, kto na projekt dohliadne dá jej informácie o tom, čo sa s ním ďalej deje. To zabezpečujú komunitné centrá. Ich pracovníci vo Sveržove navštevujú rómsku komunitu pravidelne niekoľkokrát za týždeň. „Kontrola triedenia prebieha často v individuálnych rozhovoroch, prostredníctvom ktorých sa im snažíme vysvetliť dôležitosť triedenia,” vysvetľuje sociálny pracovník Dudra. 

Komunitné centrá zohrávajú podľa Martinkovej jednu z najdôležitejších úloh v rozbehu triedenia. „Ak by sme sa bavili len o osvete, informačných letákoch či prednáškach, tak áno, viem si to predstaviť bez komunitných centier. No to nám nedáva zmysel. Nemyslím si, že je čas na to, aby sme sa o odpade iba rozprávali na peknom mieste s občerstvením, z ktorého by opäť vzniklo veľa odpadu. Zmyslom je robiť to interaktívne priamo v teréne – v osade alebo na mieste, kde táto komunita žije,“ hovorí o spolupráci s komunitnými centrami Martinková. 

Bez komunitných centier a envirolídrov-dobrovoľníkov, ktorých si v danej komunite „vychovajú“, si lektorka fungovanie projektu predstaviť nevedia.

Otvárajú im koše 

Laura a Michaela sú zástankyňami interaktívneho vzdelávania, čo však podľa Laury neznamená, že do komunít prinesú interaktívnu tabuľu, ale že budú účastníkov vzdelávať prostredníctvom praktických zručností. „Keď sa bavíme o odpade, obyvateľov komunity rovno vyzývam k tomu, aby priniesli čo najčastejšie sa vyskytujúci odpad v ich domácnostiach. Následne sa bavíme o tom, čo by s ním bolo, keby skončil v prírode, či by sa dal vytriediť, alebo či by ho bolo možné znovu použiť. Rovno otvoríme koše, zhodnotíme a pozrieme sa na to, či je to takto v poriadku, alebo to vieme urobiť lepšie,“ opisuje. 

Podľa Komunitného centra Sveržov miestni Rómovia najčastejšie vyhadzujú PET fľaše, obaly od cestovín, mlieka, sladkostí a iných bežných potravín. Všetky sa dajú veľmi jednoducho vytriediť a mnohé následne aj zrecyklovať.

Podľa Martinkovej musí byť vzdelávanie zaujímavé a malo by zahŕňať aktivity, ktoré povzbudzujú ľudí k zmene, ale tiež, aby ich neskôr vedeli aktívne pretaviť do praxe. „V podstate im informácie dávkujeme postupne. Všade, kde lektorujem, sa stretávam s tým, že ľudia v prvom rade nepoznajú odpoveď na to, prečo treba odpad triediť a ako to robiť správne.“  

Triediť nanečisto z krabice

Jednou z mnohých workshopových aktivít, cez ktoré sa nielen obyvatelia vylúčených komunít vzdelávajú, sú krabice naplnené rôznymi druhmi odpadov, ktorých obsah priraďujú k jednotlivým typom triedenia. Krabice sú štyri, pričom v prvej sa nachádzajú odpady, ktoré sa nedajú vytriediť a musia ísť do spaľovne alebo na skládku. V druhej krabici je ako názorný príklad výhod separovania vytriedený odpad spolu s predmetmi, ktoré boli vyrobené z takéhoto odpadu – napríklad vesta vyrobená z plastových vláken. V ďalšej krabici sú uložené odpady, ktoré sa dajú znova používať a posledná je prázdna. Tá naznačuje to, že ideálne je neprodukovať žiaden odpad.

„Všetky krabice si rozoberieme a komunita ich zoradí podľa toho, kam si myslí, že patria jednotlivé odpady v krabiciach. Veľmi sa nám osvedčilo aj to, že keď sa bavíme o niečom, čo nevedia vytriediť, tak sa presunieme priamo k ich nádobám na triedenie v osade a rovno to pretriedime tam,“ objasňuje Martinková. 

Na triedenie nemajú nádoby

Problémom vo väčšine vylúčených komunít je, že zberné nádoby tam väčšinou chýbajú. „Nádoby na triedenie odpadu v rómskych osadách často nie sú. Môže to súvisieť s tým, že pozemky, na ktorých bývajú, nie sú vysporiadané, čím nemajú ani súpisné číslo a tým pádom za odpad neplatia,“ vysvetľuje Martinková. 

Ideálnym riešením a formou motivácie by podľa Martinkovej bolo, ak by obyvatelia komunity platili za odpad, ktorý vyprodukujú. „Keby triedili odpad dobre, tak by sa im za neho nezvyšoval poplatok, pretože za vytriedený odpad neplatíme.“

Neporiadok v dôsledku nefunkčného odpadového systému často nevzniká len priamo v osadách, ale aj v okolitej prírode, a to v podobe čiernych skládok. „Veľakrát je to aj tak, že Rómovia zoberú náš odpad od kontajnerov, napríklad nábytky alebo veľkoobjemové odpady, ktoré by sme inak mali odniesť na zberný dvor. Oprášime si ruky, že sme sa odpadu zbavili a že niekto ho zoberie,“ zdôrazňuje Martinková.

Spestrenie bežných dní

Dvojročný projekt Odpadová odvykačka sa delí na dve časti. V prvom roku sa rómska komunita systematickým a interaktívnym vzdelávaním zapája do odpadovej problematiky, pričom si sama nastavuje zmeny. „Fungujem tam v podstate ako lektorka, ale hlavne ako sprievodkyna, koučka a mentorka, ktorá počúva a na základe toho im ukazuje možnosti. Oni sami si ako komunita vyberajú, čo je pre nich vhodné a čo naopak nie,“ objasňuje Martinková. V druhom roku projektu je plánované vzdelávanie ostatných obyvateľov obce a verejné podujatie, na ktorom Martinková spoločne s obyvateľmi vylúčenej komunity odprezentujú zmeny a výsledky za uplynulý čas.

Martinková už pozoruje zmenu v komunikácii s obyvateľmi rómskej komunity vo Sveržove. Priznáva, že počas prvého stretnutia to bola ťažšie, no  po ubehnutí piatich stretnutí sa spoločný kontakt zlepšil „Deti sa veľmi tešia a pre dospelých je to spestrenie ich bežného života. Keď pochopili, akou rečou rozprávame, že to nie je o tom, že sme ich prišli odsudzovať, ale že im chceme byť nápomocní v téme odpadu, tak je to na úplne inej úrovni. Rozmýšľanie tam začína bežať a my môžeme stavať na ich otázkach alebo pomenovanom probléme,“ dodáva. 

Starosta Sveržova je s projektom Odpadová odvykačka spokojný a odporúča ho aj iným samosprávam na Slovensku. Podľa neho sú podobné aktivity prínosom a cestou, ako zvýšiť povedomie o danej problematike u občanov. „Každej samospráve odporúčam, aby do toho išla, pretože nás to stojí akurát trošku viac času, pozornosti a v obrovských úvodzovkách ,sebaobety’. Každá jedna iniciatíva, ktorá bude chcieť nakopnúť ľudí, či už k šetreniu, triedeniu alebo k lepšej životospráve, bude u nás vždy vítaná,” dopĺňa.

Riaditeľ Natur-Packu Michal Sebíň nevidí dôvod, prečo by komunity, ktoré už majú dosť informácií o triedení odpadu a k dispozícii základnú zberovú infraštruktúru, nemali byť zapojené do systému zberu v obci. „Je to jeden z faktorov, ktoré tieto komunity odlučujú od majoritného obyvateľstva. Na druhej strane v komunitách, ktoré nemajú žiadny systém zberu odpadov ani triedeného zberu, vieme uplatniť naše skúsenosti a overené postupy zo zavedenia triedeného zberu naprieč celým Slovenskom,” ukončuje.